Režisér Jan Hřebejk (55) je vo filmovom svete značkou. "Ak sa niekomu páči to, čo robím, som šťastný. Veď to ste vy, diváci, pre vás to robím! A keď sa to niekomu nepáči a je predpojatý, poviem, že som natočil aj iné filmy ako Pelíšky. A som rád, že v tvorbe sa nám podarilo párkrát akoby prehodiť výhybku," hovorí.
Síce ste už povedali, že ste nenatočili len Pelíšky, ale máme za sebou Vianoce, keď sa vysielali opakovane. Vy si ich po rokoch ešte pozriete?
Občas áno. Teraz bývame na hausbóte a nemáme tam televízor, ale všetci členovia rodiny fungujeme na iPadoch. (Smiech.) Moje deti majú štrnásť a šestnásť, tie si to určite nepozrú, ale keď ešte žila moja mamička a trávili sme Vianoce u nej doma (dom sme potom predali), ona sa na to rada pozrela. Mne nevadilo na chvíľu si sadnúť k televízii a pozrieť si to. Myslím, že to je celkom vydarené, ale povedal by som, že určite existujú ľudia, ktorí to videli viackrát než ja. (Smiech.)
Paradoxne poznám ľudí, ktorí Pelíšky pre reálne vykreslené charaktery postáv nedokážu pozerať, lebo im pripomínajú prežité traumy z minulosti.
Aj to mi ľudia hovorievajú. Alebo si niektoré momenty z filmu preberú za svoje, čo je aj príklad scenáristu Pelíškov Petra Jarchovského (56). Jeho prarodičia mali dve dcéry. Jindřišku, ktorá sa narodila po vojne, otec pomenoval po sebe a vychovával ju ako chlapca. Ona potom mala ťažkú pubertu, čiže zažili medzi sebou generačný spor, tak ako je to v Pelíškoch. Ale okrem nej mali ešte druhú dcéru, ktorá už bola na svete, keď jej otca počas vojny zatkli. Keď sa vrátil po šiestich rokoch z koncentráku, dievčatko už malo sedem. Mal tak pocit, že jej detstvo prešvihol, preto sa viac sústredil na druhú dcéru Jindřišku. Keď sa Pelíšky písali, Jarchovský staršiu dcéru Danu nechcel spomínať, lebo ona už v 60. rokoch mala deti, vlastnú rodinu. Paradoxné však je, že zo svojho najslávnejšieho filmu vynechal vlastnú mamu, ktorá historky z Pelíškov rozpráva tak, akoby sa u nich naozaj boli stali, aj keď sa nestali. (Smiech.) A takých príhod je viac, pretože film obsahuje mnoho akejsi spoločnej autosugescie.
Ešte uvediem príklad z premiéry Pelíškov v Brne. Keď Jiří Kodet (†67) vo filme ovdovel, použili sme do pozadia pieseň Čerešne, ktorá do deja ešte pomyselne prinesie hlas mamičky, teda Milky Vášáryovej, ktorá umrela. Keď Milka túto scénu na premiére videla, nahla sa ku mne a opýtala sa: „Ja si nepamätám, ale kedy som toto naspievala?“ Povedal som jej: „Milka, ale to je Zagorová…“ Ona podľahla dojmu, že to spieva ona. (Smiech.)
Na Chudíka nezabudne: Rozhovor s Janom Hřebejkom o vzťahoch s umelcami nájdete v najnovšom vydaní týždenníka Život.
