Vaša knižka Cigary idú do neba je venovaná Jožovi Rážovi. Aké je vaše priateľstvo?

Človek si nevyberá, koho v živote stretne a kto ovplyvní jeho názory, pohľad na svet, hodnoty. Ja som mal šťastie, že som v pravej chvíli stretol takých ľudí, ktorí mi veľa dali. Prvým bol môj prastrýko, legionár, český vzdelanec, ktorý išiel predčasne do dôchodku a mohol sa mi venovať. Mám o tom aj napísanú knižku, ktorá sa volá Najveselší pohreb. Ten človek mi toľko dal a povedal o živote, že mu budem navždy vďačný. Mal som to šťastie, že ma osud posadil do jednej lavice s Paľom Hamme- lom (73). Od piatej ľudovej sme sedeli spolu a Paľo je obrovský umelec života. Je to veľmi stará duša. On sa už ako desaťročný správal ako múdry sedemdesiatročný chlap. (Úsmev.) Mal som to šťastie, že som sa vďaka televízii stretol s režisérom Jánom Roháčom (†48). Ten mi dal veľmi užitočné rady v rámci môjho profesijného života. A na tejto ceste bol dôležitý človek práve Jožo Ráž, pretože keď sa mi svet okolo zdal chaotický, až zbytočný, prišiel Jožo s Vašom Patejdlom (67). Viete, akú vetu povedal Jožo, keď sme sa prvýkrát stretli?

Neviem.

Opýtal sa ma: „Prosím vás pekne, neviete, kde sedí pán Filan?“ (Smiech.) Málokto si zapamätá prvú vetu v rozhovore s nejakým človekom. Jožo bol aj je na diaľku riadený svojou mamou. Jeho mamička bola úžasná žena, hlboko veriaca, veľmi ľudská. Mala v sebe cit pre poriadok a veľa lásky. To Jožo od nej dostal. Ona ho riadila a dodnes ho aj zhora riadi. Je škoda, že Jožo príliš verejne zo seba robí zlého chlapca a príliš tajne je taký úžasný, čestný a rozumný človek. Ale možno je to iba poučenie z jeho štúdia. Jožo je totiž vyštudovaný psychológ. Navyše sa hovorí, že dievčatá majú rady zlých chlapcov a že dobrí chlapci dobehnú do cieľa vždy poslední… (Smiech.)

Fakt je to, že kamaráti sú príbuzní, ktorých si sami vyberáme alebo ktorí si nás sami vyberú. Moje kamarátstvo s Jožom je niečo oveľa viac ako to, keď niekto o niekom povie: „Toto je môj kamoš!“ Naše životy sú prepojené tak, že si navzájom poskytujeme oporu a náš vzťah stále dáva zmysel. Niekedy sa človeku nepodarí udržať si ani jadro svojej rodiny a pre mňa sú napríklad Paľo Hammel, Jožo Ráž, [a bol ním aj Miško Arpáš (†65)] tvrdé jadro mojej rodiny. Určite by bol môj život celkom iný, keby sme sa neboli stretli, lebo najmä s Jožom, ale aj s celým Elánom môj život dostal zmysel v čase, keď to vyzeralo, že žiaden zmysel nie je…

A môžete byť konkrétnejší a viac opísať toto ťažké obdobie?

Išlo o obdobie takzvanej normalizácie, ktoré mi veľmi pripomínalo dnešok. Každá situácia sa dá ľahšie znášať, ak oproti negatívnemu máte v sebe niečo pozitívne a želáte si, aby sa to dostalo k moci. Ale v tom čase pravda a lož splynuli v niečo nepomenovateľné, ale negatívne. To je aj dnešný problém u ľudí. Nejde o problém slovenský, česko-slovenský, ale svetový. Nevieme si nájsť niečo, za čím by sme boli ochotní stáť. Krásne to vystihol ruský herec Inokentij Smoktunovský (†69), keď ho postavili na barikády a dali mu pušku. On povedal: „Pušku nechcem!“ Keď sa ho opýtali prečo, odpovedal: „Som ochotný za pravdu zomrieť, ale zabíjať nie…“

V súčasnosti ani nie je za čo, za koho bojovať…

A je to preto, že svet riadia bankári a anonymné penzijné fondy, čiže sa úplne vytratilo to, čo sa kedysi robilo z čistej mysle, z humanizmu alebo z nejakých ľudských pohnútok. Všetko sa veľmi presne meria peniazmi a dokonca teraz je nová etapa, keď nám tie centimetre skrátili o polovičku. Dnes nám tvrdia, že aj päťdesiat centimetrov je meter, a my kupujeme pol metra za cenu metra… (Smiech.)

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...