Bola si súčasťou Milosti od svojich trinástich do osemnástich rokov. Všímaš s odstupom času, ako veľmi ťa to ovplyvňovalo? Bola si izolovaná od vonkajšieho sveta?

Áno, ale uvedomovala som si to postupne, až keď som odišla. Keď som bola v tom, nepripadalo mi nejaké zlé tým, že nemôžem povedať, že by som na sto percent verila úplne všetkému, čo tam rozprávali. Vedela som, že mojej mame to pomáha v boji s chorobou, a nechcela som byť dieťa, ktoré hnevá rodičov. Snažila som sa poslúchať vo všetkom, ale keď som odtiaľ odišla, uvedomila som si ten pocit samoty. Nemala som žiadnych iných priateľov, vedela som málo o dianí mimo tej cirkvi. Všetko, čo som vedela, bolo zo školy. A potom to prišlo, uvedomila som si veľa vecí, ako som bola obmedzovaná. Tie náznaky tam boli. Na strednej škole som nemohla čítať povinnú literatúru a vždy som sa pýtala otca, prečo on pred iks rokmi na gymnáziu mohol čítať literatúru a ja nemôžem, veď v tom sa nič nezmenilo. Stále je tam napísané to isté, ale rozdiel bol v tom, že my sme boli veriaci a on vtedy nebol.

Kedy nastal bod zlomu, že si sa rozhodla pre odchod a uvedomila si si, že niečo naozaj nie je v poriadku?

Prišlo to asi s pubertou, mala som asi šestnásť-sedemnásť rokov, aj keď som to nechcela urobiť. Ako keby som sa porovnávala so spolužiakmi, ktorí boli buď v nejakých tradičných cirkvách, alebo boli neveriaci, a vedela som, že u nich to nefunguje tak ako u nás doma. Niežeby mi chýbal televízor alebo diskotéky, to vôbec, nebola som tento typ a dodnes nie som, ale vedela som, že oni majú iný vzťah s rodičmi, lepší. Mne pripadalo zvláštne, prečo ho ja nemám, keď my máme byť tí lepší, keď veríme v Boha. Takto sa to začalo, veľmi sa kazil môj vzťah s rodičmi po tom, ako bola mama zdravá. Už som vedela, že sa môžem pýtať a nebyť úplne až taká poslušná. Uvedomovala som si, že pastor niečo povedal na kázni, ale pred troma mesiacmi alebo pred polrokom povedal niečo iné, tak prečo sa zmenil ten názor, keď v Biblii je napísané stále to isté? Boli to malé náznaky, ktoré nahlodávali moju ideu, že máme ten najlepší život.

Potom sa to vyhrotilo až tým, že otec začal byť násilný, začalo sa psychické aj fyzické týranie a vtedy som už vedela, že to nie je v poriadku. Nemala som veľa informácií zvonku, či toto rodič môže alebo nemôže robiť, lebo vtedy nebola o tom veľká osveta, ale ja som cítila, že to jednoducho nie je dobré.

V spoločnosti Milosť si zažila hroznú vec. Prehovorila si o tom, že ťa jeden z členov znásilnil. Odišla by si, aj keby sa ti tieto hrozné veci neboli stali?

Myslím, že áno, no trvalo by mi to určite dlhšie. Nebolo by to také, že v jednu noc som sa zbalila, odišla som z domu. Myslím si, že počas vysokej školy by som pravdepodobne odišla na internát. To by spôsobilo to, že by som mohla čítať, mať rozhľad a tvoriť si iný názor, neovplyvnený rodičmi, cirkvou a časom by to z toho vyplynulo.

CELÝ ROZHOVOR NÁJDETE V AKTUÁLNOM VYDANÍ ŽIVOTA

Sledujte nás aj na Instagrame:

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Život (@tyzdennikzivot)