Jana Homolová

Vaša knižka Cigary idú do neba je venovaná Jožovi Rážovi. Aké je vaše priateľstvo?

Človek si nevyberá, koho v&nbsp;živote stretne a&nbsp;kto ovplyvní jeho názory, pohľad na svet, hodnoty. Ja som mal šťastie, že som v&nbsp;pravej chvíli stretol takých ľudí, ktorí mi veľa dali. Prvým bol môj prastrýko, legionár, český vzdelanec, ktorý išiel predčasne do dôchodku a&nbsp;mohol sa mi venovať. Mám o&nbsp;tom aj napísanú knižku, ktorá sa volá Najveselší pohreb. Ten človek mi toľko dal a&nbsp;povedal o&nbsp;živote, že mu budem navždy vďačný. Mal som to šťastie, že ma osud posadil do jednej lavice s&nbsp;Paľom Hamme- lom (73). Od piatej ľudovej sme sedeli spolu a&nbsp;Paľo je obrovský umelec života. Je to veľmi stará duša. On sa už ako desaťročný správal ako múdry sedemdesiatročný chlap. (Úsmev.) Mal som to šťastie, že som sa vďaka televízii stretol s&nbsp;režisérom Jánom Roháčom (†48). Ten mi dal veľmi užitočné rady v&nbsp;rámci môjho profesijného života. A&nbsp;na tejto ceste bol dôležitý človek práve Jožo Ráž, pretože keď sa mi svet okolo zdal chaotický, až zbytočný, prišiel Jožo s&nbsp;Vašom Patejdlom (67). Viete, akú vetu povedal Jožo, keď sme sa prvýkrát stretli?

Opýtal sa ma: „Prosím vás pekne, neviete, kde sedí pán Filan?“ (Smiech.) Málokto si zapamätá prvú vetu v rozhovore s nejakým človekom. Jožo bol aj je na diaľku riadený svojou mamou. Jeho mamička bola úžasná žena, hlboko veriaca, veľmi ľudská. Mala v&nbsp;sebe cit pre poriadok a&nbsp;veľa lásky. To Jožo od nej dostal. Ona ho riadila a&nbsp;dodnes ho aj zhora riadi. Je škoda, že Jožo príliš verejne zo seba robí zlého chlapca a&nbsp;príliš tajne je taký úžasný, čestný a&nbsp;rozumný človek. Ale možno je to iba poučenie z&nbsp;jeho štúdia. Jožo je totiž vyštudovaný psychológ. Navyše sa hovorí, že dievčatá majú rady zlých chlapcov a&nbsp;že dobrí chlapci dobehnú do cieľa vždy poslední… (Smiech.)

Fakt je to, že kamaráti sú príbuzní, ktorých si sami vyberáme alebo ktorí si nás sami vyberú. Moje kamarátstvo s&nbsp;Jožom je niečo oveľa viac ako to, keď niekto o&nbsp;niekom povie: „Toto je môj kamoš!“ Naše životy sú prepojené tak, že si navzájom poskytujeme oporu a&nbsp;náš vzťah stále dáva zmysel. Niekedy sa človeku nepodarí udržať si ani jadro svojej rodiny a&nbsp;pre mňa sú napríklad Paľo Hammel, Jožo Ráž, [a&nbsp;bol ním aj Miško Arpáš (†65)] tvrdé jadro mojej rodiny. Určite by bol môj život celkom iný, keby sme sa neboli stretli, lebo najmä s&nbsp;Jožom, ale aj s&nbsp;celým Elánom môj život dostal zmysel v&nbsp;čase, keď to vyzeralo, že žiaden zmysel nie je…

A&nbsp;môžete byť konkrétnejší a&nbsp;viac opísať toto ťažké obdobie?

Išlo o&nbsp;obdobie takzvanej normalizácie, ktoré mi veľmi pripomínalo dnešok. Každá situácia sa dá ľahšie znášať, ak oproti negatívnemu máte v&nbsp;sebe niečo pozitívne a&nbsp;želáte si, aby sa to dostalo k&nbsp;moci. Ale v&nbsp;tom čase pravda a&nbsp;lož splynuli v&nbsp;niečo nepomenovateľné, ale negatívne. To je aj dnešný problém u&nbsp;ľudí. Nejde o&nbsp;problém slovenský, česko-slovenský, ale svetový. Nevieme si nájsť niečo, za čím by sme boli ochotní stáť. Krásne to vystihol ruský herec Inokentij Smoktunovský (†69), keď ho postavili na barikády a&nbsp;dali mu pušku. On povedal: „Pušku nechcem!“ Keď sa ho opýtali prečo, odpovedal: „Som ochotný za pravdu zomrieť, ale zabíjať nie…“

V&nbsp;súčasnosti ani nie je za čo, za koho bojovať…

A&nbsp;je to preto, že svet riadia bankári a&nbsp;anonymné penzijné fondy, čiže sa úplne vytratilo to, čo sa kedysi robilo z&nbsp;čistej mysle, z&nbsp;humanizmu alebo z&nbsp;nejakých ľudských pohnútok. Všetko sa veľmi presne meria peniazmi a&nbsp;dokonca teraz je nová etapa, keď nám tie centimetre skrátili o&nbsp;polovičku. Dnes nám tvrdia, že aj päťdesiat centimetrov je meter, a&nbsp;my kupujeme pol metra za cenu metra… (Smiech.)

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Vrátim sa ešte k&nbsp;vašim začiatkom s&nbsp;Elánom.

Áno, vtedy sme začali robiť niečo, čo robíme v&nbsp;podstate aj dnes. Je lákavé, ale zbytočné nariekať. Vtedy ľudia videli spomínanú negativitu a&nbsp;ja som veril, že pesničkami môžeme ľuďom poskytnúť istú pohodu alebo pocit, že nie je všetko stratené. Raz mi jedna výborná režisérka povedala: „Nepôjdem k&nbsp;vám do Pálenice, nebudem s&nbsp;vami robiť rozhovor, ale chcela som vám povedať, že vďaka vašim pesničkám sa ten socializmus dal prežiť.“ (Úsmev.) A&nbsp;to platí aj pri mojej knižke. Viete, ľahko sa píše ťažko. Keďže som dramaturgiu vyštudoval aj učil, tak je to úmyselne kniha, ktorá dá ľuďom dve, tri, štyri hodinky pohody. Je o&nbsp;pozitívnych ľuďoch, nezištnom priateľstve, o&nbsp;situáciách, ktoré vyzerajú ako neriešiteľné a&nbsp;vyriešia sa. Ja osobne milujem, keď ma na ulici stretne nejaká pani a&nbsp;povie: „Pán Filan, milujem vaše knižky. Ja si ľahnem do postele, otvorím ju a&nbsp;hneď zaspím.“ (Smiech.) A&nbsp;to je veľká pocta. Koľko som ja už takto uspal žien…

Bol teda pri tejto knižke aj trošku váš zámer ukázať Joža Ráža ľuďom v&nbsp;inom svetle?

Musím byť opatrný, lebo on si veľmi stráži súkromie, pretože pri takýchto populárnych ľuďoch hrozí nebezpečenstvo, že fanúšikovia sa ich zmocnia natoľko, až prestanú mať títo ľudia ochranu. Tak, ako sa správali k&nbsp;Rišovi Müllerovi (60), ako sa správajú k&nbsp;Lucke Bílej (56), nie sú ničím hájení, preto je Jožo, rovnako ako mnohí iní, veľmi opatrný so svojím súkromím. On už je veľmi hlboký a&nbsp;málovravný… Napríklad keď naspieval minulý rok Ave Mariu, tak sme sedeli u&nbsp;nás na balkóne, on fajčil cigaru a&nbsp;ja som sa ho opýtal: „Jozef, ale veď to si už chcel naspievať dávno. Prečo si to naspieval až teraz?“ Bol dlho ticho a&nbsp;potom hovorí: „Tuším to už potrebovali…“ (Smiech.) A&nbsp;to je všetko, čo z&nbsp;neho dostanete.

A&nbsp;poprosili ste ho o&nbsp;dovolenie vydať túto knižku?

Keďže sme ako ozajstní bratia, tak Jožo si prečítal až nejakú moju desiatku knihu. Pýtal som sa ho: „Prečo si doteraz nečítal moje knižky?“ Povedal mi: „Vieš čo, mal som strach, že píšeš nejaké k…ny.“ (Smiech.) A&nbsp;k&nbsp;vašej otázke si myslím, že knihu nečítal. (Úsmev.)

Teda ste s&nbsp;ním vôbec neriešili, že takú knihu vydáte?

Vôbec, pretože my vieme, že kamarát môže aj zlyhať, môže občas zaklamať, môže niečo odmietnuť. Kamarátstvo je oveľa silnejšie ako takéto bežné prehrešky…

Myslím, že takéto pevné priateľstvá sú dnes skôr výnimkou a&nbsp;je vzácne, že máte spolu takéto silné puto.

Viete, to, čo sa dnes deje, je veľké sklamanie. Kým existoval socializmus a kapitalizmus zvlášť, každý mal svoje pozitívne aj negatívne stránky. Ale keď sa v roku 1989 preľnuli, vznikol socialistický kapitalizmus a kapitalistický socializmus a tam sa znásobili všetky ich negatívne stránky. Ľudia tvrdili, že chcú slobodu, demokraciu, čestnosť, ale v skutočnosti čakali, kedy sa otvoria brány spotrebného raja a tam v tom spotrebnom raji nie je nič iné, iba väčšie obrazovky a viac tovaru. To je veľké sklamanie. Zároveň nie je prečo mať chuť žiť. To, čo sa dnes deje, to nie je kríza, to je pravda o nás. To je diagnóza… Ale my kamaráti sa spoločne stretávame každú sobotu, nedeľu a&nbsp;tie naše malé svety nám dávajú veľkú oporu. Viete, veľký svet zmeniť neviem, ale tieto malé svety, ak sú kompatibilné, sú dobré. Zároveň sa teraz ukazuje, aká dôležitá je rodina. Neprekážalo nám, keď bola vojna v&nbsp;Gruzínsku, v&nbsp;Čečensku, ale keď je za našimi hranicami, tak sa ľudia zľakli a&nbsp;rodina je to najsamozrejmejšie, o&nbsp;čo sa dá oprieť.

V&nbsp;akom momente ste si uvedomili silu svojho priateľstva s&nbsp;Jožom Rážom?

Jožo je pre mňa neochvejná istota, že v&nbsp;ktorejkoľvek chvíli, keby som čokoľvek potreboval, je tu pre mňa. Keď som bol napríklad na ostrove Lapu-Lapu a&nbsp;niečo by sa mi bolo stalo, viem, že on príde a&nbsp;pomôže mi. On je nekonečne korektný a&nbsp;férový chlapík. Jožo je tajný Belmondo. Ako v&nbsp;tých filmoch vie v&nbsp;každej situácii, aj rozcuchaný alebo zranený, zachrániť kamaráta. Je to dobrý pocit mať takého človeka pri sebe. (Úsmev.)

A&nbsp;máte ho aj medzi kontaktmi na prvých priečkach v&nbsp;telefóne?

Nedá sa mu volať. My si odkazujeme telepaticky.

Že na neho myslíte a&nbsp;on sa vám ozve?

Áno, presne takto fungujeme. Nepotrebujeme telefóny. On ani telefón nepoužíva.

Keď ste ešte na začiatku rozhovoru hovorili o&nbsp;jeho mame, že ho riadila zhora, ako ste to mysleli?

Sleduje ho a&nbsp;drží nad ním ochrannú ruku. Svoje mamy máme navždy v&nbsp;sebe. My všetci sme vlastne autobus plný našich predkov. Poviem vám príklad. Keď sa končil koncert k&nbsp;môjmu jubileu, bol som v&nbsp;šatni, nesedel som v&nbsp;sále a&nbsp;oproti sebe viseli dve zrkadlá. Ja som si z&nbsp;detstva pamätal, že pri pohľade na tieto zrkadlá je nekonečný rad zmenšujúcich sa Borisov. Zrazu, keď sa koncert skončil, v&nbsp;šatni sa ozval hlas môjho otca, ktorý bol inak veľmi skúpy na pochvalu. Povedal: „Nebolo to najhoršie.“ (Smiech.) V&nbsp;tom momente som sa pozrel do zrkadla a&nbsp;spolu so mnou tam bol zástup všetkých mojich predkov a&nbsp;ja som cítil spojenie s&nbsp;nimi…

Aj vaša mama nad vami drží ochrannú ruku?

Absolútne. Ja sa so svojom mamou napríklad stále rozprávam.

Máte na konte množstvo kníh. Aký je pocit držať v&nbsp;ruke prvý výtlačok ďalšej novej knižky?

Viete, pre mňa je každá jedna knižka veľká radosť, lebo je to koniec jednej dosť tŕnistej cesty. Keď ju potom držím v&nbsp;ruke, tak mi napadne, že moja úplne prvá knižka Tam Tam vyšla v&nbsp;Sme a&nbsp;druhá tiež. Vtedy som išiel za manažérom s&nbsp;otázkou, či tretiu knihu by sme už nemohli vydať v&nbsp;tvrdých doskách. Povedal mi: „Pán Filan, nerád vám to hovorím, ale podľa mňa vy knižku v&nbsp;tvrdých doskách mať nikdy nebudete…“ (Smiech.)

Kedysi sa ma Jano Baláž (70) opýtal, prečo píšem knižky a&nbsp;nie texty. Povedal som mu: „Jano, tebe to prezradím, lebo tam spievam ja!“ (Smiech.) A&nbsp;píšem aj teraz cez prázdniny každé ráno. To je moja identita. Keď robím svoju robotu, potom mám celý deň legalizovaný. A&nbsp;keď nerobím, tak chodím a&nbsp;som celý nesvoj, že som niečo zanedbal. Ja robím svoju robotu rád.

Čo ďalšie pripravujete, teda okrem knižky o&nbsp;prastrýkovi legionárovi?

Mám už pripravené jesenné Pálenice a keďže mám veľa času, tak mi napadli témy, ktoré ma veľmi tešia. Poviem vám tri prvé. V Zlíne žije pani, ktorá za zúčastňovala na výskume obuvi ľadového muža Ötziho. O topánkach vie neuveriteľné veci. Chystám sa za ňou a píšem o topánkach. Druhá téma je porovnanie Pinocchia s Buratinom. Pinocchia si totiž prečítal v Rusku spisovateľ Alexej Tolstoj a napísal knižku Zlatý kľúčik. Tá je najmä paródiou na moskovský divadelný život. A tretia téma je Beethoven. Keď mal vyše päťdesiat a bol takmer úplne hluchý, prišiel s tým, že má novú symfoniu a chce ju sám dirigovať. Všetci hovorili, že je už hluchý, tak mu budú pomáhať nejakí dirigenti. Vo Viedni sa uskutočnil verejný koncert, obrovské obsadenie, sláčiky, zbory a šéfdirigent povedal: „Hlavne sa nepozerajte na Beethovena, lebo ten by to celé pokazil.“

On sa tam krčil, spieval, mával rukami, správal sa ako blázon, ale keď všetci počuli tú hudbu, tak spadli na zadok. To bola 9. symfónia… Pri pomyslení na tento príbeh mám dodnes na tele zimomriavky. A budem mať k tomu skvelého hosťa Petra Michalicu, ktorý je veľmi múdry, vie výborne rozprávať, takže už sa veľmi teším do štúdia. A ešte mám odloženú jednu knihu, volá sa ŠNR. Je o mojich začiatkoch v televízii. K tomu je taký hlúpy vtip, že prídu dvaja manželia k právnikovi. On má 92 rokov, ona 90 a povedia mu: „Chceli by sme sa rozviesť.“ On sa ich prekvapený opýta: „Preboha, prečo až teraz?“ Odpovedia: „Nuž viete, čakali sme, kým pomrú deti…“ (Smiech.) Čiže ešte žijú ľudia, ktorým by som nechcel ublížiť. Napríklad román Klimtov bozk veľmi ublížil mojej mame, preto som teraz opatrnejší. Zároveň som človek, ktorý nad všetkým váha, veľa uvažuje. Čakám na chvíľu, keď s tým budem spokojný. Nikam sa neponáhľam… Inak musím povedať, že mám pred sebou vždy kus papiera a&nbsp;každé ráno sa seba pýtam: „Mám tam napísať pre Elán najlepší text?“ (Smiech.) A&nbsp;potom si poviem: „Ešte nie, až zajtra…“ To je veľká výhoda písania.

Máme zrekonštruovaný dom pri Hrone v&nbsp;Lopeji pri Podbrezovej a&nbsp;pôjdeme tam spolu celá rodina. Inak mi je tu tak dobre, že sa nepotrebujem vybrať nikam, takže budem na Slovensku.