Na Slovensko ste prišli odpromovať nový film Buko, v ktorom hlavnú rolu hrá váš vlastný kôň Láďa. Ako sa z úspešnej režisérky stane žena žijúca na vidieku s množstvom zvierat?

(Smiech.) Aby som veci uviedla na pravú mieru, nebývame úplne na vidieku. Bývam za Prahou, ale je pravda, že máme veľa zvierat. Ako dieťa som si nikdy nepredstavovala, že by som mala bývať na vidieku, dokonca som prírodu a počasie okolo seba nevnímala. Mala som pestúnku, s ktorou som trávila detstvo v lesoch, v záhradách, ale s nástupom do školy akoby som na prírodu zabudla. K vnímaniu tohto sveta som sa vrátila, až keď prišli deti. Dovtedy som žila v meste a veľa som pracovala. Keď boli moje deti ešte malé, bola som nútená zastaviť sa a začať sa vracať do prírody. Vďaka nim som si ju začala užívať, začala som sa dívať na trávu, stromy, hrabať sa s nimi v hline, jašiť sa vo vode, pretože všetky moje deti majú vodu rady…

Ako rástli, začali sme priberať rôzne zvieratá. (Smiech.) Najskôr kocúra, potom prišli na rad psy, až sa to trošku zvrhlo a dnes doma máme dva kone, hady, jašterice, axolotly a v minulosti sme mali aj prasatá. Okrem detí ma aj kone prinútili tráviť viac času vonku. Starostlivosť o ne je krásna, ale prichádzajú s tým aj rôzne starosti. Myslím, že práve tam niekde je pôvod myšlienky môjho nového filmu, ktorý však nie je o koňoch, ale o strachu, ktorým som aj ja musela prejsť. Kedysi som ako mladá jazdila, ale asi 25 rokov som mala pauzu. Ku koňom som sa vrátila, až keď moja dcéra veľmi chcela začať jazdiť. Naraz som sa vrátila k niečomu, čo som poznala ako mladá, bezstarostná, keď som nepremýšľala nad rizikami a nebezpečenstvom. V päťdesiatke to už také jednoduché nebolo. Uvedomila som si, že každým posadením na konský chrbát akoby som sa vzdávala určitých istôt. Spolieham sa na niekoho, kto má vlastnú hlavu, vlastné inštinkty, strach, a aj keby som bola skúsený jazdec, musela som sa vzdať pocitu, že mám danú situáciu absolútne pod kontrolou.

Takéto poznanie človeka buď vydesí a viac na koňa nevysadne, alebo to prijme a s daným strachom sa naučí žiť. Niečomu podobnému nás posledné roky učil kovid. Museli sme si uvedomiť, že existujú veci, ktoré neovplyvníme, a sú strachy, s ktorými sa musíme naučiť žiť, pokiaľ sa nimi nechceme dať ochromiť. Kôň v príbehu, o ktorom je náš film Buko, je pre mňa práve toto. Je symbolom toho, že veci nemáme vždy úplne pod kontrolou a je na nás, ako sa s takými situáciami vyrovnáme.

Ako si Láďa nakrúcanie užíval?

Láďa je kôň, ktorého sme na dôchodok zdedili po Marianovi Rodenovi. Ten ho vycvičil, takže všetko, čo Láďa vo filme predvádza, vie už dlho. Musel sa však naučiť na väčšie množstvo ľudí, na kameru, byť bez stáda, zdržiavať sa v určitých uzavretejších priestoroch, zvykal si na svetlá, na celý ten proces, ale všetko to prijal celkom rýchlo. Bolo to aj vďaka spomínanému Marianovi, ktorý s ním pracoval celý život a naučil ho mať obrovskú dôveru k ľuďom.

A je pravda, že aj po nakrúcaní akoby sa stále tváril a očakával, čo príde teraz. Nedávno sme s ním niečo krátke nakrúcali a mám pocit, že bol opäť vo svojom živle. Na herectvo si zvykol rýchlo, pozornosť mu dosť vyhovuje. (Smiech.)

Film sa do veľkej miery zaoberá strachom a snahou zmieriť sa so situáciami, ktoré v živote nastanú. Vy ste však v deji veľmi pekne spracovali myšlienku toho, že strach mnohým z nás do života prichádza, keď sa nám narodia deti.

Áno, presne tak. A to je strach, ktorého sa človek nedokáže zbaviť. Je to logické, lebo ako rodičia musíme svoje deti pripraviť na život, snažiť sa ich ochrániť, ale v určitej fáze im náš strach už nepomôže. Neochráni ich, naopak dostane ich do situácií, keď sme my nešťastní… Myslím, že jedna z povinností rodičov je vychovať deti tak, aby sa o seba dokázali v tomto svete postarať, a zároveň na ne nepreniesť svoje strachy, lebo potom po rokoch sa začnú báť o nás… Mali by sme ich naučiť báť sa vecí, ktoré sú pre nás nebezpečné, a rovnako prijať určité riziko, neistotu, ktorú so sebou životné situácie prinášajú. Najdôležitejšie však je naučiť deti radovať sa zo života. V tomto by sme im mali byť príkladom, lebo deti sa učia napodobňovaním. Preto je dôležité, aby videli rodičov šťastných.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...