Je dnes nakrúcanie filmov v niečom iné než v časoch, keď ste začínali?

Premýšľam. Kedysi sme boli celkom závislí od počasia. Teda tých prvých 30 až 40 rokov, čo som nakrúcala, určite. Mnohí herci vedeli, že sa nebude nakrúcať, ale keď vás nalíčili, už bola šanca, že vám to zaplatia. Tak sa všetci hrnuli dať sa nalíčiť, a hoci mi to sprvu bolo smiešne, pochopila som, že vďaka tomu je predpoklad, že človek niekde nestrávi zbytočne deň bez toho, aby mu za to zaplatili. A inak som sa o to nezaujímala vtedy a inak to nie je ani teraz. (Úsmev.) Nikdy som nerozumela tým ohniskám, ktorými ma snímajú kamery. Keď Ivan Mistrík, ktorý hral v Polnočnej omši môjho partnera, videl, aká som zmätená, všetko mi vysvetľoval, prečo mám alebo nesmiem urobiť taký alebo onaký pohyb. On tomu rozumel a mne to vtedy veľmi pomohlo.

Vrátim sa ešte do obdobia pred štúdiom herectva. Mali ste veľa záľub, ktoré vás mohli posunúť celkom iným smerom. Zaujímali ste sa o dejiny umenia, o astrológiu, cudzie jazyky aj psychológiu. Čo alebo kto rozhodol o tom, že všetko toto šlo bokom?

Kádrový posudok. Je to veľmi smutná kapitola v mojom živote, ku ktorej sa nerada vraciam. V prostredí Banskej Štiavnice, kde som vyrastala, si totiž tí strašní ľudia, ktorí to tam ovládali, hovorili, že by bolo dobré, keby som ani nezmaturovala, hoci som sa učila celkom dobre. A môj múdry otec v tej biede, v ktorej sme sa ocitli, keď som mala sedemnásť rokov, oslovil rektora Andreja Bagara. Ten chodieval na literárne večery, ktoré usporadúval môj otec ako stredoškolský učiteľ a na ktorých som hrala na klavíri. Otec chcel, aby som sa dostala z toho prostredia von, lebo mi hrozilo, že skončím vo fabrike. Skrátka, človek mieni a komunistická doba mení.

Kto vám bol v prvých rokoch najväčšou oporou či inšpiráciou?

Tie prvé roky som to brala tak, že sa potrebujem dostať najmä preč zo Štiavnice. Stala sa sídlom nevzdelaných ľudí, ktorí to mesto začali nivočiť a všetko pokladali za buržoázny prežitok. Mnoho ľudí sa vtedy odtiaľ vysťahovalo, aj moji rodičia, ktorí prišli za mnou do Bratislavy, a moja sestra už zmaturovala v Bratislave. Nechcem zo seba robiť nejakú obeť, ale bolo to ťažké. Mala som však vzťah k literatúre, chodila som na balet, na Hviezdoslavov Kubín, robila som gymnastiku… Takže som bola v podstate na takéto povolanie pripravená. Ale nečakala som, že tú školu skončím… Stále som dúfala, že po prvom alebo druhom ročníku prestúpim na univerzitu alebo pôjdem študovať do Prahy, čo bol môj veľký sen. Ale nakoniec som skončila v Bratislave.

Ako ste sa v nej udomácňovali?

Veľmi ťažko. Internát bol pre mňa peklo. Ale nemám povahu, že by som sa rúcala. Na internátnej izbe nás bolo päť, to bola „šupa“. My ako mimobratislavské dievčatá sme boli akože tie chudery. Ale našla som si tam priateľky, s ktorými sme sa navzájom podporovali. Bratislava bola pre mňa šancou chodiť na koncerty, do filharmónie, na filmy do kina. Film ma vždy oslovoval viac než divadlo. Tak som si povedala, že využijem naplno všetko, čo sa dá. Urobila som si aj štátnicu z psychológie, z dejín hudby, z angličtiny a povedala som si, že som pripravená ísť už na inú školu. (Úsmev.)

Rozhovor pripravila: ANDREA KONEČNÁ GAŽOVÁ