Jana Homolová

Čoskoro sa objavíte v&nbsp;piatej sérii markizáckeho seriálu Pán profesor. Akú úlohu ste stvárnili?

Stvárňujem matku dospievajúceho syna, ktorá sa stále sťahuje. Nemá pokoj, lebo ju prenasleduje stalker. Ide o&nbsp;tyrana, ktorý nevie pochopiť, že vzťah s&nbsp;ním som už ukončila a&nbsp;nechcem s&nbsp;ním mať nič spoločné. Je to emocionálne dosť vypätá rola. Najskôr sa táto matka prejavuje pokojne, potom je zrazu neu­rotická, následne ju prepadne strach, lebo na ulici uvidí podobne vyzerajúceho človeka, takže charakter tejto postavy je veľmi pestrofarebný.

Presne tak, bolo čo hrať, a&nbsp;keď je čo hrať, je to výborné. Mojou maximálnou oporou je v&nbsp;seriáli môj syn Adam a&nbsp;do deja, samozrejme, zasiahne aj Tomáš Maštalír, ktorý sa mne ako matke bude snažiť pomôcť, aby som sa nebála. My ľudia si veľakrát vyrábame vlastných démonov, ktorí často existujú iba v&nbsp;našej hlave. Vždy je však za tým nejaký spúšťač. Napríklad <a rel="noopener" href="https://odputajsa.sk/o-traume/" target="_blank"><strong>trauma z&nbsp;detstva</strong></a>, ktorá sa potom prenáša do rôznych situácií v&nbsp;živote, ktorými prechádzame a&nbsp;veľakrát sa im nevieme postaviť. Podobnými démonmi sa necháva ovládať slobodná matka, ktorú stvárňujem a&nbsp;ktorá sa bojí o&nbsp;svojho syna, o&nbsp;seba, o&nbsp;budúcnosť...

Bola to pekná práca aj skúsenosť, najmä vďaka môjmu seriá­lovému synovi Adamovi, ktorý je takisto z&nbsp;východu, takže od úplného začiatku sme si výborne sadli a&nbsp;nakrúcanie sme si spríjemňovali rôznymi východniarskymi vtipmi. (Smiech.) Má veľký herecký potenciál, na ktorom, samozrejme, ešte musí popracovať, ale počas nakrúcania počúval moje rady a&nbsp;zároveň svoju pozitívnu energiu prenášal na celý štáb.

Práca s&nbsp;mladými nádejnými hercami vás baví.

Všeobecne ma veľmi baví práca s&nbsp;mladými ľuďmi. Oni sú ešte ako také neobrúsené diamanty, ktoré sa dobre formujú. Vždy je to však o&nbsp;tom, že musia mať záujem vás počúvnuť a&nbsp;dať si poradiť. Na druhej strane sa stretávam aj s&nbsp;generáciou mladých okolo 25&nbsp;rokov, ktorí sú prehnane sebavedomí a&nbsp;majú pocit, že môžu všetko. Natočia jeden-dva seriály, kde zažiaria, a&nbsp;už sú veľké hviezdy. Veľakrát im chýba pokora. Na toto veľký pozor, lebo, kto vysoko lieta, nízko padá… Avšak pravá herecká osobnosť má iné hodnoty, aj sa inak prejavuje, inak komunikuje a&nbsp;inak sa správa ku kolegom na pľaci. Aj ja robím Ins­tagram ako herečka, no snažím sa s&nbsp;ním pracovať tak, aby ma to neprevalcovalo.

Vrátim sa ešte k&nbsp;téme stalkerstva. Tá je v&nbsp;súčasnosti možno ešte vypuklejšia v&nbsp;súvislosti so známymi ľuďmi, ktorí sa vďaka sociálnym sieťam viac priblížili svojim fanúšikom. Stalo sa aj vám, že vás niekto prenasledoval?

Mala som pár takýchto kvázi fanúšikov, ktorí ma prenasledovali až domov, a&nbsp;nebolo to nič príjemné. Dokonca som sa v&nbsp;dvoch prípadoch musela z&nbsp;bytu, v&nbsp;ktorom som bývala, vysťahovať. Situácia sa nedala riešiť inak, len to celé „useknúť“. To už bolo naozaj choré zo strany tej druhej osoby. A&nbsp;keď je vami niekto posadnutý, môže to byť veľmi nebezpečné, pretože vy neviete, či vás daný človek len obdivuje alebo či vám náhodou nechce niečo urobiť…. Pre môj pokoj a&nbsp;pokoj mojej rodiny som to musela vyriešiť takto radikálne.

Stalo sa to niekedy teraz alebo v&nbsp;minulosti?

Bolo to počas nakrúcania seriálu Druhá šanca, ktorý diváci prijali veľmi pozitívne.

Máte za sebou viaceré zahraničné spolupráce aj nakrúcanie pre streamovaciu službu Netflix. Kde ste sa naučili tak dobre po anglicky?

V&nbsp;podstate som sa učila všade, ale začala som v&nbsp;treťom ročníku na základnej škole v&nbsp;Prešove, kde som chodila do jazykovej triedy. V&nbsp;piatom ročníku mi potom pribudla francúzština. To bol môj základ. Na konzervatóriu v&nbsp;Bratislave som mala len angličtinu a&nbsp;na vysokej angličtinu a&nbsp;francúzštinu. Nasledoval Francúzsky inštitút a&nbsp;cestovanie po svete.

Ako vnímajú zahraničné produkcie váš akcent?

Napríklad v&nbsp;Amerike náš prízvuk milujú a&nbsp;aj kastingy sú robené tak, že produkcia hľadá konkrétne herečky s&nbsp;prízvukom. Väčšinou ide o&nbsp;kasting na ženu, ktorá je Ukrajinka, Ruska, skrátka slovanská žena, kde je akcent priznaný a&nbsp;vôbec to nie je problém, lebo v&nbsp;konečnom dôsledku to môže byť krásna rola.

Ak chcete pracovať v&nbsp;zahraničí, napríklad už v&nbsp;spomínanej Amerike, musíte mať svojho agenta, lebo inak sa nepohnete. Zároveň musíte patriť do skupiny, ktorá zastupuje hercov v&nbsp;rámci SAG-AFTRA (The Screen Actors Guild – American Federation of Television and Radio Artists –&nbsp;Americká federácia televíznych a&nbsp;rozhlasových umelcov, pozn. red.). Takže možnosti sú, len musíte mať šťastie a&nbsp;musíte poznať správnych ľudí v&nbsp;Hollywoode. Nestačí byť len krásny, vedieť hrať, ale potrebujete kontakty.

Podarilo sa vám vytvoriť si v&nbsp;zahraničí sieť správnych kontaktov?

Ale predpokladám, že preto musíte tráviť čas aj za veľkou mlákou.

Keď dotočím všetky povinnosti, ktoré ma ešte čakajú na Slovensku, odlietam do Ameriky.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

HEREČKA MÁ KRÁSNU DCÉRU. FOTKY GALÉRII

Máte tam už dohodnutú konk­rétnu prácu alebo budete obiehať kastingy?

O&nbsp;tom nemôžem hovoriť. (Smiech.) Nie som síce poverčivý človek, ale stalo sa mi, že som niečo avizovala a&nbsp;daný projekt sa posunul o&nbsp;rok. Radšej si nechám veci pre seba, a&nbsp;keď bude isté, že idú do sveta, potom o&nbsp;nich zač­nem hovoriť.

Zaujímavé, pretože tunajší herci majú nanajvýš skúsenosť s&nbsp;českou produkciou.

Áno, ale faktom je, že nie všetci naši herci chcú ísť von do zahraničia. Sú tu šťastní a&nbsp;spokojní. Ja som zas človek, ktorý je rád, keď je niekde mimo svojej komfortnej zóny, lebo tým posúvam svoje hranice.

Keď máte prácu v&nbsp;zahraničí, dcéra cestuje s&nbsp;vami?

Buď cestuje so mnou, alebo ostane doma s&nbsp;rodinou. Je už veľká, má šestnásť rokov, čiže vždy si to nejako spoločne skombinujeme. Teraz mám síce hektické obdobie, ale nemám istotu, že to takto bude aj o&nbsp;pol roka, preto tých niekoľko voľných mesiacov využijem na to, čo som pripravovala medzitým, kým som bola tu na Slovensku.

Zároveň mám aj svoje iné režijné ambície, dokončené dva scenáre a&nbsp;prípravu filmu.

Nie tak dávno nás opustila herečka Milka Zimková (†71), ku ktorej ste mali blízko. Ako ste sa zoznámili?

My sme sa poznali celý život a&nbsp;veľmi dobre, pretože moja mama a&nbsp;ona spolu chodili na strednú školu v&nbsp;Prešove. S&nbsp;informáciou, ktorú vám poviem, sa mi moja mama priznala nie tak dávno. Povedala mi, že s&nbsp;Milkou išli spolu na prijímacie skúšky na VŠMU, ale Milku prijali a&nbsp;mamu neprijali. (Smiech.) Čiže moja mama chcela byť od mladosti herečkou, čo som vôbec netušila. A&nbsp;Milka spolu s&nbsp;ňou boli priateľky od strednej školy a&nbsp;ich priateľstvo bolo aj po jej skončení veľmi hlboké. Milka sa teda neskôr stala herečkou a&nbsp;moja mama právničkou.

Keď som ako 14-ročná prišla do Bratislavy študovať na konzervatórium, chvíľu som u&nbsp;nej bývala. Cítila som sa v&nbsp;jej dome úžasne. Bol umelecký, všade boli maľby, kresby, rôzne artefakty. Rada na to obdobie spomínam, lebo mi u&nbsp;nej bolo veľmi dobre. Pomohla mi prispôsobiť sa novému prostrediu, ktoré pre mňa bolo obrovskou zmenou.

Milka bola prvou dámou monodrámy a&nbsp;na Slovensku bola podľa mňa absolútne nedocenená a&nbsp;nepochopená.

Je to tak. Celý život sa venovala divadlu jedného herca a&nbsp;robila to výnimočne,&nbsp;natočila fenomén Pásla kone na betóne… A&nbsp;v&nbsp;jej poetike vidím a&nbsp;vnímam veľa spoločných vecí, lebo aj ja píšem poviedky, dokonca jednu z&nbsp;nich som uverejnila na svojom Instagrame. Ale späť k&nbsp;Milke. Ona bola výnimočná osoba a&nbsp;bola rada sama so sebou.

Už v&nbsp;inom rozhovore ste spomenuli, že takto blízko ste mali aj k&nbsp;Libuši Šafránkovej (†68).

Áno, je zaujímavé, že moja mama chcela byť herečkou, ale nevyšlo jej to, tak sa obklopila priateľkami herečkami. Ale to nebol zámer, prišlo to absolútne spontánne. Milka bola jej priateľka z&nbsp;čias strednej školy a&nbsp;s&nbsp;Libušou sa stretla v&nbsp;kúpeľoch. Boli na nejakej konferencii, na ktorú sa prihlásili, a&nbsp;zhodou okolností mali aj miesta vedľa seba. Dali sa spolu do reči a&nbsp;za dva týždne, čo tam boli, sa moja mama stala Libušinou najlepšou priateľkou. Následne dostala pozvanie do Prahy, kde bola niekoľkokrát sama a&nbsp;potom sme spolu so sestrou prišli za nimi.

Mama bola s&nbsp;Libušou v&nbsp;kontakte do posledných chvíľ. Bolo to naozaj veľké priateľstvo. Mama vie veci, ktoré nevie nikto na svete a&nbsp;ani sa ich nikdy nedozvie. Ona je človek, ktorému keď sa zveríte, vaše tajomstvo ostane ako v&nbsp;hrobe. Myslím, že jej diskrétnosť tak Libuša rovnako ako Milka veľmi oceňovali.

V&nbsp;živote ste prešli rôznymi ťažkými situáciami. Pomáha vám ich do určitej miery spracovať práve herectvo? Má na vás katarzné účinky?

Určite, cez svoju prácu si filtrujem všetky životné skúšky a&nbsp;na druhej strane, by som nemohla robiť to, čo robím, ak by som nemala zažité to, čo mám. Skrátka, ak by som si neprešla všetkým, čo ma v&nbsp;živote postretlo, asi by som nemohla byť herečkou...

Takže nie ste typ človeka, ktorý niečo zažije a&nbsp;potom sa v&nbsp;tom probléme topí a&nbsp;nevie odpustiť?

Nie, a&nbsp;jednoznačne hovorím, že odpúšťať treba, ale úprimne poviem, že aj mne tento stav odpúšťania trval veľmi dlho. Roky som napríklad nevedela odpustiť rodine, ale potom som si uvedomila, že to nerobím len kvôli nim, ale aj kvôli sebe. Neexistuje rodina, kde nie sú zranenia...

Dlho som si napríklad nevedela odpustiť, že som nedokázala pomôcť otcovi. Ale nebola to moja chyba, bolo to jeho rozhodnutie. Aj keď som si to vyčítala, bola to, samozrejme, hlúposť, no ako dieťa som fungovala v&nbsp;tomto myšlienkovom konštrukte. Keď som dospela, pochopila som sa, že je potrebné naučiť sa vedieť odpúšťať.

Využili ste počas tohto procesu aj sedenia s&nbsp;psychológom?

Prešla som tým sama. Predstava, že by som cudziemu človeku, ktorý má na mňa hodinu zo svojho času, vyrozprávala svoj životný príbeh, sa mi nepáči. Kto s&nbsp;tým nemá problém, nech o&nbsp;takúto pomoc požiada, ale ja som typ, ktorému keď je ťažko, radšej si zájdem niekam do chrámu, kde sa upokojím. Cítim sa tam dobre, ale robím aj meditácie, skrátka veci, ktoré sú mi príjemné. Hlavné je nebáť sa ísť do svojho vnútra. Kedysi som sa toho bála, ale teraz už nie. Byť sama so sebou som sa naučila len nedávno. Mnohí ľudia nevedia byť sami, zdá sa to byť na začiatku desivé, no ten očistný, uvoľňujúci pocit stojí za to.

Keď ste prešli, nazvem to, ozdravným procesom, teraz viete, že chyby svojich rodičov nebudete páchať na dcére.

Mám iný prístup k&nbsp;výchove ako moji rodičia. Dcére nechcem nič zakazovať, keďže je vo veku objavovania sveta, a&nbsp;či chcem, alebo nie, k&nbsp;nejakým veciam sa určite dostane bez môjho vedomia. Ak poviete dieťaťu, že nemá niečo robiť, verte mi, že to bude chcieť čo najskôr vyskúšať.

Viem, že jej môžem poradiť, a&nbsp;či danú radu odo mňa príjme, je len na nej. Každopádne chcem byť jej bezpečný prístav vždy a&nbsp;za každých okolností.

HEREČKA MÁ KRÁSNU DCÉRU. FOTKY V GALÉRII