Vlastenec z Egypta: KHALED ELBAZ prežil časť detstva v moslimskej krajine, no Jánošíka pozná

Vlastenec z Egypta: KHALED ELBAZ zastupuje Slovensko v Európskom parlamente mládeže

KHALED ELBAZ prežil časť detstva v moslimskej krajine: Slovensko pokladá za svoj domov

Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Keď sa spolu rozprávame, na margo Slovákov hovoríte „my“, hoci táto krajina nie je vaším rodiskom.

Áno, veľmi som sa zžil s&nbsp;našou krajinou a&nbsp;Slovensko pokladám za svoj domov. Preto nehovorím „vy Slováci“, ale „my Slováci“. Narodil som sa v&nbsp;Kuvajte, ako aj moje dve mladšie sestry. V&nbsp;tejto krajine som žil do svojich desiatich rokov, potom sme sa presťahovali do Egypta. Keď som mal trinásť rokov, otec rozhodol, že naším novým domovom bude Slovensko. Vlastní firmu, ktorá obchoduje s&nbsp;celým svetom, napríklad s&nbsp;Čínou. Sťahovali sme sa kvôli jeho práci, motivovala ho však aj moja nevlastná matka, ktorá je Slovenka. Bývame v&nbsp;Seredi, navštevujem bilingválne gymnázium v&nbsp;Galante.

Taká obligátna otázka, ktorú dostávajú všetci cudzinci: Ako ste sa zžili so slovenským jazykom?

Netajím, že to bolo spočiatku ťažké. Problémy mi robil ypsilon a&nbsp;skloňovanie. Našťastie zrejme mám talent na cudzie jazyky, ovládam ich päť. V&nbsp;Kuvajte aj v&nbsp;Egypte som študoval na britských školách, vyučovacím jazykom bola teda angličtina. Zvládol som aj slovenčinu, hoci prvý rok ma v&nbsp;škole neklasifikovali. Teraz sa snažím naučiť hovoriť po maďarsky, keďže žijeme v&nbsp;zmiešanom regióne.

A čo kultúra, zvyky? Nebol to pre vás šok?

Môj otec už ako mladý veľa cestoval, neskôr aj s&nbsp;rodinou, preto je veľmi sčítaný. Poznáme – síce hlavne iba z&nbsp;dovoleniek – západnú Európu, preto život na Slovensku nebol pre nás extra veľký šok. Hoci musím povedať, že človek, ktorý sa narodil napríklad v&nbsp;Kuvajte a&nbsp;nikde inde nebol, by si v&nbsp;Európe ťažko zvykal. Šokovalo by ho napríklad, že miestne ženy nosia krátke sukne. Ale naša rodina je veľmi otvorená a&nbsp;progresívna, vôbec takéto veci neriešime. Niekedy so smiechom hovorím, že sme čierna ovca v&nbsp;moslimskom svete. Moje ženské príbuzné nenosia hidžáb či iný druh pokrývky hlavy. Stará mama dokonca v&nbsp;Kuvajte podnikala, prevádzkovala svadobný salón. Trocha ťažšie som si zvykal na slovenské jedlo, bol som zvyknutý na výraznejšie chute, viac korenia. Na druhej strane, veľmi mi zachutili bryndzové halušky. Moja nevlastná matka mi vysvetlila, že práve cudzinci si túto slovenskú špecialitu nevedia obľúbiť.

Cítite teda, že ste Slovák, jedávate halušky. Len taká malá skúška – viete, kto je to Juraj Jánošík?

Samozrejme! (Smiech.) Učili sme sa o&nbsp;ňom v&nbsp;škole. Okrem toho, keď som už vedel, že ideme na Slovensko, veľa som si o&nbsp;tejto krajine gúglil, pozeral som na internete slovenské rozprávky.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane.</strong>

Predsa len, okrem krátkych ženských sukní v&nbsp;Európe majú dve kultúry, ktoré sú vám blízke, veľa markantných rozdielov.

Samozrejme. Napríklad v&nbsp;moslimskom svete sa kladie väčší dôraz na rodinu. Je veľká hanba, ak sa mladý človek nechce postarať o&nbsp;rodičov v&nbsp;seniorskom veku. V&nbsp;moslimských krajinách nekončia starí, nevládni ľudia v&nbsp;zariadeniach. Komunita by deťmi, ktorí sa nepostarajú o&nbsp;rodičov, veľmi opovrhovala. Veď otec a&nbsp;mama pracovali, aby som ja, ich dieťa, mal čo jesť, aby som mohol študovať. Je otázka cti vrátiť im to, keď ma potrebujú. Rodič je okrem toho veľká autorita, ja ako dieťa nemôžem mať posledné slovo, nesmiem otcovi odvrávať.

Je neslušné, ak si sadnem vedľa otca či iného staršieho človeka tak, že si nohu preložím cez nohu a&nbsp;chodidlo smeruje k&nbsp;nemu. Môže to naznačovať kopnutie, tak preto. V&nbsp;európskych krajinách sa mi páči na výchove detí to, že môžu slušným, asertívnym spôsobom povedať svoj názor, diskutovať s&nbsp;rodičmi, samozrejme, v&nbsp;určitých hraniciach. Naučia sa tak v&nbsp;budúcnosti nebáť povedať svoj názor, stáť si za svojím, mať viac sebavedomia. Prekvapili ma aj vzťahy medzi mladými. V&nbsp;moslimských krajinách nie sú až také otvorené ako v&nbsp;Európe. Mladí nerandia tak skoro. Keď sa chlapec a&nbsp;dievča stretávajú, patrí sa, aby boli zasnúbení. Ale nerád delím ľudí na základe kultúry, národnosti, pôvodu... Všetci sme si rovní, hlavne teraz v&nbsp;čase kovidu sa ukázalo, ako je celé ľudstvo na jednej lodi.

Vy však máte priateľku od šestnástich rokov. Ako to prijala rodina?

Spomínal som vám, že sme iní. (Smiech.) Nevyrastal som v&nbsp;radikálnej rodine. Sme síce moslimovia, naším najväčším sviatkom je ramadán, ale na druhej strane oslavujeme aj Vianoce, doma máme vianočný stromček, na večeru kapra... Moja priateľka je moja spolužiačka a&nbsp;bola to láska na prvý pohľad. Len ma mrzí, že sme teraz menej spolu, som veľmi húževnatý, a&nbsp;keď si stanovím cieľ, idem tvrdo za ním, pracujem na jeho dosiahnutí, čo stojí, samozrejme, aj čas.

Aktuálne je vašou osobnou métou Európsky parlament mládeže, v&nbsp;ktorom zastupujete Slovensko.

Motivovala ma spolužiačka, ktorá takisto pôsobí v&nbsp;tomto parlamente. Idea Európskej únie mi je veľmi sympatická, pretože spája národy, čo je veľmi dobre. Navzájom sa potrebujeme, a&nbsp;to nielen ekonomicky, preto je potrebné, aby sme v&nbsp;Európe žili vo vzájomnej harmónii a&nbsp;pomáhali si. Prihlásil som sa preto do Európskeho parlamentu mládeže, poslal som im motivačný list, dostalo sa mi cti, že ma vybrali, aby som zastupoval Slovensko. V&nbsp;roku 2018 som prvýkrát cestoval na samit do Viedne. Priznám sa, bol som trocha nervózny, aj preto, že som tam bol sám zo Slovenska.

Na prvý pohľad určite nepôsobíte ako Slovák ani ako Európan. Ako reagovali ostatní mladí z&nbsp;Európy?

Atmosféra v&nbsp;tomto parlamente je veľmi priateľská. No keď vystupujem oficiálne, som delegát za Slovensko, nehovorím svoje meno. V&nbsp;neformálnom kruhu sa ma, samozrejme, ostatní vypytujú, kto som, odkiaľ pochádzam. V&nbsp;mládežníckom parlamente som si našiel veľa priateľov, dokonca som už dostal pozvanie do Grécka, môžem však cestovať, až keď pominie hrozba koronavírusu.

Vo všeobecnosti v&nbsp;parlamente pôsobia výbory. Ako je to v&nbsp;tom mládežníckom?

Navlas rovnaké. Ja som členom výboru pre energetiku, priemysel a&nbsp;výskum. Ostatný raz – pre pandémiu sme rokovali online – sme riešili našu závislosť od zahraničného dovozu energií do Európskej únie. Vyrábame iba 42&nbsp;percent energie, ktorú v&nbsp;rámci Európskej únie spotrebujeme. Je to málo. Na konci samitu sa nám podarilo nájsť spoločný návrh, ktorý odsúhlasili všetci delegáti. Navrhli sme plány, spôsoby, ako túto situáciu riešiť, napríklad vo väčšej miere by sme mali využívať veterné turbíny či energiu z&nbsp;biomasy. Celkovo ma láka životné prostredie, riešenie problémov v&nbsp;tejto oblasti. Blízke sú mi aj konkrétne problémy ľudí, menšín. Na samite vo Viedni som ako delegát riešil spolu s&nbsp;ostatnými migráciu utečencov, ako by sme mali zachrániť myšlienku otvorenej Európy. Rád by som sa venoval problému sexuálnych menšín, ale Slovensko ešte nie je pripravené na zmenu, na spoločenskú diskusiu na túto tému.

Je zaujímavé, že vás oslovila tátotéma, pretože v&nbsp;moslimských krajinách sa k homosexuálom a lesbám stavajú oveľa radikálnejšie než v&nbsp;postkomunistickej Európe.

Áno, dokonca sa pre nich budujú tábory, kde ich liečia. Ak sa niekto otvorene prizná k inej sexuálnej orientácii, rodina ho zavrhne. Našťastie vo svojom okolí nepoznám takýto prípad, viem o&nbsp; nich len z počutia. Ako som hovoril, nie som zástanca delenia ľudí na základe čohokoľvek. Myslím si, že opovrhovať niekým len preto, že miluje človeka rovnakého pohlavia, nie je správne. Veď aj homosexuáli sú prospešní pre spoločnosť, môžu sa napríklad podieľať na výskume lieku proti závažným chorobám.

Svet vníma Slovensko ako xenofóbnu krajinu. Aké máte skúsenosti?

Aj ja som počúval, že Slovensko je postkomunistická krajina, kde žijú nacionálne zmýšľajúci ľudia. Mal som to šťatie, že som spoznal iba ľudskú tvár Slovenska. Nezažil som žiadne útoky, ani verbálne. Maximálne si s&nbsp;kamarátmi na túto tému zažartujeme. Dokonca so mnou niektorí chceli praktizovať ramadán, nie všetci však zvládli celý deň nič nejesť a&nbsp;nepiť. (Smiech.) Na margo Slovenska je nutné realisticky povedať, že máme čo robiť, napríklad v&nbsp;oblasti školstva, vedy a&nbsp;výskumu, aby sme dobehli západné európske štáty. V&nbsp;našej krajine žijú schopní ľudia, preto má Slovensko dobrý potenciál na to, aby to zvládlo.

Áno, slovenské školstvo je neustále pod paľbou kritiky. Schválne – kam chcete ísť študovať na vysokú školu?

Do Brna. Žije tam deväťtisíc medzinárodných študentov. Toto mesto študenti hodnotia ako šieste najlepšie na svete. Vybral som si odbor medzinárodné vzťahy a&nbsp;európska politika. V&nbsp;budúcnosti by som rád pôsobil ako veľvyslanec, ale bolo by pre mňa cťou, i&nbsp;keby mi Slováci dali dôveru a mohol by som ich zastupovať v slovenskom alebo Európskom parlamente. Veľmi by som chcel pôsobiť na Slovensku, pretože je to môj domov. Je na škodu veci, že mladí nie sú motivovaní vrátiť sa zo štúdií zo zahraničia domov, svoj potenciál využívajú v&nbsp;prospech inej krajiny.

Ešte k&nbsp;tomu parlamentu. Euroskeptici by namietali, či nie je zbytočný. Nemáte výkonnú moc, ste len formálna platforma.

Hlavnou ideou je rozvíjať priateľstvá medzi mladými na medzinárodnej úrovni, zdokonaľovať sa v&nbsp;anglickom jazyku, ktorý je na pôde parlamentu dorozumievacím jazykom. Pôsobenie v&nbsp;parlamente nás učí asertivite, presadzovaniu prospešných nápadov. Máme publikum, učíme sa aj rétorike. Je to vlastne vzdelávací program na rozvíjanie osobnosti mladých ľudí. Riešime reálne, nie fiktívne problémy a&nbsp;myslím si, že každá európska vláda aj ozajstní europoslanci majú tendenciu osvojiť si naše návrhy a&nbsp;po určitej úprave ich aplikovať do praxe. Keď sa konal samit Európskeho parlamentu mládeže vo Švédsku, prišiel medzi nás nemecký minister zahraničných vecí. V&nbsp;Rakúsku bola zase hosťom švédska veľvyslankyňa.

Samity sa konajú dvakrát ročne, vždy v&nbsp;inej krajine. Ubytovanie nám hradí Európska únia, cestovné je na nás. V&nbsp;niektorých prípadoch pomôže škola.

Je zaujímavé, že už od mladéhoveku sa zaujímate o&nbsp;verejné veci, mládež inklinuje skôr k&nbsp;zábave.

Nemusíme by všetci politici, niekto chce byť herec, iný zase lekár či technik. Všetci by sme však mali byť v&nbsp;obraze, čo sa deje okolo nás. Práve my mladí sme budúcnosť tejto krajiny. Pandémia priniesla aj zaujímavú zmenu: mladí začali viac sledovať médiá, zaujímať sa o&nbsp;verejné veci. Chceme totiž vedieť, kedy pôjdeme do školy, kedy budeme môcť slobodne žiť, zájsť napríklad do kaviarne. Bohužiaľ, mám obavy, že keď sa skončí pandémia, vrátime sa do svojej ulity. Aj preto sa aktuálne snažíme v&nbsp;Galante, kde študujem, založiť mládežnícky parlament, aby sme boli samospráve nápomocní pri riešení problémov. Mladí ľudia sa takto zoskupili napríklad v&nbsp;Žiari nad Hronom, podobne to funguje v Poľsku.