Jana Homolová

Pracovné. Stretla sa Druhá šanca s&nbsp;Dunajom, ale bol som aj na dovolenke v&nbsp;Španielsku.

Dunaj je na televíznych obrazovkách stálica, ale v&nbsp;nadchádzajúcej jesennej vysielacej štruktúre divákov istotne poteší návrat tretej série Druhej šance. Nakrúcanie malo pauzu asi rok a&nbsp;pol, pretože sa čakalo na tretiu sériu pôvodnej talianskej verzie, z&nbsp;ktorej tento seriál vychádza. Aký bol pre vás návrat na pľac? Bolo cítiť dlhší časový odstup?

Mal som rešpekt, pretože vstupujeme do značne úspešného pokračovania. Moja hlava bola niekde inde, idem z&nbsp;Dunaja, chcel som sa vrátiť hlavne mentálne k&nbsp;Andrejovi, ktorý by mal pôsobiť inak ako aktuálny nacista Walter.

Jedna zmena bude minimálne v&nbsp;zákulisí seriálu od začiatku citeľná, keďže Dano Heriban, bohužiaľ, nie je viac súčasťou Druhej šance. Aj vy ste sa vyjadrili, že túto tretiu sériu venujete práve jemu. Chcem sa opýtať, aký ste mali spolu vzťah, ako ste ho vnímali, čo pre vás možno znamenal?

Danko bol môj spolužiak. Od školy sme sa herecky stretli až počas nakrúcania Druhej šance. Čiže skoro o&nbsp;20&nbsp;rokov od promócie. Obaja sme takmer naraz odišli z&nbsp;divadla. A&nbsp;počas nakrúcania Druhej šance sme sa o&nbsp;tom veľa rozprávali. Čo chceme ešte zažiť, čo túžime robiť. Púšťal mi svoj posledný album medzi prvými. Bol to mimoriadne tvorivý človek s&nbsp;obrovským citom a&nbsp;talentom. Nielen hereckým. Pri jeho hudbe a&nbsp;výborných textoch nemôžem prestať premýšľať, kam sa tá tvorivá energia celá rozplynie, keď tu fyzicky už nie je. Našťastie tu veľa zanechal. A&nbsp;my na to musíme dávať pozor a&nbsp;nezabudnúť.

Aká atmosféra panuje na pľaci práve s&nbsp;ohľadom na to, že jeden z&nbsp;kľúčových hercov už nie je medzi nami?

Musíme si priznať, že ten televízny aj divadelný valec sa rúti ďalej v&nbsp;obrovskej hmote a&nbsp;sile. Nie je čas zastaviť sa, obzrieť, zahĺbiť, seriál sa dotočiť musí, pretože ide do vysielania, divadlo musí večer hrať. V&nbsp;podstate sme veľmi krehkí. Len na to cez ten dennodenný valec zabúdame alebo si to nechceme pripustiť, lebo keby sme zastavili, museli by sme si to priznať.

Predpokladám, že seriál sa opäť bude točiť okolo ľudských príbehov, okolo pacientov, ale zaujalo ma, že jednou z&nbsp;dejových línií bude rozlišovanie toho, čo je pravda a&nbsp;čo predstava. Mohli by ste to opísať trošku konkrétnejšie?

Andrejovi sa začnú vracať spomienky v&nbsp;trocha chaotickej forme, sníva sa mu, ale aj halucinuje, zisťuje, že nie všetko, čo si pamätá, je skutočne pravda. Podstupuje terapiu, veľa sa pýta. Niektorí ho zámerne klamú, iní mu pomáhajú. Motá sa v&nbsp;tom, nevie, čo s&nbsp;kým mal, koho miloval, čo komu spôsobil, ale hlavne zisťuje, že spôsobil niečo oveľa horšie ako synovu smrť. A&nbsp;my sa dozvieme, prečo sa uzavrel a&nbsp;vytesnil empatiu a&nbsp;pocity zo svojho života. Prečo sa stal takým, akého sme ho mali možnosť vidieť na začiatku prvej série ešte pred tým, ako stratil pamäť.

A&nbsp;keď sme pri téme snov, ste typ, ktorý si po zobudení svoje sny pamätá alebo ich okamžite zabudnete?

Sny si pamätám, beriem ich pragmaticky ako odraz nevyriešených vecí voči sebe alebo niekomu inému. Neberiem ich ako zlé znamenie ani ako varovanie. Niekedy sú dokonca absurdné, komické a&nbsp;niekedy absolútne výstižné.

Už prvá séria Druhej šance vyvolala obrovský úspech nielen medzi divákmi, ocenili ju aj kritici. Čo podľa vás prispelo k&nbsp;úspechu tohto seriálu? Seriálov z&nbsp;lekárskeho prostredia je mnoho, nielen našich, ale aj zahraničných, prečo práve tento zarezonoval?

Priniesol hlavne ľudský príbeh, na ktorý sa dá napojiť. S&nbsp;Andrejom sa dá súcitiť a&nbsp;držať mu palce. Pre mňa má seriál zvláštnu atmosféru jemnosti, ľudskosti a&nbsp;empatie. Lekár je sám pacient, a&nbsp;preto sa mu pacienti otvoria a&nbsp;on na základe toho zmení ich vzťahy a&nbsp;život. Mne sa na seriáli páči myšlienka, že budúcnosť medicíny nie je v&nbsp;robotike, ktorá vás opraví ako v&nbsp;servise, ani v&nbsp;umelej inteligencii, ktorá vás automaticky diagnostikuje a&nbsp;nastaví liečbu. Ale v&nbsp;humánnosti, v&nbsp;osobnom dialógu pacienta a&nbsp;lekára. V&nbsp;prítomnosti človeka. Pretože robot vás v&nbsp;ťažkej chvíli nechytí za ruku a&nbsp;nepovie vám povzbudzujúce slová. Alebo áno, ale bude to absurdné.

Keďže ide o&nbsp;seriál z&nbsp;lekárskeho prostredia, aké reakcie ste doposiaľ dostali od jeho divákov, ktorí pracujú v&nbsp;zdravotníctve? Ako vy osobne vnímate lekárske prostredie?

Dotknem sa ešte jednej smutnej udalosti. Počas nakrúcania tejto série som mal v&nbsp;blízkej rodine dve úmrtia. Každý prípad bol špecifický. Stretol som sa s&nbsp;rôznym prístupom zdravotníkov, aj prístupom sociálnych služieb. Štátnych aj neštátnych. Musím konštatovať, že na pár výnimiek v&nbsp;neštátnych zariadeniach to boli väčšinou nepekné skúsenosti. Arogancia, zanedbanie starostlivosti, nedôslednosť, škaredé podmienky. Preto je pre mňa Druhá šanca akousi snahou o&nbsp;ukážku, ako by malo vyzerať naše zdravotníctvo. Ale je to aj odkaz vedeniu krajiny, kam naše zdravotníctvo dostali. Táto séria je zhmotnená nádej, s&nbsp;akými lekármi by sme sa radi stretávali, v&nbsp;akých podmienkach by lekári mali pracovať, aké by mali mať postavenie v&nbsp;spoločnosti. Pretože stále si ich prácu a&nbsp;vzdelanie veľmi vážim. Neteší ma, že ako národ skláňame hlavu pred nevyhovujúcim zdravotníctvom, dovolíme kšeftovanie v&nbsp;nemocniciach, schvaľujeme odchod lekárskych kapacít do zahraničia, nedôverujeme vzdelaným migrantom, na ktorých budeme odkázaní, keď sa o&nbsp;nás v&nbsp;starobe nebude mať v&nbsp;zdravotníctve kto postarať. Neakceptujeme odborníkov, veríme internetovým šarlatánom. Naša národná hrdosť sa končí v&nbsp;ošarpaných nemocniciach, pretože zdravotníctvo nevidíme ako prioritu krajiny už dlhé roky.

Budem citovať zákulisné informácie, ktoré sa na vašu adresu ku mne dostali: „Všetci sa zhodujú na tom, že Janko je obrovský profesionál –&nbsp;vždy perfektne pripravený, sústredený, snaží sa svoju postavu, jej konanie, vzťahy do hĺbky pochopiť, no na druhej strane je aj zabávač, a&nbsp;keď je na to priestor, vie si s&nbsp;kolegami na pľaci zažartovať.“ Čo hovoríte na takéto hodnotenie a&nbsp;do akej miery je pre vás dôležitý dojem, ktorý v&nbsp;ľuďoch zanechávate?

Nebaví ma veľmi sa pretvarovať, že som pán seriózny. Ak sa mám chuť na pľaci jašiť, tak sa pojaším, keď mám potrebu byť sám, sadnem si do kúta. Aby to nevyzeralo ideálne, mávam dni, keď sa mi komunikovať vôbec nechce. Ale nemám rád dusno. V&nbsp;takej atmosfére pracujem nerád. Herectvo by sa malo robiť v&nbsp;pozitívnej emócii.

Ako to tu už bolo viackrát spomenuté, aktuálne stvárňujete hlavné postavy v&nbsp;dvoch výrazných seriáloch –&nbsp;Dunaj, k&nbsp;vašim službám a&nbsp;Druhá šanca, no ide o&nbsp;úplne rozdielne charaktery. Je to pre vás výzva alebo to skôr beriete ako možnosť ukázať, že ste všestranný herec?

Výzva je pre mňa ukazovať vo Walterovi a&nbsp;v&nbsp;seriáli Dunaj, k&nbsp;vašim službám, kam môžeme ako spoločnosť dospieť. Dejiny sa nebezpečne opakujú. Často na Dunaj diváci reagujú, že to bola strašná doba. Že to je ako dnes. Keď sa zo Židov, Rómov, homosexuálov a&nbsp;migrantov robí hrozba pre spoločnosť. Že len isté skupiny ľudí sú pôvodcom našej krízy a&nbsp;nášho nešťastia. Je to nebezpečné a&nbsp;podobnou nacistickou rétorikou o&nbsp;ohrození bielej rasy v&nbsp;Európe sa už oháňajú aj niektorí naši „čelní predstavitelia kultúry“. Takto predsa začínali myšlienky holokaustu. Walter je príklad jedinca, ktorý svoj postoj k&nbsp;životu postavil na nenávisti, nadradenosti a&nbsp;presadzovaní svojich mocenských zámerov. Andrej je ľudomil, ale zároveň ukazuje, čím človek musí prejsť, aby dokázal empaticky pochopiť druhých a&nbsp;správať sa ako človek. Vnímam to ako priestor ukázať divákovi dva rozdielne typy človeka a&nbsp;pohľadu na život.

Ktorá z&nbsp;týchto dvoch postáv sa vám hrá ľahšie a&nbsp;prečo?

Walter, pretože mi je menej blízky. Mám nad ním nadhľad. O&nbsp;to viac môžem zvýrazniť veci, ktoré sa mi na ňom nepáčia a&nbsp;s&nbsp;ktorými nesúhlasím.

V&nbsp;roku 2022 ste ukončili interný pomer v&nbsp;SND. Stále nemáte potrebu byť ukotvený v&nbsp;konkrétnom umeleckom súbore? A&nbsp;čo vám do života priniesla väčšia voľnosť?

Paradoxné je, že ako som postupne prestal hrať divadlo, vôbec sa nedá povedať, že by som mal viac času. Každopádne práca v&nbsp;divadle je veľmi potrebná etapa v&nbsp;profesionálnom živote herca. To obdobie mi dodalo veľký intelektuálny stimul, otvorilo obzory v&nbsp;rôznych sférach umenia a&nbsp;prinútilo ma herecky premýšľať v&nbsp;hlbších a&nbsp;širších súvislostiach. Nehovoriac o&nbsp;psychofyzickom tréningu, aký si každodenné hranie rôznorodého repertoáru vyžaduje. Národné divadlo je okrem toho dnes taká potrebná a&nbsp;ešte stále slobodná inštitúcia, ktorá je cez svoju tvorbu a&nbsp;veľké osobnosti angažovaná v&nbsp;umení a&nbsp;vo verejnom priestore a&nbsp;veľmi výstižne a&nbsp;jedinečne reaguje na spoločenskú situáciu nielen v&nbsp;našej krajine, ale aj v&nbsp;európskom kontexte.

V&nbsp;našom poslednom rozhovore ste povedali, citujem: „S&nbsp;divadlom mám teraz kontakt tak akurát.“ Ako je to aktuálne? Ráta s&nbsp;vami SND v&nbsp;niektorom z&nbsp;nových titulov v&nbsp;105.&nbsp;divadelnej sezóne? Prípadne ste kývli na ponuku nejakej inej scény?

Momentálne na divadlo nemám priestor. Aktuálne však stojím pri svojich kolegoch z&nbsp;Národného divadla a&nbsp;pri odvolanom generálnom riaditeľovi Matejovi Drličkovi. Spôsob, akým bol ministerkou kultúry odvolaný, pripomína praktiky totality. Odvolať riaditeľa v&nbsp;čase fungujúcej inštitúcie a&nbsp;návštevnosti bez jasných argumentov, vízie a&nbsp;adekvátnej náhrady je nezodpovedné a&nbsp;nekompetentné. Bolo to len mocenské a&nbsp;arogantné gesto, ktoré nemá nič spoločné s&nbsp;kontinuitou, akú SND potrebuje. Dôvody, ktoré sa snaží ministerstvo hľadať až teraz, stoja na vode a&nbsp;sú vyfabulované. Pán Drlička bol aj môj šéf a&nbsp;bol to najlepší generálny riaditeľ, akého SND za môjho pôsobenia malo. Keď sa takéto odvolávania dejú, dokazuje to, že nie je nič krehkejšie a&nbsp;potrebnejšie ako mať slobodné divadlá, galérie, múzeá, televíziu, médiá a&nbsp;vôbec celú kultúru, ktorá by mala byť otvorená a&nbsp;nielen, citujem, „slovenská“. To je totiž veľmi málo. Musíme si to uznať a&nbsp;položiť si otázku, kam chceme patriť. Zatiaľ mám pocit, že nás chcú naši zákonodarcovia totálne izolovať.

Ako ste povedali, divadlo respektíve umenie, tvoria osobnosti. Keby ste mohli pracovať s&nbsp;ktorýmkoľvek režisérom alebo hercom na svete, ktorý by to bol a&nbsp;prečo?

Najväčšou divadelnou aj intelektuálnou inšpiráciou bol pre mňa profesor Ľubomír Vajdička a&nbsp;profesor Roman Polák. Skúšať s&nbsp;nimi akúkoľvek inscenáciu, počúvať ich a&nbsp;rozumieť im bol pre mňa zážitok. Vždy ma posunuli skúsenosťami vpred. S&nbsp;nimi by som ešte divadlo zažiť chcel. Čoraz viac si uvedomujem potrebu rozumieť si s&nbsp;tvorcami ľudsky. A&nbsp;takým je napríklad môj spolužiak režisér Michal Vajdička.

Kto alebo možno čo je vám najväčšou inšpiráciou pri hereckej práci?

Keď herec študuje herectvo, často počúva: „Herec musí veľa zažiť, veľa pozorovať, veľa sa trápiť, aby niesol so sebou vnútorný obsah.“ Ale ani to nestačí. Ten obsah pretlmočí divákovi v&nbsp;umeleckej forme až jeho talent. Či sa to hercovi darí, to musia posúdiť tí, ktorí sa naňho dívajú, počúvajú ho a&nbsp;hlavne mu rozumejú. A&nbsp;aj to je veľmi individuálne.

Čo podľa vás robí herca dobrým hercom?

Príležitosti. Duša dieťaťa. Jeho individualita, vnútorný esprit, otvorenosť voči okolitému svetu, jeho vedomosti, empatia a&nbsp;jeho psychická odolnosť.

V&nbsp;súčasnosti je herecká profesia dosť populárna aj vzhľadom na to, že sa u&nbsp;nás začalo nakrúcať viac seriálov a&nbsp;filmov. Akú radu by ste dali mladým ľuďom, ktorí vás možno obdivujú, idealizujú si to, čo robíte, a&nbsp;raz by sa herectvu chceli venovať?

Poradil by som, aby si zvážili, či majú chuť v&nbsp;práci sa väčšinou sklamať, žiť v&nbsp;neistote, neustále sa presadzovať, ale aj mať zodpovednosť, tlmočiť väčšie myšlienky a&nbsp;obsah. Hlavne to, čo vidia v&nbsp;televízii, je len zlomok hercovej práce a&nbsp;mali by začať a&nbsp;obstáť najskôr pri divadle.

Prišiel o blízkych: Ján Koleník sa počas nakrúcania Druhej šance vyrovnával so stratou v rodine

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Prišiel o blízkych: Ján Koleník sa počas nakrúcania Druhej šance vyrovnával so stratou v rodine

Jana Homolová

Súvisiace články

Sexsymbol KOLENÍK posiela pozdrav z dovolenky: Potešil všetky dámy a ukázal sa len v plavkách?

Ján Koleník sa našiel v chalupárčení a záhradkárčení: Na Záhorí vybudoval hotový raj | FOTO

Do Dunaja prichádza nová výrazná postava: Ján Koleník už nebude jediný sexsymbol!

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás