Príbeh 669 Wintonových detí je celosvetovo známy. Televízna a rozhlasová reportérka Veronika Homolová Tóthová (39) sa zhodou náhod dostala do blízkosti piatich z nich a nakrútila o tom nesmierne ťažký a emotívny dokument.

Pred pätnástimi rokmi sa Veronika Homolová Tóthová začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie. Natočila viac ako 70 reportáží s touto tematikou aj 15-dielny cyklus dokumentárnych filmov s názvom Neumlčaní.  V roku 2016 sa na pulty kníhkupectiev dostal jej bestseller Mengeleho dievča: skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Aktuálne má na svojom konte celovečerný dokument o takzvaných Wintonových deťoch a najväčších hrdinoch ich záchrany, ich rodičoch, s názvom Ruky na skle.

Dokument Ruky na skle mal na Slovensku premiéru začiatkom septembra. Film je postavený na osudoch piatich detí z Československa, ktoré sa pred nacistami zachránili. Ako sa pri vašej práci dá odosobniť, udržať profesionalitu a nepodľahnúť emóciám, keď počúvate to, čo títo ľudia prežili?

Pri takýchto témach sa nedá úplne odosobniť. Samozrejme, vzťahujete si to na seba a predstavujete si, ako by ste asi reagovali vy, keby sa to osobne týkalo vás. Aj pre mňa je to vždy veľmi citlivá téma. S kolegami to robíme už 15 rokov a za toto obdobie som sa naučila ani nie regulovať city, lebo to sa nedá, ale dať ich najavo len v prípade, keď viem, že to daného respondenta nerozruší ešte viac.

Stávajú sa aj také prípady?

Sú respondenti, s ktorými si môžete poplakať, a sú takí, ktorým by to prekážalo. Mali by pocit, že vás rozcítili a niekedy si to nemôžeme dovoliť. Vtedy sa s kameramanom snažíme na seba pozrieť, odvrátiť myšlienky na niečo iné, doslova sa nerozplakať. Často sa stáva, že keď ideme potom domov, sme v aute aj niekoľko hodín ticho.

Uvažujeme nad tým, čo sme počuli, a zároveň sme veľmi vďační za to, že si ani z malej časti nevieme predstaviť, čo prežívali. Môžeme sa o to, samozrejme, pokúsiť, môžeme to vnímať veľmi empaticky, ale našťastie, predstaviť si to nedokážeme.

Veronika Homolová Tóthová sa témam nacistického a komunistického prenasledovania v 50. rokoch venuje 15 rokov.
Veronika Homolová Tóthová sa témam nacistického a komunistického prenasledovania v 50. rokoch venuje 15 rokov.
Zdroj: Inga Šperlová

Tento dokument je v podstate o šťastných koncoch detí, ktoré sa zachránili a prežili. Ich životy však s následkami vojny až také šťastné neboli.

Je pravda, že téma na prvý pohľad nevyzerá ako smutná, končí sa to happyendom detí, ktoré mali šťastie. Pri sledovaní filmu však napokon prídete na to, že aj tie deti, ktoré naozaj šťastie mali, pretože ich rodičia ušli alebo už boli predtým v zahraničí, reálne šťastné konce nezažili, respektíve takých koncov bolo veľmi málo.

To, čo sa im stalo, ako museli utekať, čo všetko zanechať, nikdy viac nevidieť zvyšok rodiny, ich veľmi poznačilo. My chceme zachovať ich spomienky, lebo takýchto ľudí je medzi nami už veľmi málo. Keď odídu, tak s nimi sa ich príbeh skončí, čo by bola škoda.

Aj keď si veľakrát myslíme, že nás by sa niečo také netýkalo, musím upozorniť, že akékoľvek zlo, ktoré v spoločnosti dopustíme, sa nás napokon aj tak dotkne. Toto by mal byť odkaz filmu najmä pre mladých ľudí. S filmom by sme chceli chodiť po knižniciach, školách. Mladým ľuďom chceme ukázať, že v čase, keď sa začali transporty detí, vojna ešte nebola aktuálna. Tá sa začala až pol roka po tom.

Napriek tomu sa tu ľudia cítili veľmi ohrození, dokonca až tak, že boli ochotní svoje deti poslať od seba preč. Samozrejme, vtedy ešte netušili, že to bude definitívne, pretože asi osemdesiat percent detí svojich rodičov už nikdy nevidelo.

Film tvorí päť príbehov detí. Ako sa vám k nim podarilo dostať?

Išlo o veľké šťastie, pretože mi zavolal spolupracovník, ktorý žije v Spojenom kráľovstve a robí tam pre nás reportáže. Zoznámil sa s lady Milenou Grenfell-Bainesovou. Ona je tiež jednou zo zachránených Wintonových detí.

Kolega v súvislosti s ňou uvažoval nad reportážou, možno publicistikou, lebo bola ochotná rozprávať o tom, ako chodí po školách a rozpráva deťom svoj životný príbeh. Napokon sme sa však dohodli, že za ňou vycestujem ja, pretože mám v tomto smere trošku viac skúseností.

S lady Milenou sme si tak porozumeli a ľudsky sadli, až súhlasila s tým, že by sme s ňou strávili nejaký čas a urobili z toho dokument o nej a neskôr aj o jej sestre Eve. Spôsob, ako sme s ňou komunikovali, sa jej tak zapáčil, že neskôr bola ochotná dať nám kontakty na ďalších ľudí, ktorí boli takzvanými Wintonovými deťmi.

Mohli by ste hlavných hrdinov dokumentu predstaviť trošku bližšie?

Ako som spomínala, najskôr sme nakrúcali s lady Milenou, potom s jej sestrou Evou. Od lady Mileny som dostala kontakt na Huga Maroma, potom na pani Zuzanu Marešovú, ktorá žije v Prahe, lebo po konci vojny sa vrátili do Československa, a nakoniec sa nám podaril rozhovor aj s lordom Alfredom Dubsom, ktorý je členom britského parlamentu.

Po príchode do Británie boli tieto deti umiestnené do opatrovníckych rodín. Britská vláda nedovoľovala, aby boli so svojimi skutočnými rodičmi, ak aj náhodou tí rodičia v Británii boli. Súviselo to s tým, že vtedy sme ako Slovenský štát boli na strane nacistického Nemecka. V Británii sme teda boli vnímaní ani utečenci z nepriateľskej krajiny, často ako možní špióni.

Čo sa týka jednotlivých príbehov, lady Milena aj sestra Eva mali v podstate šťastie, pretože ich rodina sa aj po odlúčení a vojne dokázala opäť stmeliť. Hugo Marom s bratom, žiaľ, svojich rodičov nikdy viac nevideli.

Spisovateľka a novinárka natočila dojímavý dokument o takzvaných Wintonových deťoch.
Spisovateľka a novinárka natočila dojímavý dokument o takzvaných Wintonových deťoch.
Zdroj: Archív V.H.T.

Obaja zahynuli v roku 1942, otec v Majdanku a mama niekde blízko Osvienčimu. Zuzana Marešová mala šťastie v tom, že otec už v Británii zhodou okolností bol, pretože pred začiatkom vypuknutia vojny tam išiel otvoril filiálku svojho zubného laboratória.

Mama bola Rakúšanka a mala jednoduchší prístup k vízam. Išlo o rodinu, kde boli tri sestry. Do Británie sa ich rodičia dostali postupne, ale rodina sa už nikdy úplne nescelila. Nežili spolu, hlavne nie počas vojny. Ich otec totiž vynašiel dôležitú chemickú substanciu pre vojenský priemysel a následne cestoval po celej krajine, aby školil ľudí a pomáhal túto substanciu vytvárať.

Zuzana žila teda takmer tri roky v adoptívnej rodine. Ako dieťa mala pocit, že ju rodičia nechceli, ale to nebola pravda. Oni sa len snažili nejako prežiť v novom svete. U jej mamy sa navyše prejavil zvláštny syndróm. Po skončení vojny sa viac na vlastnú dcéru nechcela viazať.

Bolo pre ňu príliš bolestivé, že ju musela posadiť na vlak. Už vtedy mala pocit, že ju stratila. Nájsť si cestu k vlastnej dcére sa jej podarilo až tesne pred smrťou, keď ju zároveň poprosila o odpustenie…

Samozrejme, s kolegami sme zisťovali ďalšie informácie, oslovovali sme aj iných ľudí, ktorí boli označovaní ako Wintonove deti, ale mnohí z nich už boli veľmi chorí a na rozhovor sa necítili. Navyše všetky ostatné príbehy už boli príbehmi detí, ktoré sa nemali kam vrátiť. Nikto z rodiny im neostal.

Postupom času si viac začali uvedomovať, o čo vlastne prišli, a nechceli už o tom na kameru hovoriť. Všetci nám však v osobných rozhovoroch potvrdili, že vnímajú svojich rodičov ako hrdinov.

Eva Paddock. Sestra lady Mileny. V čase transportu mala len 3 roky.
Eva Paddock. Sestra lady Mileny. V čase transportu mala len 3 roky.
Zdroj: Archív V.H.T.

Veľmi pekne to povedala pani Eva Paddock, sestra lady Mileny. Keď totiž vychovávala vlastné deti, tak jej nikdy nenapadlo, ako by sa zachovala ona, keby sa takáto situácia zopakovala.

Bola príliš zamestnaná ich výchovou a starostlivosťou o domácnosť. Uvedomila si to až na oslave 3. narodenín svojej vnučky, pretože v rovnakom veku ju jej mama posadila na vlak. To bol veľmi silný moment z filmu, keď sa zadívala do kamery a povedala: „Aj napriek tomu, že to bolo to najlepšie, čo mohol rodič pre svoje dieťa urobiť, lebo mu tým zachránil život, ja by som to nedokázala.“

To je úplne prirodzená reakcia. Ak sa blíži nejaké nebezpečenstvo, tak si všetci v rodine povedia, že budú držať spolu, nech sa stane čokoľvek. V tomto prípade by to však nebolo dobré rozhodnutie. Dobré bolo potlačiť pud rodičovstva a poslať svoje deti od seba preč.

Život v autobuse.

Mladí manželia žijú v autobuse. Viete si predstaviť takéto bývanie?

Populárne články
Obrazy apokalypsy: V prešovskom paneláku to vyzerá ako po bombardovaní, byty sú zničené na nepoznanie, dom budú musieť zbúrať.

Podobnosť, z ktorej mrazí. Prešov zažil už druhý výbuch plynu s tragickými následkami

Táňa si zahrala jednu z hlavných postáv v romantickej vianočnej komédii Šťastný nový rok. Nakrúcanie pre ňu bolo rozprávkové najmä po vyčerpávajúcej práci na seriáli Bez vedomia z produkcie HBO.

Dojímavé vyznanie: Herečka Táňa Pauhofová o tom, čo miluje cez Vianoce

Martina sa odmietla zmieriť s tým, že na pracovnom trhu nie sú žiadaní skúsení ľudia.

Po štyridsiatke bez práce? Martina sa odmieta zmieriť s tým, že skúsení ľudia nie sú žiadaní

Phil Collins s bývalou manželkou Orianne.

Útrapy Phila Collinsa: Dlhý chorobopis a nadmerné pitie alkoholu

Ilustračné foto.Sponzorované

5 tipov ako sa vyhnúť predvianočnému stresu

Pepek námorník

Mal Pepek námorník veľké svaly vďaka špenátu?

Zobraziť viac
Diskusia