Po dva a pol roku končíte na poste riaditeľky DSS v Pezinku. Aký je dôvod?

Pri odovzdávaní odvolania mi poverení zamestnanci Bratislavského samosprávneho kraja povedali, že ani oni nevedia, respektíve že je to osobné rozhodnutie župana. Pri osobnom prerokovaní mi bolo tlmočené, že sa pánovi županovi nepáčili moje mediálne aktivity. Následne vydali už dve oficiálne stanoviská, samozrejme, s odlišným znením. Pričom v tom druhom uviedli také konštatovania, ktoré sú jasným klamstvom. Z môjho pohľadu prišiel tento koniec preto, lebo sme mali už dlhodobo veľmi napäté vzťahy.

Môžete byť konkrétnejšia?

Keď zistíte, že máte v poschodovej budove balkóny, v ktorých zábradlia vôbec nedržia, na ktoré máte odborný posudok, že sú životu nebezpečné, a riešite to rok a pol, lebo v zariadení máte aj ľudí s ťažkými psychiatrickými diagnózami, očakávate, že sa bude niečo diať. Takže som napísala desať listov a odpovede? Riešime to, niekde sa ten papier stratil, prídeme sa pozrieť. Opakovane sa prídu pozrieť, ja opakovane napíšem ďalšie listy. A výsledok? Žiadny. Takže áno, potom sa jedného dňa moja rétorika mení a pýtam sa, či sa naozaj musí niečo stať, musia zhorieť ľudia v zariadeniach, musí dochádzať k tragédiám, aby sa veci riešili.

Máte podobných príkladov viac?

Nespočetne. A je mi nepríjemné, že o tom musím takto hovoriť, lebo riaditeľkou som chcela byť preto, aby som to mohla riešiť. Na to je však potrebné mať v zriaďovateľovi partnera na rozhovor.

Ale keď sa pýtate, tak si povedzme niečo o zamestnancoch. Je všeobecne známe, že v sociálnych službách je dlhodobý deficit pracovníkov, predovšetkým opatrovateľov a zdravotných sestier. A tí, ktorí tam sú, sú vyčerpaní a vyhorení. Bez nich môžete takého zariadenie rovno zatvoriť. A tak som si napríklad na porade dovolila otvoriť otázku, či župa v rámci stredných škôl, ktoré pod ňu spadajú, nemôže uvažovať o duálnom vzdelávaní alebo zvýšiť kapacitu na stredných zdravotných školách, alebo medzi žiakmi nejako stimulovať záujem o štúdium, po ktorého skončení absolventi budú môcť ísť do sociálnej sféry. Fakticky je to to isté, ale v ružovom, čo s lekármi. Keď ich viac nevychovávate a nedáte viacerým možnosť vyštudovať medicínu, viac lekárov tu nebude. Nevyliahnu sa z vajca a rovnako sa nevyliahne ani stredný personál – ošetrovatelia a opatrovatelia. A reakcia? Vraj vystupujem ako v Súdnej sieni a podobné urážlivé výroky.

Ako vám Bratislavská župa odôvodnila rozhodnutie?

Oficiálne zdôvodnenie sa dozvedám až teraz z médií. Na spomínanom neoficiálnom stretnutí mi bola vyčítaná prílišná mediálna viditeľnosť. Je pravda, že naše zariadenie sa tešilo obľube zo strany médií, v mnohých našich aktivitách nás podporovali. Pre mňa to bol aj spôsob, ako vrátiť tomuto zariadeniu dobré meno, pretože po prvej vlne korony bolo toto zariadene lynčované negatívnou verejnou mienkou, hlavne zamestnanci. Do môjho príchodu sa zamestnancov nikto verejne nezastal. Pán župan sa zastal bývalej pani riaditeľky, o ktorej vyhlasoval, že za ňou stoja, o zamestnancoch som sa v tom čase nedočítala nič.

Mediálne pôsobenie bolo jediné, čo vám vyčítali?

Rozhodnutie o mojom odvolaní mi doručili domov v čase mojej práceneschopnosti tak, že mi pred vchodom zaparkovalo auto, z ktorého vystúpili dvaja zamestnanci, a papiere som podpisovala na kapote auta. Takúto úroveň to malo. Ako som už uviedla, oficiálne vyjadrenia Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) sa vyvíjajú v čase. Posledná verzia hovorí, že už to nebolo len osobné rozhodnutie župana, ale aj odboru sociálnych vecí, a dodali, že moje odvolanie žiadali zamestnanci, klienti, rodinní príslušníci, dokonca vraj aj riaditelia iných zariadení sociálnych služieb, až som sa musela pýtať, či náhodou nezabudli spomenúť aj mimozemšťanov. K tomu vám poviem iba jedno. Akákoľvek sťažnosť, ktorá príde na BSK, všetky sa musia oficiálne preveriť a urobiť k tomu písomné stanoviská. Keby existovali, riešili by ich. Ale posledný rok neriešili žiadne takéto podania. Preto si dovolím tvrdiť, že je to lož, ale chápem, že nejako musia odôvodniť to, čo urobili.

Máte teda pocit, že má s vami problém iba župan Juraj Droba?

Jedine to mi z toho vychádza. To, že hovorím o problémoch, je problém? Keď som preberala toto zariadenie, bol to skanzen z roku 1990. Technické vybavenie, materiálne vybavenie, procesy, proste všetko. Dnes po dva a pol roku sme sa, chvalabohu, dostali aspoň do 21. storočia, aj keď nie do aktuálneho roka 2023. Na čokoľvek som Bratislavský samosprávny kraj upozornila, reakcia bola, že oni za to nemôžu, že je to tam zanedbané. A kto za to môže? Objekt je dnes chránený kamerovým systémom a nie mrežami, ktoré boli osadené na prízemí celej budovy navôkol. Klienti majú na rukách pohotovostné náramky, aby si v prípade núdze mohli privolať pomoc, nemusia vykrikovať do zbláznenia – sestrička, sestrička. Tí, ktorí prišli z ulice ako ľudia bez domova, majú svoje oblečenie, nie zdedené po mŕtvych, čo bola bežná prax, ale pekné zánovné darované veci, ale aj úplne nové, ktoré sme im kúpili, napríklad spodnú bielizeň. Ale to všetko, čo hovorím, nebolo za peniaze od župy, ale vďaka sponzorom a darcom, ktorých som zohnala. Na druhej strane chcem povedať, že aj v rámci BSK som stretla kopu ľudí, ktorí mi boli sympatickí, ktorí nám držali palce a podporovali nás.

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...