Kvalitní partneri dnes nie sú pri hereckej práci samozrejmosťou. Ivan Romančík (72) však za svoju úspešnú pedagogickú kariéru vychoval generáciu šikovných umelcov.
Ste ranné vtáča?
Vtedy mám najčerstvejšiu myseľ a v tomto čase napríklad vymýšľam rôzne vtipy. S nebohým Milanom Lasicom (†81) sme sa stretávali pri Eurovei. On tam chodil na kávičku a ja do vedľajšej kaviarne tiež. Vždy, keď ma stretol, zvedavo sa ma opýtal: „Ivo, máme nový?“ (Smiech.) Vtip som mu následne povedal, spoločne sme sa na ňom pobavili a išli sme každý svojou cestou. (Úsmev.)
Keď som ešte viac nakrúcal a mal som aj viac textov, mal som vo zvyku po kávičke pri Dunaji si sadnúť na lavičku na Ondrejskom cintoríne. Napriek tomu, že tento cintorín je v centre mesta, je tam neuveriteľný pokoj. Často som tam v minulosti stretával Julka Satinského (†61). Robil mamičkám z okolia prednášky o tom, ako treba deti kŕmiť, prebaľovať a podobne. (Smiech.) Bol úžasný. Rovnako skvelý bol Jaro Filip (†51). Mal som okolo skvelých ľudí a veľa pekného sme spolu zažili. Teraz je, bohužiaľ, taká divná doba a všetko sa zmenilo…
S kolegom Leopoldom Haverlom, ktorý mu veľmi chýba.
Zdroj: Archív NMH
Keď spomínate na kamarátov, netreba opomenúť ani Leopolda Haverla (†79).
S Hafim sme sa často stretávali v kaviarničke na Jakubovom námestí, kde sme si spolu upravovali texty na nakrúcanie. On mi vždy zavolal: „Ivko, stretneme sa v kaviarničke? Doma sa to učím so ženou, ale nejde mi to nejako do úst…“ (Smiech.) Texty sme si potom spoločne učesali. Boli sme profesionáli, stále pripravení.
Býval som aj hladný: Rozhovor s Ivanom Romančíkom o zložitých začiatkoch aj čudných pomeroch v divadle nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.
