Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

Po dva a&nbsp;pol roku končíte na poste riaditeľky DSS v&nbsp;Pezinku. Aký je dôvod?

Pri odovzdávaní odvolania mi poverení zamestnanci Bratislavského samosprávneho kraja povedali, že ani oni nevedia, respektíve že je to osobné rozhodnutie župana. Pri osobnom prerokovaní mi bolo tlmočené, že sa pánovi županovi nepáčili moje mediálne aktivity. Následne vydali už dve oficiálne stanoviská, samozrejme, s&nbsp;odlišným znením. Pričom v&nbsp;tom druhom uviedli také konštatovania, ktoré sú jasným klamstvom. Z&nbsp;môjho pohľadu prišiel tento koniec preto, lebo sme mali už dlhodobo veľmi napäté vzťahy.

Keď zistíte, že máte v&nbsp;poschodovej budove balkóny, v&nbsp;ktorých zábradlia vôbec nedržia, na ktoré máte odborný posudok, že sú životu nebezpečné, a&nbsp;riešite to rok a&nbsp;pol, lebo v&nbsp;zariadení máte aj ľudí s&nbsp;ťažkými psychiatrickými diagnózami, očakávate, že sa bude niečo diať. Takže som napísala desať listov a&nbsp;odpovede? Riešime to, niekde sa ten papier stratil, prídeme sa pozrieť. Opakovane sa prídu pozrieť, ja opakovane napíšem ďalšie listy. A&nbsp;výsledok? Žiadny. Takže áno, potom sa jedného dňa moja rétorika mení a&nbsp;pýtam sa, či sa naozaj musí niečo stať, musia zhorieť ľudia v&nbsp;zariadeniach, musí dochádzať k&nbsp;tragédiám, aby sa veci riešili.

Nespočetne. A&nbsp;je mi nepríjemné, že o&nbsp;tom musím takto hovoriť, lebo riaditeľkou som chcela byť preto, aby som to mohla riešiť. Na to je však potrebné mať v&nbsp;zriaďovateľovi partnera na rozhovor.

Ale keď sa pýtate, tak si povedzme niečo o&nbsp;zamestnancoch. Je všeobecne známe, že v&nbsp;sociálnych službách je dlhodobý deficit pracovníkov, predovšetkým opatrovateľov a&nbsp;zdravotných sestier. A&nbsp;tí, ktorí tam sú, sú vyčerpaní a&nbsp;vyhorení. Bez nich môžete takého zariadenie rovno zatvoriť. A&nbsp;tak som si napríklad na porade dovolila otvoriť otázku, či župa v&nbsp;rámci stredných škôl, ktoré pod ňu spadajú, nemôže uvažovať o&nbsp;duálnom vzdelávaní alebo zvýšiť kapacitu na stredných zdravotných školách, alebo medzi žiakmi nejako stimulovať záujem o&nbsp;štúdium, po ktorého skončení absolventi budú môcť ísť do sociálnej sféry. Fakticky je to to isté, ale v&nbsp;ružovom, čo s&nbsp;lekármi. Keď ich viac nevychovávate a&nbsp;nedáte viacerým možnosť vyštudovať medicínu, viac lekárov tu nebude. Nevyliahnu sa z&nbsp;vajca a&nbsp;rovnako sa nevyliahne ani stredný personál – ošetrovatelia a&nbsp;opatrovatelia. A&nbsp;reakcia? Vraj vystupujem ako v&nbsp;Súdnej sieni a&nbsp;podobné urážlivé výroky.

Ako vám Bratislavská župa&nbsp;odôvodnila rozhodnutie?

Oficiálne zdôvodnenie sa dozvedám až teraz z&nbsp;médií. Na spomínanom neoficiálnom stretnutí mi bola vyčítaná prílišná mediálna viditeľnosť. Je pravda, že naše zariadenie sa tešilo obľube zo strany médií, v&nbsp;mnohých našich aktivitách nás podporovali. Pre mňa to bol aj spôsob, ako vrátiť tomuto zariadeniu dobré meno, pretože po prvej vlne korony bolo toto zariadene lynčované negatívnou verejnou mienkou, hlavne zamestnanci. Do môjho príchodu sa zamestnancov nikto verejne nezastal. Pán župan sa zastal bývalej pani riaditeľky, o&nbsp;ktorej vyhlasoval, že za ňou stoja, o&nbsp;zamestnancoch som sa v&nbsp;tom čase nedočítala nič.

Mediálne pôsobenie bolo jediné, čo vám vyčítali?

Rozhodnutie o&nbsp;mojom odvolaní mi doručili domov v&nbsp;čase mojej práceneschopnosti tak, že mi pred vchodom zaparkovalo auto, z&nbsp;ktorého vystúpili dvaja zamestnanci, a&nbsp;papiere som podpisovala na kapote auta. Takúto úroveň to malo. Ako som už uviedla, oficiálne vyjadrenia Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) sa vyvíjajú v&nbsp;čase. Posledná verzia hovorí, že už to nebolo len osobné rozhodnutie župana, ale aj odboru sociálnych vecí, a&nbsp;dodali, že moje odvolanie žiadali zamestnanci, klienti, rodinní príslušníci, dokonca vraj aj riaditelia iných zariadení sociálnych služieb, až som sa musela pýtať, či náhodou nezabudli spomenúť aj mimozemšťanov. K&nbsp;tomu vám poviem iba jedno. Akákoľvek sťažnosť, ktorá príde na BSK, všetky sa musia oficiálne preveriť a&nbsp;urobiť k&nbsp;tomu písomné stanoviská. Keby existovali, riešili by ich. Ale posledný rok neriešili žiadne takéto podania. Preto si dovolím tvrdiť, že je to lož, ale chápem, že nejako musia odôvodniť to, čo urobili.

Máte teda pocit, že má s&nbsp;vami problém iba župan Juraj Droba?

Jedine to mi z&nbsp;toho vychádza. To, že hovorím o&nbsp;problémoch, je problém? Keď som preberala toto zariadenie, bol to skanzen z&nbsp;roku 1990. Technické vybavenie, materiálne vybavenie, procesy, proste všetko. Dnes po dva a&nbsp;pol roku sme sa, chvalabohu, dostali aspoň do 21. storočia, aj keď nie do aktuálneho roka 2023. Na čokoľvek som Bratislavský samosprávny kraj upozornila, reakcia bola, že oni za to nemôžu, že je to tam zanedbané. A&nbsp;kto za to môže? Objekt je dnes chránený kamerovým systémom a&nbsp;nie mrežami, ktoré boli osadené na prízemí celej budovy navôkol. Klienti majú na rukách pohotovostné náramky, aby si v&nbsp;prípade núdze mohli privolať pomoc, nemusia vykrikovať do zbláznenia –&nbsp;sestrička, sestrička. Tí, ktorí prišli z&nbsp;ulice ako ľudia bez domova, majú svoje oblečenie, nie zdedené po mŕtvych, čo bola bežná prax, ale pekné zánovné darované veci, ale aj úplne nové, ktoré sme im kúpili, napríklad spodnú bielizeň. Ale to všetko, čo hovorím, nebolo za peniaze od župy, ale vďaka sponzorom a&nbsp;darcom, ktorých som zohnala. Na druhej strane chcem povedať, že aj v&nbsp;rámci BSK som stretla kopu ľudí, ktorí mi boli sympatickí, ktorí nám držali palce a&nbsp;podporovali nás.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong>

AKO SI NÁZLEROVÁ ROZUMELA S KLIENTAMI? FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

Áno. Toto pretrvávalo posledných sedem mesiacov. Tie metódy, keď chcete niekoho vyštvať, tam boli prítomné. Vedela som, že chcú, aby som odišla sama, a&nbsp;preto bol tlak z&nbsp;ich strany taký intenzívny. Ale ja bojujem až do konca. Povedala som si, že z&nbsp;úcty k&nbsp;mojim kolegom a&nbsp;z&nbsp;lásky ku klientom to nespravím. Keď chcú, nech ma odvolajú, ale ja neodstúpim.

Kedy ste si naozaj uvedomili, že so županom asi „kamaráti“ nebudete?

Najväčší konflikt sme mali minulé leto. Zariadenie prežívalo déjà vu, akoby sa zopakovala prvá vlna. Ochorelo tam 40 klientov na kovid, všetci s&nbsp;náročným priebehom a&nbsp;liečením. Museli sme ich každý deň servisovať, odbery každý deň, meranie tlaku, meranie CRP, podávanie kyslíka, liekov a&nbsp;k&nbsp;tomu štandardný opatrovateľský servis, umývanie, prezliekanie, prebaľovanie, kŕmenie, polohovanie a&nbsp;tak ďalej. Keďže sme boli celé zariadenie v&nbsp;karanténe, museli byť v&nbsp;izbách zavretí aj všetci ostatní. Trvalo to mesiac. Predstavte si, že dva týždne z&nbsp;toho bolo 39 stupňov a&nbsp;vy nemôžete vyjsť z&nbsp;izby. Nezateplená budova, v&nbsp;izbách žiadna klimatizácia. Okrem toho ochorela polovica zamestnancov zdravotného úseku. Nemal kto robiť. Tí, ktorí mohli robiť, tam boli aj tri týždne v&nbsp;kuse. V&nbsp;tejto situácii, keď hrozilo, že budú ďalšie kolapsy z&nbsp;tepla a&nbsp;z&nbsp;prehriatia, sme sa prostredníctvom sociálnych sietí obrátili na verejnosť s&nbsp;prosbou, či nám môžu prísť pomôcť dobrovoľníci aspoň roznášať stravu a&nbsp;kŕmiť a&nbsp;či nám môžu darovať pitie, ovocie, sirupy. Čokoľvek, čo nám pomôže predísť prehriatiu a&nbsp;dehydratácii, pretože stravná jednotka na nákup potravín v&nbsp;takomto zariadení na jednu osobu na päť jedál na deň je 3,63 eura. Z&nbsp;toho nezabezpečíte potrebný pitný režim, ani keby ste sa zbláznili. A&nbsp;kto bude piť celé dni iba čaje. Dostalo sa nám pozornosti aj od médií a&nbsp;vyzbierala sa kopa pitia aj ovocia.

Samozrejme, ale poslali ma do teplých krajín, že to nie je ich starosť. Že sa mám obrátiť na ministerstvo práce a&nbsp;sociálnych vecí. Tí mi povedali, že tam síce majú krízový štáb, ale že sa mám obrátiť na svojho zriaďovateľa. Oslovovala som Červený kríž, zdravotnícku univerzitu, dobrovoľnícke&nbsp; organizácie, no nebolo človeka, ktorý by mohol prísť fyzicky pomôcť. Žiadala som aj o&nbsp;nariadenie pracovnej povinnosti. Odpoveď? Áno, spĺňate všetky kritériá na nariadenie pracovnej povinnosti, ale my ju nemáme komu nariadiť. Takže moji kolegovia opäť museli vydať zo seba všetko. V&nbsp;jednu sobotu som napísala, že potrebujeme ďalšie kyslíkové koncentrátory, lebo nám už nestačia ani tie, ktoré máme požičané navyše. Z&nbsp;Bratislavského kraja odpísali, že v&nbsp;pondelok sa na to pozrú. Akoby som si pýtala manikúrové nožničky, ktoré počkajú do pondelka.

A&nbsp;aká bola reakcia zriaďovateľa na vaše kroky, ktorými boli aj prosby na sociálnych sieťach?

Namiesto toho, aby mi povedali –&nbsp;ďakujeme, že ste to zvládli napriek tomu, že sme vám nevedeli aktívne pomôcť, pán župan požiadal zamestnankyňu úradu, aby mi zavolala a&nbsp;tlmočila mi jeho rozhorčenie z&nbsp;nášho mediálneho pôsobenia, lebo to vraj vyzerá tak, že žobreme. A&nbsp;aký mediálny obraz o&nbsp;Bratislavskom kraji – dávam do zátvoriek, pred voľbami – to vytvára. Na to sme sa dostali do konfrontácie, keď som povedala, že keď si vo februári pýtal Bratislavský samosprávny kraj trvanlivé potraviny, pitie a&nbsp;oblečenie pre odí­dencov z&nbsp;Ukrajiny, to nebolo žobranie? Je to žobranie iba v&nbsp;našom prípade? A&nbsp;keď pána župana trápi jeho mediálny obraz, mňa trápi život a&nbsp;zdravie ľudí, za ktorých som zodpovedná. A&nbsp;je mi v&nbsp;zásade jedno, čo si on myslí. Uznávam, že to nebolo zdvorilé, ale to som v&nbsp;opise svojej práce nemala.

Ako vnímajú vaše odvolanie zamestnanci?

Bola som doma na PN, ale viem, že tam bol plač, stres, zdesenie. Mám správy od rodinných príslušníkov klientov, ktorí mi napísali, že som tam urobila za dva roky viac ako bývalé vedenie za dva­dsať rokov, že mi ďakujú za svojich príbuzných. Zamestnanci mi napísali, že budem navždy ich pani riaditeľka. Mnohí chceli niečo podniknúť. Ale ja som im povedala, že sú tu dva rozhodujúce faktory, na ktoré nesmú ani v&nbsp;takejto chvíli zabúdať. Ten prvý, že sa musia o&nbsp;tých ľudí starať, sú na nich odkázaní a&nbsp;potrebujú ich, a&nbsp;či je tam nejaká Názlerová, nemôže byť v&nbsp;tejto chvíli určujúce. A&nbsp;ten druhý, že oni tam za tie roky prežili už toľko vecí, že jednu zmenu riaditeľa ešte prežijú.

Čo momentálne cítite, keďže ste o&nbsp;prácu, ktorá vás napĺňala, prišli?

Obrovskú hrdosť. Pre mňa to bola naozaj jazda. Dva a&nbsp;pol roka takej intenzívnej práce, zážitkov, že ani neviem, či som vôbec v&nbsp;živote také obdobie mala. Stretla som sa tam s&nbsp;takými prejavmi ľudskosti zo strany zamestnancov. Hoci majú aj svoje súkromné problémy a&nbsp;s&nbsp;klientmi to často nie je jednoduché, sú vždy milí. Som šťastná, že som sa tam mnohé nové veci mohla naučiť, a&nbsp;verím, že aj im som odovzdala poznatky, ktoré ich posunuli alebo aj posunú vpred.

V&nbsp;lete budem mať 55 rokov a&nbsp;jedno viem: že svet nikdy nebol spravodlivý. A&nbsp;zrejme ani nebude. Takže to vnímam ako absurdnú nespravodlivosť, ale asi necítim krivdu ani hnev. Dokonca pánovi županovi zo srdca prajem, aby mu tá práca pre prospech Bratislavského samosprávneho kraja&nbsp;išla odruky a&nbsp;aby sa mu darilo.

Na konci roka ste skolabovali. Myslíte si, že vaše zdravotné problémy boli vyvrcholením problémov vo vašej práci?

Myslím si, že áno. Zvládam dobre stres aj nápory, ale keď vás sústavne zosmiešňujú a&nbsp;sústavne vám niekto podrýva autoritu a&nbsp;snaží sa vás spochybňovať až školáckymi metódami, tak áno, vypýta si to svoju daň. Ale bola som aj celkovo vyčerpaná, pretože tá práca si žiada svoje.

Pôjdete sa rozlúčiť s&nbsp;kolegami a&nbsp;klientmi?

Samozrejme. Mám dokonca pocit, že im dlhujem aj nejaké vysvetlenie, pretože to, čo im bolo interpretované vedením BSK, určite nebolo ani komplexné, ani korektné.

Máte už nejaké ponuky alebo obzeráte sa po inej práci?

Veľmi zaujímavé bolo, že som ešte nebola poriadne odvolaná a&nbsp;už mi volali z&nbsp;dvoch zariadení, či by som tam nechcela nastúpiť. Ale zatiaľ som to odmietla. Pred koronou som vzdelávala vo firmách, robila som koučing, moderovala som rôzne akcie a&nbsp;podujatia. Som otvorená aj ponukám z&nbsp;televízneho pro­stredia. Uvidíme, kam ma vietor zaveje. Ale určite viem, že musím čo najskôr dokončiť už dva roky rozpísanú knihu.

Je to môj ôsmy román. A&nbsp;ten ďalší bude určite z&nbsp;prostredia domova sociálnych služieb. Samostatnú kapitolu venujem pánovi županovi. (Smiech.)

Nie, vôbec. (Úsmev.) S&nbsp;najväčšou láskou, akej som schopná, spracujem aj túto tému, aby bola pútavá a&nbsp;priniesla ľuďom aj niečo hodnotné do života.&nbsp;

Veľmi hrdo a&nbsp;sympaticky nosíte svoje plnšie tvary. Dokonca celkom otvorene bojujete za podobné ženy a&nbsp;nielen za tie.

Nejde len o&nbsp;ženy s&nbsp;nadváhou. Zastávam sa kohokoľvek, kto je vylučovaný alebo urážaný pre svoju inakosť. Či je to postava, vek, fyzický alebo mentálny hendikep, etnická príslušnosť, sexuálna orientácia, to je jedno. Nie každý sa totiž vie ozvať a&nbsp;obhájiť sa. Ja sa toho rada ujmem. Pretože keď budeme vždy všetci iba mlčať, nikdy sa nič nezmení.