Diváci vás opäť budú mať možnosť vidieť ako riaditeľa gymnázia Denisa Rácza. Aká je pripravovaná nová séria?

Bude sa tam opäť na čo pozerať, lebo tam hrajú noví šikovní mladí ľudia, ktorí sú typovo iní. Ako sa ukázalo pri hercoch z predošlých sérií, Pán profesor je výborným odrazovým mostíkom, pretože ich teraz vidím účinkovať v iných seriáloch a projektoch. To je dobre, lebo doteraz to tu chýbalo. Veď sa donekonečna nemôžeme pozerať na reprízy Kredenca, ktorý beží už asi desať rokov. Jeho protagonisti boli kedysi mladou generáciou, no tá sa medzičasom prehupla do strednej. Treba dať šancu mladým.

V minulosti sa pre deti a mládež nakrúcalo podstatne viac. Seriály ako Leto s Katkou či Majka z Gurunu následne vyprofilovali mladé herecké talenty, a ako hovoríte, dnes sa toto deje v seriáli Pán profesor.

Áno, ale tu chcem zdôrazniť, že detských hercov sa v dospelosti uchytilo veľmi málo. Matej ­Landl (59) začal nakrúcať odmalička ako ja, rovnako Peťo Kočiš (56) … Nie je nás veľa a myslím si, že je to preto, lebo talent sa pri detských hercoch v puberte zvyčajne stratí. To okúzľujúce, čo z týchto detí vyžarovalo, im v čase dospievania nie vždy zostane. To je aj prípad Katky Zatovičovej (58). Bola neskutočne zlatá, keď nakrúcala spomínané Leto s Katkou, ale zrazu vyrástla a pre film už nebola taká zaujímavá. Tým chcem len povedať: nie je samozrejmé, že ak človek začne s herectvom v detstve, bude hercom celý život.

Mňa skôr fascinuje to, že títo šikovní mladí ľudia z Pána profesora dnes študujú všetko možné. V socializme museli mať herci vyštudovanú VŠMU, ale dnes to už nie je potrebné. Teraz hovoríme o televíznej tvorbe, v divadle je to iné. Samozrejme, máme aj konzervatoristov alebo študentov VŠMU, ale sú tam aj takí, ktorí majú vyštudovaný napríklad manažment, napriek tomu túžili skúsiť herectvo a sú naozaj dobrí. Je s nimi radosť robiť, pretože na rozdiel od niektorých mojich kolegov chodia na nakrúcanie včas, ovládajú texty a nemajú hneď na začiatku maniere ako poniektorí, ktorí ešte nič nedokázali a tvária sa akoby im patril celý svet. Znie to možno zvláštne, aj mňa to prekvapuje, pretože niečo také som si ja osobne v živote voči starším kolegom, ako bol napríklad Paľko Mikulík (†63) a podobní herci, nikdy nedovolil. Práve preto ma teší, že rovnakú úctu si pestujú v sebe od začiatku aj títo mladí herci. 

Povedal som to už viackrát a zopakujem to: niektorí moji hereckí kolegovia sú skrátka diagnózy. Neuvedomujú si, že už v susednom Kittsee ich nikto nepozná. S mnohými z nich (kedysi to boli veľmi dobrí kamaráti) si už, žiaľ, nemám čo povedať. Nezaujímajú ma témy, čo si kde kedy a za koľko kúpili, kde boli a čo robili. Bohužiaľ, musím to povedať, ale aj počas kovidu sa ukázalo, že Slovensko kultúru nepotrebuje, a potom to u nás celé vyzerá tak, ako to vyzerá… Nechcem sa však na túto tému ďalej rozširovať, pretože ma potom budú všetci posielať naspäť do Španielska.

Čo ešte prezradil Roman Luknár? Celý rozhovor nájdete v aktuálnom vydaní týždenníka Život v predaji od 4.8.2022.