Jana Homolová

Pochádzate z&nbsp;hokejovej rodiny. Myšlienka venovať sa hokeju prišla zo strany rodičov alebo na základe vašej iniciatívy?

Bolo to úplne prirodzené. Myslím si, že nič iné som ani robiť nemohol. Vyrastal som vo Fínsku, kde otec (Dárius Rusnák pozn. red.) hrával hokej. Mám staršieho brata, ktorý už mal prvé kroky na ľade za sebou. Vo Fínsku sme trávili čas od augusta do apríla do mojich štyroch rokov. Zažíval som tam pravú fínsku zimu, a&nbsp;odkedy som sa naučil chodiť, čas som trávil na ľade. Býval som na štadióne pri otcovi, pred tým sa skrátka nedalo ujsť. (Smiech.)

Aký bol otec tréner? A&nbsp;vôbec, trénoval vás?

Otca som ako trénera nezažil nikdy, ale doma ma trénoval. Pamätám si, že vždy v&nbsp;mojom pu­bertálnom veku, keď som hral zle, odstúpil si na zápase na druhú časť tribúny od zvyšku rodičov, aby bolo vidno, že je tam sám. Občas aj niečo zakričal a&nbsp;počas cesty domov mi to dával „vyžrať“, no jeho rady boli vždy dobre mienené. Neskôr som si na to zvykol, dokonca som takéto zhodnotenie svojho výkonu potreboval. Samozrejme, čím som bol starší, postupne zmierňoval svoju kritiku. Drobné chyby mi už nevyčítal vôbec, skôr môj výkon hodnotil komplexne a&nbsp;nie z&nbsp;pozície otca voči synovi, ale kamarátsky.

A&nbsp;kedy ste si uvedomili, že hokej je to, čím sa chcete živiť?

Pre mňa bol šport odjakživa zábavou. Bez toho sa nedá uspieť, pokiaľ ho nerobíte s&nbsp;radosťou. Aj hokejisti po štyridsiatke vám povedia, že hokej hrajú preto, že ich to baví, nie pre benefity, ktoré prináša. A&nbsp;čo sa týka mňa, zistil som to neskôr, než by som možno mal. Dnešné deti to vedia už v&nbsp;pätnástich. U&nbsp;mňa to prišlo asi v&nbsp;osemnástich, keď som dosiahol prvý úspech s&nbsp;mužmi Slovana a&nbsp;uvedomil som si, že by bolo zaujímavé živiť sa tým.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Do akej miery skomplikovala vašu pravidelnú hokejovú prípravu nehoda, ktorú ste mali v&nbsp;detstve a&nbsp;pre ktorú ste veľa času museli stráviť v&nbsp;nemocnici?

V&nbsp;ôsmich rokoch na mňa vyšľahol oheň z&nbsp;fľaše benzínu. Bol to moment, ale našťastie rukou som si zachránil oči. Ten deň si dodnes do detailu pamätám, samozrejme, bolo to bolestivé. Mal som popálených 22 percent tela (celý hrudník, krk a&nbsp;časť líca). Keď som sa zobudil po piatich dňoch z&nbsp;umelého spánku, bol som ofačovaný ako múmia. Aj keď som sa dostal z&nbsp;najhoršieho, veľa času som trávil v&nbsp;nemocnici, pre ktorú som nestíhal školu, ale priorita bola, aby som sa dostal do stavu, aby som bol schopný viesť plnohodnotný život. To sa napokon po plastických operáciách, keď mi brali kožu z&nbsp;chrbta a&nbsp;zo stehna, a&nbsp;nasledujúcich rehabilitáciách podarilo. Dôležité bolo zachrániť najmä krk, dať mi naň kožu v&nbsp;plnej hrúbke tak, aby som vôbec mohol otáčať krkom. Na tvári a&nbsp;krku mám implantovanú kožu z&nbsp;chrbta. Pre komplikácie tieto operácie prebiehali od mojich desiatich do trinástich rokov. Každé leto mi lekári voperovali pod kožu na chrbte dva expandery, ktoré dofukovali dva mesiace, aby sa vytvorila koža v&nbsp;plnej hrúbke. Vyzeralo to ako ženské prsia. (Smiech.) Táto operácia sa podarila až na tretíkrát, keď moje telo expandery konečne prijalo. Následne mi kožu zrezali a&nbsp;implantovali na tvár a&nbsp;krk. Môj život v&nbsp;tom čase vyzeral tak, že osem mesiacov som chodil do školy, hral hokej a&nbsp;štyri mesiace som trávil v&nbsp;nemocnici. Keď sa táto operácia podarila, pritrafili sa mi problémy s&nbsp;obličkou, ktoré sa takisto museli riešiť operačne. Normálne fungovať som začal asi od štrnástich. Nehovorím, že som niečo stratil, ale je pravda, že úplne plnohodnotný život som v&nbsp;tom čase viesť nemohol.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="8154a1b7-8c3b-4580-bd95-bed36c9201d3">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Príklad pre celý svet: Šéf Špeciálnych olympiád DAVID EVANGELISTA o Slovensku</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


Tieto popáleniny vás ešte aktuálne nejako obmedzujú?

Čo sa týka popálenín, tie si síce ľudia všimnú ako prvé, ale mňa osobne vôbec neobmedzujú. Mám iba problém s&nbsp;krkom. Doľava otočím hlavu asi na 80 percent a&nbsp;je mi prirodzené mať pre operovanú kožu na krku pootvorené ústa. Keď ma diváci v&nbsp;televízii uvidia zamysleného s&nbsp;otvorenými ústami, tak toto je dôvod. (Smiech.)

Ako sa po všetkých operáciách vyvíjala ďalej vaša hokejová kariéra?

Asi v&nbsp;pätnástich rokoch som začal hrávať za Slovan (dovtedy som hrával v&nbsp;Ružinove) a&nbsp;hneď v&nbsp;tom roku som vyhral bodovanie dorasteneckej ligy, čo ma povzbudilo. Dostal som sa do mládežníckych reprezentácií, medzi hráčov ako Ďaloga, Janus, neskôr Pánik, Tatar. Až do majstrovstiev sveta juniorov to išlo, ako malo.

<strong>O ďalších ranách osudu, ktorým Ondrej Rusnák čelil sa dočítate v aktuálnom vydaní týždenníka Život č.20/2022.</strong>