Pochádzate z hokejovej rodiny. Myšlienka venovať sa hokeju prišla zo strany rodičov alebo na základe vašej iniciatívy?

Bolo to úplne prirodzené. Myslím si, že nič iné som ani robiť nemohol. Vyrastal som vo Fínsku, kde otec (Dárius Rusnák pozn. red.) hrával hokej. Mám staršieho brata, ktorý už mal prvé kroky na ľade za sebou. Vo Fínsku sme trávili čas od augusta do apríla do mojich štyroch rokov. Zažíval som tam pravú fínsku zimu, a odkedy som sa naučil chodiť, čas som trávil na ľade. Býval som na štadióne pri otcovi, pred tým sa skrátka nedalo ujsť. (Smiech.)

Aký bol otec tréner? A vôbec, trénoval vás?

Otca som ako trénera nezažil nikdy, ale doma ma trénoval. Pamätám si, že vždy v mojom pu­bertálnom veku, keď som hral zle, odstúpil si na zápase na druhú časť tribúny od zvyšku rodičov, aby bolo vidno, že je tam sám. Občas aj niečo zakričal a počas cesty domov mi to dával „vyžrať“, no jeho rady boli vždy dobre mienené. Neskôr som si na to zvykol, dokonca som takéto zhodnotenie svojho výkonu potreboval. Samozrejme, čím som bol starší, postupne zmierňoval svoju kritiku. Drobné chyby mi už nevyčítal vôbec, skôr môj výkon hodnotil komplexne a nie z pozície otca voči synovi, ale kamarátsky.

A kedy ste si uvedomili, že hokej je to, čím sa chcete živiť?

Pre mňa bol šport odjakživa zábavou. Bez toho sa nedá uspieť, pokiaľ ho nerobíte s radosťou. Aj hokejisti po štyridsiatke vám povedia, že hokej hrajú preto, že ich to baví, nie pre benefity, ktoré prináša. A čo sa týka mňa, zistil som to neskôr, než by som možno mal. Dnešné deti to vedia už v pätnástich. U mňa to prišlo asi v osemnástich, keď som dosiahol prvý úspech s mužmi Slovana a uvedomil som si, že by bolo zaujímavé živiť sa tým.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...