Aký je skutočný život na Ukrajine? Ako sa človek cíti vo vyľudnených zbombardovaných mestách a čo prežíva pod paľbou ruských rakiet? Markizácki redaktori Michal Hečko (43), Gabriela Kajtárová (38) a Viktor Serebryakov (32) opísali jedny z najťažších chvíľ svojho života.

Reportérka bola v marci v Ľvove, v jednom z miest, kam smerujú takzvaní vnútorní vysídlenci, teda ľudia utekajúci z iných miest Ukrajiny. V čase jej návštevy bolo toto mesto jedno z najbezpečnejších. Prinášala skôr „pozadie“ vojny, teda príbehy ľudí, ktorí pred ňou utekali do bezpečia.

Napriek tomu, že Ľvov bol v čase vašej návštevy jedným z najbezpečnejších miest na Ukrajine, z čoho ste mali najväčšie obavy?

Na Ukrajinu som išla v čase, keď sa vojna začala meniť a ruská armáda ustupovať. Nikto však vtedy nedokázal predvídať, čo sa naozaj stane. Keď som odchádzala, nebola som si istá, kam presne pôjdem. Zvažovala som Kyjev a mala som obavy napríklad z jadrového útoku. Ak máte ozajstný strach, pracuje sa vám ťažko. Reportéri hovorievajú skôr o rešpekte. Niektoré riziká jednoducho musíte prijať ako súčasť práce, inak nič nespravíte. Jedným z nich je malá, ale predsa pravdepodobnosť, že na vás spadne raketa alebo neodhadnete čas odchodu a uviaznete v meste, ktoré armáda obkľúči.

Stretli ste mnohých ľudí, ktorí pred vojnou ušli, poznáte ich príbehy. Ktorý vás najviac zasiahol?

Najviac ma zasiahlo, ako ľahko na ne narazíte. Príbehy ľudí, ktorí prišli o domov alebo nevedia, čo je s príbuznými, boli na dennom poriadku. Respondentov nebolo treba špeciálne hľadať. Jednu z reportáží sme robili medzi ľuďmi evakuovanými z Mariupola. Skúšala som si predstaviť, aké to asi je – mesiac žiť v pivnici bez normálneho jedla a čistej vody, bez záchoda či sprchy s desiatkami ľudí vrátane detí či chorých a popritom počúvať bombardovanie. Toto boli úplne bežní ľudia ako vy, ja, vaši susedia, ktorí sa zo dňa na deň prebudili do konvenčnej vojny.

Rozhovor pokračuje na druhej strane...

Diskusia