Jana Homolová

Na začiatku si Ukrajinci vojnu nepripúšťali, ale neskôr sa situácia rapídne zmenila a nastala panika. Naspäť sa už vracal autom naprieč rozbombardovanou krajinou v dlhých kolónach. Cestou sa pravidelne hlásili, aby ľuďom prinášal informácie o živote Ukrajincov po napadnutí Ruskom. Jedno z miest, kde sa zastavil, bolo mestečko Alexandria, vtedy sa neubránil emóciám a počas priameho prenosu sa v Televíznych novinách rozplakal.

Ako tesne pred vypuknutím vojny reagovali ľudia v&nbsp;Mariupole? Verili, že sa začne vojna?

Do Mariupola sme dorazili večer pred začiatkom vojny. Život v&nbsp;meste sa na prvý pohľad len málo líšil od toho, čo by ste pokojne mohli zažiť aj vo svojom meste. Bolo až prekvapujúce, že napriek hrozivým predzvestiam sa rodiny a&nbsp;páriky dokázali pokojne prechádzať po nábreží a&nbsp;postávať pri stánkoch s&nbsp;občerstvením. Všetky podniky a&nbsp;obchody boli otvorené. Ľudia v&nbsp;meste si po ôsmich rokoch okupácie a&nbsp;neustáleho ostreľovania jednoducho zvykli aj na občasné správy o&nbsp;explóziách niekde desiatky kilometrov od nich. Už pár hodín po začiatku ruského útoku sa však ukázalo, že ani miestni nerátali s&nbsp;tým, že vojna zasiahne celú krajinu. Kým doobeda viacerí zjavne ešte dúfali, že bude stačiť cesta do najbližšieho veľkého mesta, ostreľovanie Kyjeva mnohých zbavilo posledných ilúzií o&nbsp;tom, že by sa ešte mohli cítiť bezpečne kdekoľvek na Ukrajine.

Keď sa začala panika a&nbsp;ľudia húf­ne utekali z&nbsp;krajiny – vy spolu s&nbsp;nimi –, dialo sa niečo, čo vás prekvapilo?

Prekvapil ma v&nbsp;prvom rade rozmer migrácie. Čakal som, že sa pohnú tisícky ľudí, ale utekali ich státisíce. Skolabovala celá doprava. V&nbsp;jednej chvíli sme za štyri hodiny prešli autom tri kilometre. K&nbsp;tomu stovky kilometrov od hraníc sa v&nbsp;hoteloch nedalo zohnať jediné voľné lôžko. Ľudia v&nbsp;preplnených autách jednoducho zastali tam, kde už nevládali pokračovať. Mnohí videli odísť niekoľko spojov, kým sa zmestili do vlaku. A&nbsp;keď sme konečne dorazili na hranice, čakanie v&nbsp;rade sa naťahovalo podľa štatistík aj na dva dni. Bolo ťažké sledovať toľko zničených osudov, ktorým nemôžete nijako pomôcť.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Obávali ste sa o&nbsp;svoj život? O&nbsp;to, že už nemusíte uvidieť svojich blízkych?

Veril som, že napokon sa vrátime domov, aj keď to možno potrvá týždne. Ale pripúšťal som si, samozrejme, aj to, že to nemusíme prežiť. Prvé dni vládol v&nbsp;krajine absolútny chaos. A&nbsp;to aj informačný. Ani vojaci nám nevedeli poradiť, či je cesta pred nami bezpečná alebo ju práve ostreľujú. Musíte rátať s&nbsp;tým, že ak ostanete uviaznutí uprostred cesty bez paliva, žiadna odťahová služba k&nbsp;vám nepríde. Ak vás niekto okradne, polícia to nebude vyšetrovať. A&nbsp;ak vás postrelia, nemáte istotu, že dorazí nejaká záchranka. Napriek tomu mám pocit, že som nezažil bezprostredný strach. Novinár musí k&nbsp;všetkým rizikám pristupovať s&nbsp;rešpektom. V&nbsp;našom prípade to znamenalo, že sme si stanovili cieľ bezpečne sa dostať domov a&nbsp;vyhýbali sme sa akémukoľvek zbytočnému riziku.

Ako vnímate zábery zo súčasného Mariupola vzhľadom na to, že ste ho zažili ešte pred vojnou?

Aj po dvoch mesiacoch si denne vyhľadávam informácie, ako to v meste vyzerá. Každým dňom je tých spoľahlivých menej a menej. Stále sa však spolieham aj na sociálne siete ľudí, ktorí tam žili a žijú. A neverím, že ktokoľvek, kto zbadá, čo tam napáchala ruská armáda, by dokázal miestnym do tváre povedať, že „všetko má dve strany mince“. Neviem si predstaviť, že by v mojom meste ľudia denne zdieľali stovky fotografií nezvestných blízkych. Neviem si predstaviť, aké je vidieť vykopané hroby pozdĺž cesty, ktorou ste každý deň chodili do práce. Neviem, aké je rozhodnúť sa, či svoju rodinu naložíte do auta a budete riskovať, že sa dostanete po ceste pod paľbu, alebo s ňou ostanete v pivnici a budete dúfať, že vás ďalší výbuch nezavalí. Neviem, či by som dokázal prežiť mrazivé týždne bez vody, jedla a tepla. Oni to všetko zažili. Miestni hovoria, že niektorí sa dokonca zo zúfalstva obesili alebo vyskočili z okna. Mnohé časti mestá sú prakticky zrovnané so zemou. A to všetko robia Rusi v meste, kde každý, s kým som sa rozprával, hovoril po rusky.

Počas živého vstupu z&nbsp;Alexandrie ste sa neubránili emóciám. Čo ich spustilo?

Pred vstupom som mal mimoriadne veľa práce. Doslova sme sa celý deň nezastavil. Až v čase, keď som začal rozprávať, čo sme zažili, na mňa doľahli emócie z celého dňa. V ten deň sme prvýkrát videli obrovské množstvo rodín, ktoré vojna rozlúčila. Je iné čítať to v knižkách a pozerať v správach – keď sa to deje „kdesi ďaleko“. Neudržal som sa však pri spomienkach mužov a niekedy aj ženy, ktoré sa museli rozlúčiť s vlastnými deťmi, ktoré vyrážali na cestu do neznáma. V očiach mali absolútne zúfalstvo a beznádej. Nikto z nich nevedel, či sa ešte niekedy uvidia. A predstavil som si, ako by som sa ja cítil v ich koži. Keby som musel všetko, čo máme, zbaliť narýchlo do dvoch kufrov a sledovať na stanici vlak, v ktorom sedí moja priateľka a naša ročná dcérka. Predstavil som si, čo by som im asi povedal, keby to mohli byť moje posledné slová.