Jana Homolová

Viackrát ste v&nbsp;rozhovoroch povedali, že vo vašom prípade u&nbsp;divákov a&nbsp;odborníkov zarezonovali filmy, ktoré sa týkali reálnych a&nbsp;lokálnych príbehov. Myslíte, že toto je vaša cesta?

Toto je večný spor, ktorý režiséri medzi sebou vedú, a&nbsp;netvrdím, že mám pravdu. Nastupujúca generácia mladých režisérov si myslí pravý opak a&nbsp;má úspech. Napríklad film Svetlonoc (réžia Tereza Nvotová, pozn. red.) úspech má. Síce sa to točilo lokálne, ale pokojne sa to mohlo odohrať v&nbsp;Nórsku, Estónsku… Ja som vždy vychádzal v&nbsp;práci z&nbsp;toho, s&nbsp;čím sme mali úspech my. A&nbsp;záleží aj na tom, ktorý tvorca sa na danom trhu etabluje, lebo aj tak na zá­klade toho vytvára v&nbsp;povedomí ľudí určitú tradíciu, respektíve je takýmto spôsobom chápaný.

V&nbsp;Česku bola kedysi éra bláznivých komédií, ale ich tvorcovia zomreli a&nbsp;už sa takéto, ktoré by u&nbsp;ľudí fungovali, nenakrúcajú… Najväčší medzinárodný úspech mala československá nová vlna, konkrétne tvorba Jiřího Menzela (†82), Miloša Formana (†86) alebo Ivana Passera (†86). Napríklad ten prerazil s&nbsp;filmom Intimní osvětlení a&nbsp;v&nbsp;Amerike, kde žil, celkom uspel. Mal tam mnoho filmov, v&nbsp;ktorých mu hrali svetoznámi herci, ale keď mu vzdávali poctu v&nbsp;Múzeu moderného umenia v&nbsp;New Yorku, jediný film, ktorý vybrali, bolo práve Intimní osvětlení. Mali množstvo významných filmov, ktoré on natočil v&nbsp;Amerike, ale vyzdvihli tento, ktorý je úplne lokálny. Mladí tvorcovia česko-slovenských filmov Banger. či spomínanej Svetlonoci idú svojou cestou a&nbsp;uvidíme. Určité vychodené koľaje vždy musí niekto prekročiť a&nbsp;niekedy je za to až nenávidený…

Fíni si napríklad vôbec nemyslia, že fínsky film vyzerá ako filmy Akiho Kaurismäkiho (65), teda temné, kde postavy túžia po páchaní samovrážd… Španieli sú zase pyšní na Pedra Almodóvara (73), ale tým, že sú skôr mačistický národ, niektoré snímky priam neznášajú, respektíve nie sú stotožnení s&nbsp;homosexuálnou erotikou, ktorú prezentuje. Aj ja osobne som v&nbsp;Srbsku zažil, že miestni o&nbsp;Kusturicových (68) filmoch už nechceli ani počuť…

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU NÁJDETE V GALÉRII...

Aj vy ste nositeľom mena, ktoré je vo svete pojmom.

Jan Ejdž alebo Hebrejk, ale to je zavádzajúce. (Smiech.)

Ale vo filmovom svete ste značkou. Ako sa vám s&nbsp;tým žije?

Ak sa niekomu páči to, čo robím, som šťastný. Veď to ste vy, diváci, pre vás to robím! A&nbsp;keď sa to niekomu nepáči a&nbsp;je predpojatý, poviem, že som natočil aj iné filmy ako Pelíšky. A&nbsp;som rád, že v&nbsp;tvorbe sa nám podarilo párkrát akoby prehodiť výhybku. Natočili sme štyri nostalgické komédie ako Šakalí léta, Pelíšky, Musíme si pomáhat a&nbsp;Pupendo. Potom prišlo Horem pádem, Kráska v&nbsp;nesnázích, teda komédie zo súčasnosti, cez ktoré sme prešli k&nbsp;úplne vážnemu filmu so slovenskými hercami a&nbsp;s&nbsp;nehercom v&nbsp;hlavnej úlohe, hovorím o&nbsp;filme Kawasakiho růže… Takže snažím sa robiť svoju prácu najlepšie, ako viem, ale aj tak často zaváži film, ktorý som natočil ako posledný…

Je pre vašu tvorbu niečo výsostne typické, čo napríklad spája filmy, ktoré ste vymenovali?

Vždy sa snažím, aby bol v&nbsp;každom mojom filme určitý humor, ale skôr ako nejaké typické črty som schopný pomenovať režijný štýl, ktorý som menil raz v&nbsp;živote, a&nbsp;to bolo v&nbsp;čase, keď som prestal točiť na film, čo sa začalo od Kawasakiho růže. Vtedy som začal točiť na dve kamery, čo zmenilo spôsob mojej práce aj s&nbsp;hercami. Predtým, keď sa točilo na film, bolo to veľmi drahé a&nbsp;scény sa museli vopred skúšať. Keď som napríklad nakrúcal seriál Rédl, ktorý napísal Slovák Miro Šifra (35) a&nbsp;v&nbsp;ktorom si jednu z&nbsp;hlavných úloh zahral slovenský režisér Roman Polák (65) a&nbsp;bol fantastický, na dve kamery sme točili aj všetky skúšky s&nbsp;hercami na pľaci. V&nbsp;strižni sme potom zistili, že väčšina záberov, ktoré sme vo výsledku použili, boli práve tieto skúšky. 

Toto by som si v&nbsp;minulosti z&nbsp;finančných dôvodov nedovolil točiť. Alebo v&nbsp;spomínanom filme Kawasakiho růže hrá Ladislav Chudík a&nbsp;s&nbsp;ním sme natočili všetko v&nbsp;jeden deň. To by kedysi takisto nebolo možné, navyše sa ešte stalo to, že on bol deň predtým rozhodený. Mal dokonalú češtinu, o&nbsp;to viac si uvedomoval, keď v&nbsp;nej urobil chybu. Hovoril monológ a&nbsp;zrazu do toho povedal slovenské slovo a&nbsp;bol z&nbsp;toho dosť smutný, tak sme ho radšej pustili domov a&nbsp;na druhý deň sme vymysleli systém ťahákov, ktoré sme rôzne rozmiestnili, a&nbsp;pri točení na dve kamery sme za jeden deň stihli všetko natočiť. Tretí deň bol rezervný, ale to sme už povedali: „Pán Chudík, už nemusíte chodiť, máme to.“ On za túto rolu dostal Českého leva a&nbsp;je v&nbsp;tom filme nezabudnuteľný.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Rád spolupracujete so slovenskými hercami?

Určite. Viackrát som spolupracoval so Zuzanou Mauréry (54), s&nbsp;Ankou Šiškovou (62), Csongorom Kassaiom (50), Romanom Luknárom (57), ktorý je môj veľmi obľúbený herec. Žiaľ, s&nbsp;niektorými hercami sa mi už nepodarilo spolupracovať. Napríklad Karola Machatu sa nám už nepodarilo prehovoriť na spoluprácu a&nbsp;potom zomrel. S&nbsp;Milkou Vášáryovou (80) zas môj vzťah dospel až tak ďaleko, že som jej odovzdával cenu za celoživotné dielo. (Smiech.) Aj keď si ju často ľudia spájajú najmä s&nbsp;Pelíškami, náš vzťah sa prehĺbil najviac pri filme Horem pádem. Dodnes viem, že si stále píše s&nbsp;Petrom Formanom (syn režiséra Miloša Formana, pozn. red.), ktorý hral vo filme jej syna.

Stále ste s&nbsp;Milkou v&nbsp;kontakte?

Áno, voláme si pri rôznych príležitostiach.

Síce ste už povedali, že ste nenatočili len Pelíšky, ale máme za sebou Vianoce, keď sa vysielali opakovane. Vy si ich po rokoch ešte pozriete?

Občas áno. Teraz bývame na hausbóte a&nbsp;nemáme tam televízor, ale všetci členovia rodiny fungujeme na iPadoch. (Smiech.) Moje deti majú štrnásť a&nbsp;šestnásť, tie si to určite nepozrú, ale keď ešte žila moja mamička a&nbsp;trávili sme Vianoce u&nbsp;nej doma (dom sme potom predali), ona sa na to rada pozrela. Mne nevadilo na chvíľu si sadnúť k&nbsp;televízii a&nbsp;pozrieť si to. Myslím, že to je celkom vydarené, ale povedal by som, že určite existujú ľudia, ktorí to videli viackrát než ja. (Smiech.)

Paradoxne poznám ľudí, ktorí Pelíšky pre reálne vykreslené charaktery postáv nedokážu pozerať, lebo im pripomínajú prežité traumy z&nbsp;minulosti.

Aj to mi ľudia hovorievajú. Alebo si niektoré momenty z&nbsp;filmu preberú za svoje, čo je aj príklad scenáristu Pelíškov Petra Jarchovského (56). Jeho prarodičia mali dve dcéry. Jindřišku, ktorá sa narodila po vojne, otec pomenoval po sebe a&nbsp;vychovával ju ako chlapca. Ona potom mala ťažkú pubertu, čiže zažili medzi sebou generačný spor, tak ako je to v&nbsp;Pelíškoch. Ale okrem nej mali ešte druhú dcéru, ktorá už bola na svete, keď jej otca počas vojny zatkli. Keď sa vrátil po šiestich rokoch z&nbsp;koncentráku, dievčatko už malo sedem. Mal tak pocit, že jej detstvo prešvihol, preto sa viac sústredil na druhú dcéru Jindřišku. Keď sa Pelíšky písali, Jarchovský staršiu dcéru Danu nechcel spomínať, lebo ona už v&nbsp;60. rokoch mala deti, vlastnú rodinu. 

Paradoxné však je, že zo svojho najslávnejšieho filmu vynechal vlastnú mamu, ktorá historky z&nbsp;Pelíškov rozpráva tak, akoby sa u&nbsp;nich naozaj boli stali, aj keď sa nestali. (Smiech.) A&nbsp;takých príhod je viac, pretože film obsahuje mnoho akejsi spoločnej autosugescie. Ešte uvediem príklad z&nbsp;premiéry Pelíškov v&nbsp;Brne. Keď Jiří Kodet (†67) vo filme ovdovel, použili sme do pozadia pieseň Čerešne, ktorá do deja ešte pomyselne prinesie hlas mamičky, teda Milky Vášáryovej, ktorá umrela. Keď Milka túto scénu na premiére videla, nahla sa ku mne a&nbsp;opýtala sa: „Ja si nepamätám, ale kedy som toto naspievala?“ Povedal som jej: „Milka, ale to je Zagorová…“ Ona podľahla dojmu, že to spieva ona. (Smiech.)

Nedávno ste sa chopili réžie nového seriálu Iveta, ktorý prišiel na obrazovky TV Joj. Čo vás na tomto projekte oslovilo?

V&nbsp;prvom rade ma oslovil Petr Kolečko (38). Keď mi túto prácu ponúkol, neváhal som, mne sa tento projekt veľmi páčil od úplného začiatku. Zároveň bol pre mňa do určitej miery v&nbsp;čase kovidu záchranou. Chystal som sa síce na iné práce, ale všetko padlo. Vyplnil mi preto určitú prázdnotu, ktorá v&nbsp;čase pandémie doľahla na umelecké profesie.

Čím vás práca Petra Kolečka oslovuje?

Petr vždy, keď niečo napíše, teda ak to nie je na objednávku, ale vychádza to možno aj z&nbsp;jeho života, býva to väčšinou dosť dobré a&nbsp;toto bol ten prípad.

V&nbsp;rámci nakrúcania ste zavítali aj na východné Slovensko. Ako sa vám tam páčilo?

Točili sme v&nbsp;Trebišove, ale až tak veľa nakrúcacích dní sme na východnom Slovensku nemali. Mnoho vecí sme nakrúcali na iných miestach. Predsa len je to dosť ďaleko.

Ako ste sa zžili s&nbsp;východniarskym dialektom, ktorým herci v&nbsp;seriáli hovoria? A&nbsp;rozumeli ste im?

S&nbsp;dialektom to bolo náročné. Našťastie viacerí členovia štábu pochádzajú z&nbsp;východu, zároveň takmer všetky postavy hrajú východniari, čiže s&nbsp;dialektom nebol problém, ale ja som im vôbec nerozumel. (Smiech.) Často sa však stávalo, že herci sa nezhodli na niektorom výraze. Povedali napríklad: „Ale veď to sa takto nehutori…“ (Smiech.) Následne sa preto dohadovali. Osobne si až tak na týchto veciach nezakladám. Pri filme Musíme si pomáhat mi veľa ľudí povedalo, že som mal Anku Šiškovú dať predabovať, ale ona vo filme povie, že je zo Slovenska, a&nbsp;mne vôbec neprekážalo, ako hovorila. Uznávam však, že to môže byť individuálne.

Ide o&nbsp;príbeh rómskeho dievčaťa. Nesie táto téma pre divákov aj určité hlbšie posolstvo ako len pobaviť?

Iveta v&nbsp;prvom rade nežije v&nbsp;osade, je Polorómka, jej mama Rómka nie je a&nbsp;doma jej navyše tvrdia, že nie je Rómka. (Smiech.) Tento fenomén ma zaujal a&nbsp;aj počas nakrúcania som sa viackrát stretol s&nbsp;tým, že ľudia rómskej národnosti tvrdili, že Rómovia nie sú. Nesúdim, len ma to prekvapilo. Išlo najmä o&nbsp;ľudí, ktorí nežijú v&nbsp;osade, nadobudli akési spoločenské postavenie, ale k&nbsp;svojmu pôvodu sa nehlásia. Napríklad pri nakrúcaní scény týkajúcej sa súťaže miss bola prítomná rómska rodina, ktorá rovnako Rómke Betke Ferencovej hovorila, že oni nie sú rómska rodina… Niektorí ľudia zrejme berú svoj pôvod ako určitú stigmu. Ale my v&nbsp;seriáli nemoralizujeme. Spoliehal som sa aj na to, že Petr Kolečko rómsku problematiku minimálne v&nbsp;Česku do určitej miery vďaka seriálu Most! pozná, a&nbsp;išlo nám hlavne o&nbsp;to, aby ­seriál Iveta ľudí pobavil. Verím, že sa nám to podarilo.

Ešte mi prezraďte, ako je možné, že niektorému režisérovi sa podarí natočiť jeden dobrý film a&nbsp;je ním definovaný do konca života, ale vám sa darí točiť dobré filmy naprieč celou vašou kariérou. Čo je kľúčom k&nbsp;takému úspechu?

Nechcem vám oponovať pri vašich lichotivých slovách. (Smiech.) Určite by sa našli oponenti… Myslím, že sme mali šťastie v&nbsp;tom, že sme začali pracovať relatívne dosť skoro. Šakalí léta sme natočili, keď som mal asi dvadsaťpäť rokov. A&nbsp;bolo to zrejme aj preto, že v&nbsp;tom čase došlo k&nbsp;prevratu a&nbsp;v&nbsp;Českej televízii a&nbsp;na Barrandove začali pracovať ľudia, ktorí boli len o&nbsp;niečo starší ako my. Napríklad Václav Marhoul (62) končil FAMU, keď som na ňu nastupoval, a&nbsp;v&nbsp;roku 1990 sa stal šéfom Barrandova. A&nbsp;výhoda bola aj to, že prvý film, ktorý sme robili s&nbsp;producentom Ondřejom Trojanom (63) – Pelíšky, mal naozaj veľký úspech. Druhý náš film Musíme si pomáhat mal medzinárodný úspech. Trojan bol síce producent, ale zároveň náš spolužiak z&nbsp;FAMU a&nbsp;režisér, teda mal výborné pochopenie pre túto prácu. 

My sme skrátka natočili film a&nbsp;ten zarobil na ďalší a&nbsp;tak dookola. Zatrhlo sa to pri filme Kráska v&nbsp;ne­snázích. Potom sme natočili film Medvídek, ktorý nestál skoro nič, aj mal úspech v&nbsp;kinách, ale Trojanovi sa nepáčil. Mal na to osobné dôvody. Po filmoch ako Musíme si pomáhat, ktorý bol nominovaný na Oscara, natočil film Želary, ktorý bol nominovaný na Oscara. Čo už prekonávať? Jedine ho dostať, ale v&nbsp;tomto ponímaní bol Medvídek akoby krokom späť… Preto nás poprosil, aby sme ešte natočili niečo podľa knižnej predlohy Petra Šabacha (†66). Natočili sme film U&nbsp;mě dobrý, čo je podľa mňa „najšabachovskejší“ film, mnoho ľudí ho chváli, lenže tam sme už my s&nbsp;Ondřejom Trojanom boli v&nbsp;rozklade a&nbsp;film nedosiahol úspech, aký sme potrebovali, čím sa skončila aj naša spoločná etapa, o&nbsp;ktorej sme vedeli, že ide o&nbsp;súlad mimoriadne šťastných okolností…

Následne prišla spolupráca s&nbsp;producentom Rudom Biermanom (64), s&nbsp;ktorým sa takisto výborne robilo, lenže do koprodukcie vstúpili komerčné televízie, ktoré chceli, aby sme vytvorili niečo, čo funguje na prvú signálnu. Aktuálne je to také všelijaké. Napríklad film Učiteľka, od ktorého nikto nič nečakal, mal prekvapivo medzinárodný úspech, ale film, od ktorého sme čakali, že bude zavŕšením spomínanej úspešnej éry s&nbsp;Trojanom, a&nbsp;to trilógia Zahradnictví, úspechom nebol… S&nbsp;Trojanom to všetko skrátka išlo… Teraz to už len nejako „doklepať“ do dôchodku a&nbsp;na záver sa nestrápniť. (Úsmev.)