Ako ste prekonali kritický pu­bertálny vek?

Neprekonal, prekonávam ho teraz. Aj rodičia mi potvrdili, že s klasickou pubertou sa stretli až u môjho mladšieho brata. Hrával som futbal, potom som natruc trénerovi prestal a začal som tancovať.

Na vylomeniny čas nebol?

Urobil som ich kvantum, ale nič hrozné. Raz sme so spolužiakmi zavreli inšpektora do skleníka a dobre sme prikúrili, inokedy sme cigaretami vypaľovali diery do pionierskej šatky. Na strednej som však tvrdo pracoval. Mali sme skvelého riaditeľa, ktorý veľmi rýchlo pochopil, že zo mňa ekonóm nikdy nebude, a uzavrel so mnou obchod. Vtedy sa školám prideľovali body za mimoškolské aktivity, ktoré som „obhospodaroval“ výmenou za dobrý prospech. Chodil som na Hviezdoslavov Kubín, Puškinov pamätník, organizoval som prvomájové sprievody...

Baby?

Perfektné. Študovalo tam sto­dvadsať dievčat a iba štyria chalani. Prvá pusa padla kdesi v tábore. Ja si to nepamätám, ale otec mi hovoril, že keď som sa odtiaľ vrátil, už vo dverách autobusu som slastne vzdychol: Otec, tie Češky ale bozkávajú! Tam som si vyskúšal aj prvé, málo erotické dotyky. Prvá láska prišla v siedmej triede a vrátila sa v pätnástich. Volala sa Eva. Inak ma všetky moje lásky zúfalo odmietali. Čím tvrdšie, tým väčšmi som bol zaľúbený. Platí to dodnes. Cez trápenie v láske som objavil klasickú hudbu. Nepočúval som „slaďáky“ ani romantické pesničky Alphavillu, ktorý bol mojou srdcovou záležitosťou. Púšťal som si Mozartovo Rekviem.

Urobili ste v živote niečo, čo bolo na hranici konvencie, etiky, zákona?

Moje prehrešky určuje tachometer auta. S brnianskymi policajtmi v oblasti Břeclavi si už tykám. Podarilo sa mi aj niekoľko faux pas, najmä počas štúdií v Belgicku a Holandsku. Jazyková bariéra spôsobila, že som si občas poplietol slovíčka.

Hanbíte sa za niečo, čo ste v živote urobili či neurobili?

Samozrejme. Ublížil som veľakrát, chtiac i nechtiac. Človek si až s vekom začne uvedomovať, čo robí, ako sa správa, a zmení rebríček hodnôt.

V čom sa zmenil váš?

Začnete tancovať a silou-mocou chcete niekde vystupovať. Idete za tým hlava-nehlava, chcete hrať v Národnom divadle, potom v ďalšom a v iných. Až keď sa vám to podarí, uvedomíte si, že nejde o to, kde robíte, ale chcete pracovať tak, aby sa to páčilo ľuďom.  

Sú ,,drogy“, bez ktorých sa nezaobídete, a také, bez ktorých by ste sa aj mohli zaobísť, ale...?

Mojou drogou je práca, prepínanie televíznych staníc a maškrtenie. Ja vlastne televíziu nepozerám, iba pri nej vypínam mozog. Inak by som nezaspal. A jogurt s čokoládou a so zmrzlinou je takisto úžasná vec. Okrem toho rád lyžujem a hrám tenis. Najväčšou drogou je však to, keď si sadnem s kamarátmi po skúške na pivo.

Čo považujete za svoju najväčšiu prednosť a čo za najväčšiu slabosť?

Pracovitosť a spoľahlivosť. A slabosť? Neviem hodiť veci za hlavu, povzniesť sa nad medziľudské vzťahy. Ak škrípu, bolí ma to. 

Keby ste museli alebo mohli zmeniť život, aké iné povolanie by ste si vybrali?

Futbalista, dirigent alebo právnik.

Na čo utrácate najviac peňazí?

Na dobré jedlo, lebo som gurmán. Na značkové oblečenie a malé vecičky: diktafóny, komunikátory, malé televízory, mobily. Milujem „prkotinky“.

FELÍCIA BORONKAYOVÁ