Jana Homolová

Vtedy mám najčerstvejšiu myseľ a&nbsp;v&nbsp;tomto čase napríklad vymýšľam rôzne vtipy. S&nbsp;nebohým Milanom Lasicom (†81) sme sa stretávali pri Eurovei. On tam chodil na kávičku a&nbsp;ja do vedľajšej kaviarne tiež. Vždy, keď ma stretol, zvedavo sa ma opýtal: „Ivo, máme nový?“ (Smiech.) Vtip som mu následne povedal, spoločne sme sa na ňom pobavili a&nbsp;išli sme každý svojou cestou. (Úsmev.)

Keď som ešte viac nakrúcal a&nbsp;mal som aj viac textov, mal som vo zvyku po kávičke pri Dunaji si sadnúť na lavičku na Ondrejskom cintoríne. Napriek tomu, že tento cintorín je v&nbsp;centre mesta, je tam neuveriteľný pokoj. Často som tam v&nbsp;minulosti stretával Julka Satinského (†61). Robil mamičkám z&nbsp;okolia prednášky o&nbsp;tom, ako treba deti kŕmiť, prebaľovať a&nbsp;podobne. (Smiech.) Bol úžasný. Rovnako skvelý bol Jaro Filip (†51). Mal som okolo skvelých ľudí a&nbsp;veľa pekného sme spolu zažili. Teraz je, bohužiaľ, taká divná doba a&nbsp;všetko sa zmenilo…

Keď spomínate na kamarátov, netreba opomenúť ani Leopolda Haverla (†79). 

S&nbsp;Hafim sme sa často stretávali v&nbsp;kaviarničke na Jakubovom námestí, kde sme si spolu upravovali texty na nakrúcanie. On mi vždy zavolal: „Ivko, stretneme sa v&nbsp;kaviarničke? Doma sa to učím so ženou, ale nejde mi to nejako do úst…“ (Smiech.) Texty sme si potom spoločne učesali. Boli sme profesionáli, stále pripravení.

Býval som aj hladný: Rozhovor s Ivanom Romančíkom o zložitých začiatkoch aj čudných pomeroch v divadle nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.