Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Čo vás priviedlo na cestu trénera bojových umení?

Aj vlastná nepríjemná skúsenosť. Keď som mal asi dvanásť rokov a&nbsp;bol som vonku s&nbsp;kamarátmi, prišiel k&nbsp;nám nejaký človek, začal do mňa strkať a&nbsp;dal mi facku. Keďže som vtedy ešte bojové umenie neovládal, jedinou obranou bol vtedy útek. Agresora som sa našťastie zbavil, ale tej nepríjemnej emócie nie. Zostala vo mne a&nbsp;začal som rozmýšľať, ako sa naučiť aktívne brániť. Keby som mal vtedy tie isté vedomosti, aké mám teraz, riešil by som ten konflikt úplne inak.

Áno, asi o&nbsp;rok neskôr som sa prihlásil na tréningy bojového umenia WingTsun vo Zvolene, následne som dostal možnosť študovať v&nbsp;rámci výmenného pobytu gymnázium v&nbsp;Nemecku, kde sa mi naskytla príležitosť zaúčať sa ako asistent trénera pre deti. Bola to pre mňa vynikajúca skúsenosť aj z&nbsp;toho dôvodu, že mi dovtedy myšlienka venovať sa takto deťom ani nenapadla. Niekoľko mesiacov po skončení výmenného pobytu som vo Viedni absolvoval odborné trénerské školenie, ktoré mi pomohlo v&nbsp;mojom podnikaní.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z TRÉNINGU DETSKEJ SEBAOBRANY NÁJDETE V GALÉRII

Je trénovanie detskej sebaobrany v&nbsp;krajinách ako Nemecko, kde ste pôsobili, bežné?

V&nbsp;Nemecku, podobne ako vo viacerých iných krajinách, nejde o&nbsp;nič výnimočné, na Slovensku sme v&nbsp;tomto smere trocha pozadu. Aj ja som sa pri rozbiehaní vlastných projektov dostal k&nbsp;tejto práci postupnými krokmi. Najskôr som v&nbsp;januári 2010 otvoril prvú Kids WingTsun školu vo Zvolene, ale cítil som potrebu obohatiť tréningy aj o&nbsp;iné ako tradičné prvky bojového umenia. Navyše sme chceli ponúknuť služby aj dospelým. Tak postupne vznikla OTUS – akadémia sebaobrany. Z&nbsp;klasického bojového umenia sme sa zamerali viac na sebaobranu, čo v&nbsp;praxi znamená výber tých najefektívnejších a&nbsp;praktických techník z&nbsp;určitých bojových umení a&nbsp;sebaobranných systémov. Čo sa týka detí, trénujeme ich vo Zvolene a&nbsp;od septembra tohto roku aj v&nbsp;Banskej Bystrici. Sú rozdelené do skupín 6 – 9 a&nbsp;10 – 14 rokov, pričom tréningy sú prispôsobené ich potrebám.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.</strong>

V&nbsp;čom sú tieto tréningy iné ako v&nbsp;prípade tradičných bojových športov, kde si mládežníci merajú sily aj súťažne?

Nechcem nejako paušalizovať, ale z&nbsp;vlastnej skúsenosti som zažil pri takomto tréningu bojového športu značnú drezúru, prísnych trénerov a&nbsp;príliš vysoké nároky na deti. Treba mať na zreteli, že medzi tréningami sebaobrany a&nbsp;bojových športov sú veľké rozdiely v&nbsp;tréningovom procese. My sa snažíme viesť deti liberálnejšou formou, hoci aj u&nbsp;nás sú, samozrejme, nastavené pravidlá, ktoré treba dodržiavať. A&nbsp;čo je najdôležitejšie, nejde iba o&nbsp;fyzický tréning, ale aj nácvik komunikácie a&nbsp;asertívneho správania sa, aby sme – pokiaľ je to možné, fyzickému konfliktu predišli. Vždy hovoríme, že najlepší boj je ten, ktorý sa vôbec nezačal.

Lebo deti sú najrizikovejšou skupinou a&nbsp;veľakrát sa nevedia asertívnym spôsobom presadiť voči svojim rovesníkom. Inak povedané, keď vznikne nejaká vyhrotená situácia, jedno dieťa do druhého strká, ťahá ho za vlasy, obeť nevie, ako sa zachovať a&nbsp;správne reagovať. Prežíva tak mimoriadne stresujúce situácie, ktoré si v&nbsp;sebe môže niesť po celý život.

Ako sa teda v&nbsp;takej situácii správne zachovať?

Určite nie pasívne s&nbsp;tvárením sa, že sa ma to netýka. Najskôr sa treba pokúsiť pomocou hlasu, mimiky a&nbsp;cielene použitej neverbality konflikt upokojiť. Pri takejto verbálnej deeskalácii konfliktu deti učíme tri kroky, pričom ten posledný je o&nbsp;výraznom zvýšení hlasu. V&nbsp;školskom prostredí je to veľmi dôležitá vec už len z&nbsp;toho pohľadu, že si ostatní v&nbsp;triede uvedomia – aha, on sa bráni. A&nbsp;pani učiteľka, zaneprázdnená svojimi povinnosťami, ktorá by si za iných okolností konflikt možno ani nevšimla, môže taktiež reagovať.

Nasleduje, samozrejme, otázka, ako sa v&nbsp;prípade, že útočník na výzvy nedbá, naďalej čmára spolužiakovi po zošite alebo ho ťahá za vlasy, primerane fyzicky brániť. Zvlášť za predpokladu, že bitky v&nbsp;škole nie sú prípustné.

Aj keď v&nbsp;školskom prostredí je to, samozrejme, komplikované, nemusí ísť o&nbsp;nič dramatické – stačí napríklad odstrčenie. Z&nbsp;vlastnej skúsenosti však zopakujem, že osvedčený „trojstupňový“ hlasový postup má veľký efekt a&nbsp;je veľká šanca fyzickému konfliktu predísť.

Učiť deti, ako takúto verbálnu komunikáciu zvládnuť, zrejme nie je jednoduché, ako teda vyzerá asertívna slovná sebaobrana v&nbsp;praxi?

Asertívna komunikácia spočíva v&nbsp;tom, že dokážem samého seba presadiť voči druhému. Je to však slušná forma, kde rešpektujem komunikačného partnera a&nbsp;snažím sa nepôsobiť agresívne. Predstavme si situáciu, že si k&nbsp;vám niekto sadne veľmi blízko. V&nbsp;takom prípade je dôležité pomenovať svoju emóciu – „sadli ste si ku mne veľmi blízko, je mi to nepríjemné, prosím, odsadnite si“. Už pomocou tohto komunikačného vzorca sa dokážete presadiť. Učíme deti, ako sa samých seba zastať. A&nbsp;je to aj zábava, lebo najmä tie mladšie sú ako špongie, vnímajú každý váš pohyb a&nbsp;slovo, ktoré poviete.

Aká je skladba detí vo vašej akadémii – chodia k&nbsp;vám aj tie utláčané s&nbsp;nižším sebavedomím a&nbsp;rozprávajú niekedy o&nbsp;tom, ako to vyzerá v&nbsp;škole?

Väčšinou je to tak, že deti o&nbsp;svojich skúsenostiach samy nerozprávajú. Skôr je to zo strany rodičov, lebo im sa zverujú, keď sa im niečo nepáči. Našou prioritnou úlohou je deti niečo naučiť a&nbsp;popritom ich zabaviť. Ak sa opýtate na utláčaných chlapcov či dievčatá, už počas samotného tréningu možno badať zaujímavé detaily. Jeden druhého silnejšie chytí, on si to spojí s&nbsp;vlastnou skúsenosťou a&nbsp;objavia sa slzy. Niektorým sú spočiatku takéto kontaktné situácie veľmi nepríjemné, zvlášť, keď ich samy zažili. Práve na to sme však tu – postupne odbúrať negatívnu emóciu a&nbsp;učiť deti, čo v&nbsp;takej situácii robiť. Ľudia vrátane detí sa často boja vecí, ktoré nepoznajú. Keď im však dáte nástroj, ako sa brániť, posmelia sa. A&nbsp;to je spätná väzba, akú od nich na tréningoch dostávam.

Je možné napraviť v&nbsp;rámci kurzov aj rebelanta, ktorý má sám potenciál k&nbsp;agresivite voči druhým?

Aj na rebelanta s&nbsp;patologickými tendenciami páchať násilie môžeme pôsobiť preventívne tým, že toto nie je v&nbsp;poriadku a&nbsp;jasne mu ukazovať, že takto to nefunguje. Keď to však zažíva doma, je to zložitejšie. Prevychovávanie problémových jedincov je preto individuálne a&nbsp;venujú sa tomu kompetentní odborníci.

Stúpa podľa vás agresivita medzi mládežou?

Nie som psychológ ani pedagóg, v&nbsp;školskom prostredí sa už nepohybujem. Z&nbsp;toho, čo sa dozvedám od svojich zverencov, však musím konštatovať, že tento problém tu stále je. Šikana sa týka najmä starších detí na druhom stupni – aj taká, že sa dvaja-traja dohodnú a&nbsp;idú niekomu robiť zle. Popritom ho natáčajú na mobil a&nbsp;zverejňujú videá na internete, takže obeť zažíva šikanu aj v&nbsp;kybernetickom priestore. Keď je niekto slabší, utiahnutý a&nbsp;nevie sa v&nbsp;kolektíve presadiť, môže byť terčom takéhoto ubližovania.

Zrejme najextrémnejším slovenským prípadom je detský gang v&nbsp;Hlohovci, ktorý má na svedomí prepady nevinných obetí na ulici len tak pre zábavu, keď ich surovo mlátili a&nbsp;ešte si to aj nakrúcali. Ako si možno vysvetliť takéto desivé správanie sa tínedžerov?

Opäť je to skôr otázka na odborníka v&nbsp;odbore psychológie, hoci mnohí z&nbsp;nás sa touto myšlienkou, samozrejme, zaoberajú a&nbsp;snažia sa pochopiť príčinu. Len podľa môjho subjektívneho názoru môže byť jednou z&nbsp;nich až prílišný individualizmus. Rodičia stavajú deti do polohy – ty si výnimočný, lepší ako druhí, dokážeš všetko. A&nbsp;to môže byť nebezpečné, lebo pod ťarchou reality prídu prekážky, sklamania, frustrácia, nevraživosť. Deti sa hľadajú, až môžu nájsť skupinu starších agresorov s&nbsp;nejakým lídrom.

Skúsme si predstaviť, že osamelého jedinca obklopí skupinka ôsmich, povedzme, ozbrojených agresorov. Ako sa v&nbsp;takej chvíli zachovať?

Keď máte proti sebe osem ľudí a&nbsp;navyše ozbrojených, môžete vedieť, čo chcete. Zabudnite na akčné filmy Stevena Seagala, ktoré sú ďaleko od reality. Práve v&nbsp;takýchto prípadoch je extrémne dôležité mať prehľad o&nbsp;svojom okolí, aby sme sa do takejto situácie ideálne ani nedostali. Ak sa tak však stane, najlepšie je snažiť sa za každých okolností utiecť.

Dovolím si položiť detskú otázku – koľkým útočníkom sa dokáže zdatný vytrénovaný človek ubrániť?

Na to sa nedá jednoznačne odpovedať, lebo závisí od mnohých faktorov. Či má útočník, či útočníci zbrane, čo máte poruke vy, čo sú to za ľudia. A&nbsp;pokiaľ ide o&nbsp;skupinu, či ste taký dobrý, že dokážete komunikačne spacifikovať lídra. Pokiaľ nie a&nbsp;máte pred sebou väčšiu skupinu bez šance utiecť, ostáva už len jediná možnosť – zahrať sa na hlupáka, ktorý za všetko môže, ospravedlňovať sa a&nbsp;dúfať, že keď nebudete pre lídra a&nbsp;jeho skupinu výzvou, od svojich plánov upustí a&nbsp;nechá vás tak.

Z&nbsp;toho, čo rozprávate a&nbsp;robíte, si dokážem predstaviť sériu zaujímavých prednášok či ukážok v&nbsp;školách, neplánujete niečo podobné?

Kedysi sme po školách v&nbsp;rámci kurzov prevencie proti násiliu naozaj chodili, len keď vám príde polovica detí z&nbsp;prvého stupňa, nemáte šancu sa im individuálne venovať v&nbsp;rámci tréningových aktivít. Ak mám odpovedať na otázku sebaobrany detí ako súčasti vyučovania na školách, musím, bohužiaľ, skonštatovať, že je to momentálne nereálna vec. Ide o&nbsp;systémovú záležitosť, do ktorej by sa muselo zapojiť viacero subjektov vrátane ministerstva školstva.

Hovoríte, že konfliktom je ideálne predchádzať a&nbsp;vo vyhrotených situáciách sa treba vedieť vhodne správať. Do akej miery hrá v&nbsp;tomto prípade úlohu nevšímanie si okolia?

Trúfam si povedať, že jednu z&nbsp;najdôležitejších. Veľakrát totiž nepočúvame akýsi šiesty zmysel a&nbsp;podceníme hrozbu. Napríklad že tento dotyčný, ktorý sa k&nbsp;nám blíži na zastávke MHD, môže predstavovať nebezpečenstvo. Nie všetci, ale mnohí útočníci majú v&nbsp;hlave plán, čo urobia. Testujú vás, ako budete reagovať. Keď budete len ťukať do mobilu a&nbsp;tváriť sa, že ho nevidíte, určite ho neodradíte, ba práve naopak. Prehľad o&nbsp;situácii je teda kľúčový. K&nbsp;tomu už spomínané komunikačné nástroje a&nbsp;pokiaľ dôjde k&nbsp;najhoršiemu, treba vedieť aj udrieť. Nie päsťou, keď to dobre neovládame, lebo pri nesprávnom uhle si môžeme zlomiť zápästie. Preto učíme deti aj ženy dlaňové údery, ktoré sú rovnako efektívne. Dôležité je vedieť aj to, ako manažovať vzdialenosť od útočníka a&nbsp;držať si od neho bezpečný odstup. Nesmiete dopustiť, aby k&nbsp;vám prišiel príliš blízko, mali by ste si chrániť svoju osobnú zónu.

Okrem iného razíte v&nbsp;akadémii aj teóriu, že každý človek je zodpovedný za svoje bezpečie. Neznie to však v&nbsp;prípade detí predsa len príliš tvrdo?

Nemyslím si, najmä pokiaľ budeme túto otázku chápať tak, že sebaobrana je zručnosť ako každá iná. Pokojne ju môžeme prirovnať k&nbsp;písaniu, čítaniu, počítaniu. Vo vlastnom záujme by ju mal vedieť každý, lebo pomoc druhých môže prísť neskoro alebo vôbec. Čo sa týka základných sociálnych zručností, ako sa presadiť v&nbsp;kolektíve a&nbsp;zvládať kritické situácie asertívnou komunikáciou, je to výborná škola na celý život. K&nbsp;dobrému zvládnutiu týchto vecí treba, samozrejme, dlhší čas, ale už po niekoľkých tréningoch si možno osvojiť základy, ktoré nám zvýšia sebavedomie.

Radovan Korytár učí deti brániť sa agresii: Hovorí, že sebaobrana je ako každá iná zručnosť

Richard Budín

Autor článku

Richard Budín

Gáborík ukázala nové trendy líčenie: Preboha, čo to má na tvári?! Takto ste ju ešte nevideli

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Výber pre vás

Radovan Korytár učí deti brániť sa agresii: Hovorí, že sebaobrana je ako každá iná zručnosť

Richard Budín

Súvisiace články

Chcete byť úspešní, ale máte slabú vôľu? Prinášame vám pár tipov, ako si ju efektívne posilníte

Syn sa v škole bije, bojím sa, že to má po otcovi, ktorý je výbušný. Ako to mám riešiť?

Prekročený tieň: Kedysi skončil na šikmej ploche, dnes sa snaží byť vzorom pre mladých

Autor článku

Richard Budín

Gáborík ukázala nové trendy líčenie: Preboha, čo to má na tvári?! Takto ste ju ešte nevideli

Dara ROLINS sa vracia do spomienok: Ako si pamätá na éru 80.rokov?

Dara ROLINS o zásnubách a svadbe: Kedy majú s Nedvědom termín?

Výber pre vás