Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Juraja Jánošíka popravili v&nbsp;marci pred 308 rokmi. Naozaj umieral v&nbsp;ukrutných bolestiach?

Podľa uhorských zákonov zbojníkov popravovali tak, že ich lámali v&nbsp;kolese alebo, čo bolo menej obvyklé, napichli na kôl. Poprava sa konala vždy verejne, pretože mala pôsobiť odstrašujúco. Potrestanie Jánošíka – napichnutie na železný hák za rebro a&nbsp;následné zavesenie, nie je obvyklý spôsob, ale používal sa napríklad v&nbsp;južnom Poľsku či v&nbsp;Kremnici. Odsúdenec skutočne umieral niekoľko hodín až dní vo veľkých bolestiach. Išlo o&nbsp;exemplárny a&nbsp;veľmi krutý trest.

Prečo ho celé generácie považujú za hrdinu? Veď napríklad Uhorčík zbojníčil oveľa dlhšie. Jurajov brat Ján bol takisto zbojník, ale neušlo sa mu až takej veľkej slávy.

O&nbsp;Jánovi toho veľa nevieme. Aj samotná identifikácia historického Jánošíka je náročná. Nosil totiž veľmi bežné krstné meno, ktoré mal vtedy hádam každý druhý Slovák. Koncom 80. a&nbsp;začiatkom 90.&nbsp;rokov boli v&nbsp;matrike zapísaní až štyria Jurajovia Jánošíkovia. Najprv sa odhadovalo, že náš slávny Jánošík je ten, ktorého krstili 25.&nbsp;januára 1688, otcom bol Martin Jánošík, mama bola Anna Cesnaková.

Ďalšieho Juraja Jánošíka krstili 16.&nbsp;mája v&nbsp;roku 1688. Jeho rodičia boli Michal Jánošík a&nbsp;Barbora Cingelová. A&nbsp;práve tento Jánošík mal brata Jána. Aj Ján zbojníčil, odsúdili ho a&nbsp;popravili po bratovej smrti, ale viac o&nbsp;ňom nevieme. Začiatkom 18.&nbsp;storočia bolo Slovensko posiate zbojníckymi družinami. Juraj Jánošík zbíjal od jesene 1711 do marca 1713, teda necelé dva roky, aj to s&nbsp;prestávkami, pretože počas zimy sa zbojníci stiahli do svojich obydlí či úkrytov.

Jeho kariéra tak nemala dlhé trvanie. Zbojníci okrádali zvyčajne bežných ľudí, remeselníkov, študentov, obydlia na samote, teda ľahšie koristi. V&nbsp;tej dobe si trúfli aj na šľachticov, pokiaľ necestovali so sprievodom. Prečo sa stal hrdinom, na to sa odpovedá ťažko. Najstaršie diela ani nepoznali jeho meno. Úlohu mohlo zohrať to, že popravili veľmi mladého človeka, a&nbsp;to exemplárnym spôsobom. Paradoxne, prvé legendy sa neviažu na miesto jeho pôvodu, ale popravy – teda na Liptov.

<strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane...</strong>

Juraja Jánošíka jeho rodina vykúpila z&nbsp;armády. Takže zrejme nebola úplne chudobná...

Vykúpenie z&nbsp;armády nebolo odrazom bohatstva jednotlivca. Aj tak by ho boli prepustili zo služby, pretože strážne oddiely sa pre morovú epidémiu a&nbsp;ukončenie vojenskej pohotovosti rozpúšťali. Obyvatelia Terchovej nemali peňazí nazvyš, jej obyvatelia však zároveň boli známi ako buriči a&nbsp;rebelanti. V&nbsp;čase, keď Jánošík začal zbíjať, mali opletačky so zákonom viacerí terchovskí jánošíci za krádeže či bitky.

Dnes by sa okolie na rodinu, ktorej členovia kradnú a&nbsp;bijú sa, pozeralo cez prsty.

Doba bola pomerne krutá. Pod vplyvom klimatických podmienok takzvanej malej ľadovej doby boli veľmi dlhé a&nbsp;studené zimy, ani letá neboli práve najteplejšie, čo sa, prirodzene, odrážalo na úrode. Do úvahy treba brať aj protihabsburské povstanie, protiturecké vojny, pre ktoré sa zvýšili dane. Z&nbsp;vojenských ťažení sa domov vracali muži, ktorí vedeli narábať so zbraňami, naučili sa zabíjať a&nbsp;nemali zábrany. Ale najčastejšie sa lúpili predmety bežnej potreby, ktoré sa dali rýchlo speňažiť, peniaze (mince) alebo dobytok, ktorý sa dal predať či sa rovno zjedol (ovce).

Do istej miery to vyvracia tvrdenie, že Jánošík bohatým bral a&nbsp;chudobným dával.

Zbojníci v&nbsp;tej dobe až tak nekradli zlaté predmety, pretože mali problém speňažiť ich. O&nbsp;Jánošíkovi vieme, že nejakým dievkam rozdával zlaté prstene. Mohlo ísť aj o&nbsp;príbuzné (jedna sa volala Cingelová). Z&nbsp;jeho výpovede je skôr zrejmé, že si peniazmi a&nbsp;kradnutými predmetmi platil za ochranu. Zlato sa takmer okamžite rozpredávalo. Keby totiž poddaná nosila zlatý prsteň, veľmi rýchlo by sa na ňu zamerala vtedajšia moc a&nbsp;zisťovala by, odkiaľ ho má. Pri Jánošíkovi by sme mohli pokojne tvrdiť, že bohatým kradol a&nbsp;bohatým aj dával, čo dosvedčuje prípad krádeže pušiek šľachticovi Pavlovi Révaiovi. Jednu daroval podžupanovi Lánimu.

Mali v&nbsp;tej dobe zbojníci aj iný „biznis“?

Matej Bel opísal veľmi zaujímavý spôsob „podnikania“, ktorý praktizovali zbojníci v&nbsp;pohraničí. Keď v&nbsp;roku 1704 cestoval spolu s&nbsp;inými študentmi na univerzitu do Nemecka, cez hraničný priesmyk medzi Slovenskom a&nbsp;Sliezskom ich sprevádzali zaplatení zbojníci. Hvízdaním dávali vedieť iným zbojníkom, že práve teraz prechádzajú oni, aby ich náhodou neprepadli. Je však možné, že tieto signály boli dohodnuté ako divadlo pre cestujúcich, ktorí potom ľahšie platili.

Na jednej strane mýty o&nbsp;jeho hrdinstve, na druhej strane fakty. Kto bol teda ozajstný Jánošík?

Súčasný Jánošík je produkt, ktorý vznikol po smrti reálneho Jánošíka. V&nbsp;prvých piesňach ani nebolo jasné, o&nbsp;koho ide, nepoznali jeho meno ani pôvod. Až Janko Kráľ sa venoval aj historickej podstate jeho života a&nbsp;robil si výpisky z&nbsp;prameňov. Štúrovci skutočne Jánošíka vyniesli na piedestál, v&nbsp;tom období bol ideálom romantický zbojník.

Zároveň sa zrodil mýtus, na ktorý sa nabaľovali ďalšie mýty a&nbsp;v&nbsp;tých reálny Jánošík už nehral úlohu. Stal sa z&nbsp;neho študent, takže sa snažili vytesniť jeho poddanský pôvod. Svoje spravila komunistická propaganda, ktorej osobnosť zbojníka sedela do mýtu protifeudálneho rebela, a&nbsp;výrazne z&nbsp;toho ťažila. Aj táto druhá strana Jánošíkovho života je zaujímavá, ale treba ju odborne a&nbsp;bez emócií skúmať a&nbsp;analyzovať.

Jeho osobnosť ste skúmali roky. Vytvorili ste si k&nbsp;nemu vzťah? Cítite k&nbsp;nemu aspoň trochu sympatie?

Nemám pochybnosti o&nbsp;zločinnej stránke jeho konania, ktorá zapadá do súvislostí danej doby. Historik pristupuje k&nbsp;minulosti racionálne. Svoje poznatky formuluje analýzou prameňov a&nbsp;nie sympatiami. Ale už súčasníci si všimli, že idú potrestať mladého človeka, ktorý svoje hriechy pred súdom oľutoval a&nbsp;priznal sa. Predsa len bol popravený veľmi krutým a&nbsp;odstrašujúcim spôsobom. Práve toto mohlo spustiť mytologizáciu jeho osoby napriek tomu, že v&nbsp;danej dobe odsúdili nejakého zbojníka takmer každý mesiac.

Jánošíka vykresľujú vo filmových či v&nbsp;literárnych dielach ako statného muža. Pritom v&nbsp;tej dobe boli ľudia nižší než súčasníci.

Matej Bel opisuje hornouhorské stolice Turiec, Oravu či Liptov ako kraje, kde je veľa urastených a&nbsp;silných mužov, ktorí majú prirodzene snahu konať násilne a&nbsp;rýchlo sa dajú zviesť na zbojnícke chodníčky. Z&nbsp;18.&nbsp;storočia máme opis jedného zbojníka z&nbsp;Liptova, že to bol chlap veľmi veľký, hrubý, tučný s&nbsp;čiernymi vlasmi a&nbsp;fúzmi. Výzor Jánošíka je pre nás neznámy.

Hovoria historické pramene aj o&nbsp;jeho povahe?

Povaha je individuálna súčasť osobnosti človeka. Preto býva v&nbsp;prameňoch veľmi ťažko zachytiteľná. Nebolo ani úlohou súdu, aby niečo také zisťoval. Nevieme ani, akú rolu mal vo svojej družine, pretože išlo o&nbsp;výpoveď pred súdom, ktorej úlohou bolo znížiť svoj podiel viny. Primárne sa preto využívalo mučenie, ktoré malo „potvrdiť“ poznatky obžaloby získané v&nbsp;rámci procesných príprav. Je napríklad zrejmé, že aj pri chytení Jánošíka hrali úlohu takzvaní agenti, platení informátori, ktorí sa nie raz infiltrovali do zbojníckych bánd.

Aj otázky, ktoré kládla žaloba pri súde, svedčia o&nbsp;poznatkoch priamo z&nbsp;prostredia družiny, takže zapierať a&nbsp;presúvať vinu na iných zbojníkov Jánošíkovi nepomohlo. Jedinú pomoc mu mohol poskytnúť malohontský podžupan Láni, ktorému dal už predtým ukradnuté zbrane či syr. S&nbsp;tým, že služby zbojníkov využívali šľachtici na vlastné ciele, sa môžeme stretnúť aj v&nbsp;iných oblastiach. Ale ani príhovor takéhoto významného funkcionára nakoniec nepomohol.

Uhorčík sa oženil. Stihol Jánošík aj milostný život?

Uhorčík ustúpil z&nbsp;pozície aktívneho zbojníka do pozície informátora a&nbsp;človeka, ktorý ukrýval Jánošíka, a&nbsp;zrejme pôsobil ako priekupník kradnutých vecí. Žil tak pod iným menom nový život, umožňoval Jánošíkovi prežiť zimu v&nbsp;pokoji, zabezpečil mu aj ochranu zo strany podžupana Lániho. Práve kontakt na túto osobu niektorých autorov privádzala na myšlienku, že Jánošík pracoval pre podporovateľov prípravy nového protihabsburského povstania. O&nbsp;tom, ako sa vyrovnal s&nbsp;otázkou dievčat samotný Juraj, nevieme ani sa už pravdepodobne nikdy nedozvieme.

Keďže prepadával aj ženy, natíska sa otázka, či zbojníci v&nbsp;tom čase neútočili na svoje obete aj sexuálne.

Ak narážate na prepad manželky cisárskeho veliteľa Schardona, zbojníkov niektoré ľudové piesne z&nbsp;18.&nbsp;storočia opisujú ako ľudí, ktorí majú veľmi zlý charakter, sú násilní a&nbsp;zbíjajú aj pre alkohol. Žalobcovia boli zvyčajne veľmi dobre informovaní o&nbsp;skutkoch, často sa viedli vyšetrovania vo viacerých stoliciach a&nbsp;dokladali sa písomnými svedectvami. Alebo poškodení prišli priamo na súd, ako to bolo aj v&nbsp;prípade Jánošíka. Násilie na ženách či deťoch sa neakceptovalo ani v&nbsp;minulosti, takže by sme o&nbsp;ňom v&nbsp;danej veci určite vedeli.

Spomínate aj alkohol, je to zaujímavé.

V&nbsp;dobe, keď nebola kvalita vody v&nbsp;studniach najbezpečnejšia, sa pilo víno a&nbsp;pivo ako bežný nápoj už aj v&nbsp;detskom veku. Tieto nápoje dostávali ľudia ako súčasť platu. Okrem toho poddaní často museli povinne „vypiť“ v&nbsp;krčmách alkoholické nápoje, ktoré vyprodukovalo panstvo, v&nbsp;čase prikázaného výčapu.

Polemizuje sa aj o&nbsp;tom, že Jánošík mohol zabiť domanižského farára.

Vražda kňaza bola priťažujúcou okolnosťou a&nbsp;podľa súdnej zápisnice vôbec nie je jasné, kto ju spáchal. Bežnou stratégiou obhajoby zbojníkov bolo, že z&nbsp;prisudzovaných skutkov obviňovali svojich druhov, ktorí nežili alebo zmizli. Túto taktiku využíval aj Jánošík. Zrejme dúfal, že sa mu podarí vyhnúť sa trestu, tak ako sa mu to už raz podarilo počas väznenia v&nbsp;Malohonte. Preto je veľmi náročné uzavrieť túto epizódu jeho zbojníckej kariéry.

S&nbsp;divadlom Aréna ste spolupracovali na inscenácii o&nbsp;Jánošíkovi. Autori pri jeho vykresľovaní brali do úvahy reálne fakty. Aké boli ohlasy?

Spolupráca s&nbsp;dramaturgičkou Alexandrou Sarvašovou a&nbsp;s&nbsp;režisérom Jakubom Nvotom bola pre mňa ako historičku niečo nové. Mojou úlohou bolo objasniť autorom hry a&nbsp;hercom historické skutočnosti, aby sa mohli čo najviac priblížiť k&nbsp;realite danej doby. Považujem za pozitívne, že aj pri vzniku umeleckého diela sa jeho tvorcovia obracajú na odborníkov z&nbsp;vedeckej komunity. Bolo to spestrenie bežnej práce historika.