Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Alexandra sa stará o&nbsp;šestnásť takýchto drobcov a&nbsp;ich kapacity sú neustále plné. Chcú im však dopriať šťastný život a&nbsp;množstvo zážitkov. Viac nám povedala v&nbsp;relácii Dobré správy zo ŽIVOTA.

Ste bývala športovkyňa, ale už v&nbsp;devätnástich rokoch ste sa začali angažovať v&nbsp;pomoci iným. Čo vás k&nbsp;tomu viedlo?

V&nbsp;prvom rade ma viedli k&nbsp;pomoci druhým moji rodičia. Vyrastala som s&nbsp;tým odmalička a&nbsp;nepripadá mi to ako niečo, do čoho sa musím nútiť. Je to pre mňa úplne prirodzené a&nbsp;určite ma motivoval aj jeden životný moment. Keď som mala osemnásť rokov, môj kamarát zomrel na rakovinu. Bol veľmi mladý a&nbsp;mne sa to vtedy zdalo až neuveriteľné. Žila som v&nbsp;tom, že mladí ľudia, ktorí bojujú, nezomierajú. Veľmi ma to zasiahlo, a&nbsp;keďže som mala možnosť byť s&nbsp;ním aj na Kramároch a&nbsp;tam som videla svet nevyliečiteľne chorých a&nbsp;bojujúcich, povedala som si, že mojím najväčším snom by bolo pomáhať takýmto ľuďom. Nevedela som ako, na akej pozícii, ale chcela som to a&nbsp;druhý sen bol pomáhať týraným ženám. Môžem povedať, že túto prácu som si vysnívala a&nbsp;teraz ju aj žijem.

Ako dlho ste riaditeľkou Domu Charitas svätého Jozefa v&nbsp;Spišskej Novej Vsi?

Čoskoro to bude osem rokov. Začiatky boli pre mňa nesmierne náročné. Ukončila som vysokú školu, mala som nejakú teóriu, ale prax takmer žiadnu. Možno to bolo super v&nbsp;tom, že tá neznalosť a&nbsp;neskúsenosť nedávali žiadne limity. Keď som tam prišla, nebol to len, laicky povedané, detský domov, teraz je to centrum pre deti a&nbsp;rodiny a&nbsp;núdzové bývanie pre týrané matky s&nbsp;deťmi, ale ešte som tam mala domov sociálnych služieb, celoročné, týždenné a&nbsp;denné formy a&nbsp;aktuálne máme ešte aj výdajňu obedov približne pre 220&nbsp;ľudí. Cieľových skupín je naozaj veľa –&nbsp;od dôchodcov, ľudí bez domova, po krízové centrum, špeciálnu školu... Je pravda, že túto prácu by asi nerobil každý, ale držím sa toho, že všetci sme sa možno pre niečo narodili alebo máme talent na niečo iné, a&nbsp;ja by som nevedela robiť nespočetné množstvo iných povolaní. Pre mňa je táto práca skôr poslaním.

O&nbsp;koľko detí sa staráte? Sú vaše kapacity aktuálne plné?

Kapacity sú stále úplne plné. Máme dve špecializované samostatné skupiny, v&nbsp;každej môže byť maximálne osem detí. Spôsob odchodu týchto detí je buď návrat do biologických rodín, čo sa veľmi nestáva, alebo ak dieťa zomrie. Potom sa tá kapacita znova naplní, niekedy aj do pár hodín. Žiadostí je veľmi veľa, zariadení je veľmi málo, sme jediné neštátne zriadenie na Slovensku a&nbsp;dá sa povedať, že keby sme mali možno tretiu, štvrtú alebo piatu skupinu, určite by sme ich veľmi rýchlo naplnili.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ako sa k&nbsp;vám tieto deti dostanú? Ak sa ich rodičia zrieknu, majú možnosť ich dodatočne kontaktovať alebo aj navštíviť?

Rodičia svoje deti môžu kontaktovať stále, ale stáva sa to minimálne. Funguje to najčastejšie tak, že deti sa narodia v&nbsp;nemocnici a&nbsp;vzhľadom na diagnózy sa rodičia rozhodnú, že by tú starostlivosť nezvládli. Úprimne, tie stavy sú také vážne, že nikto z&nbsp;nás tých rodičov súdiť nemôže. Nie všetci sme stavaní na výchovu takéhoto dieťaťa a&nbsp;drvivá väčšina týchto detí pochádza zo sociálne znevýhodneného prostredia. Vzhľadom na to, koľko finančne stojí tá starostlivosť, to ani nie je možné. Možno až 90&nbsp;percent týchto detí sa krátko po narodení dostalo do zariadenia. Najmenšie dieťa, ktoré sme dostali, malo tri týždne. Keď som začínala, mala som možno vnútorný hnev, ktorý vychádzal čisto z&nbsp;môjho subjektívneho vnímania. No teraz, keď vidím, aká náročná je tá starostlivosť a&nbsp;úkony, ktoré sa pri týchto deťoch robia, uvedomujem si, že možno ani obyčajný priemerný človek by to nezvládol či už z&nbsp;psychickej, fyzickej, alebo finančnej stránky.

Aký je rozdiel medzi vami a&nbsp;štátnymi zariadeniami?

Určite je rozdiel hlavne vo financovaní. Nám ročne chýba len na mzdách okolo stotisíc eur. Robíme zbierky na mzdy zamestnancov, čo je už asi to najhoršie. Všetky ostatné financie, ktoré zháňame na rôzne zdravotné pomôcky alebo lieky, drogériu a&nbsp;celkovo zariadenie, riešim len sponzorsky. Vždy, keď sa prejdem po dome, usmievam sa, pretože tam nie je jedna vec kúpená, ale všetky sú získané sponzorsky, formou grantov alebo projektov. Usmievam sa nad tým, keď niekto hovorí, aké náročné je napísať projekt. Je to pravda, ja ich robím asi sto ročne. Denne skúšam nejaký projekt na všetko, čo v&nbsp;dome máme. Najnáročnejšie na tom všetkom je asi zháňanie financií. Uvedomujem si, že je to asi aj mnou. Nechcem sa zmieriť s&nbsp;tým, že by deti doslova žili a&nbsp;dožili, ale chcem, aby si z&nbsp;tohto sveta odniesli veľa zážitkov. Preto to nie je stagnujúce, stále pre deti niečo vymýšľame. Aj keď sú ťažko zdravotne postihnuté, berieme ich na výlety. Zobrali sme ich na basketbal alebo na Tomášovský výhľad. Snažíme sa im aj mimo domova dať pocit obrovskej lásky, preto to u&nbsp;nás tak krásne funguje.

Museli ste niečo financovať aj zo svojich súkromných peňazí?

Samozrejme, prvé štyri roky som rozdala celú výplatu zariadeniu, ešte aj teraz sa to niekedy stáva. Snažím sa zháňať peniaze aj sa už našli nejakí sponzori, ale bežne sa to stáva a&nbsp;myslím si, že inak to ani nejde.

Aké sú najťažšie diagnózy a&nbsp;príbehy, na ktoré možno ani vy nikdy nezabudnete?

Každý jeden príbeh je nesmierne smutný, ťažký a&nbsp;hlavne vtedy, keď diagnózy jasne napovedajú, že ten koniec nebude odchod do iného zariadenia alebo návrat domov. Čas, ktorý im ostáva, sa snažíte vyplniť čo najkvalitnejšie a&nbsp;najšťastnejšie. Fráza „žijeme každý deň, ako keby bol ten posledný“ u&nbsp;nás naberá úplne iný zmysel, pretože sa to naozaj môže stať. V&nbsp;hlave to mám racionálne spracované, ale pravda je, že keď sa to stane, ste úplne nepripravení, pretože s&nbsp;deťmi si vybudujete vzťah. Nedokážem to brať na profesionálnej úrovni, deti mám veľmi rada a&nbsp;napriek tomu, že si uvedomujem, že sme pre ne spravili oveľa viac ako zákon alebo práca prikazujú, príde vám nesmierne smutno. Stále si myslím, že deti by nemali zomierať a&nbsp;už vôbec nie bez rodičov. My sme však miesto, kde, bohužiaľ, niektoré aj zomreli alebo zomrú a&nbsp;nemajú rodičov. Napriek tomu môžem povedať, že sú nesmierne ľúbené a&nbsp;veľmi šťastné a&nbsp;my sme šťastní spolu s&nbsp;nimi.

Najsmutnejší bol pre mňa príbeh dievčatka, pri ktorom sa nepredpokladalo, že zomrie. Práve preto ma jeho smrť nesmierne zasiahla. Riešili sme aj darovanie orgánov, možno to malo vyšší zmysel, ale bolo to nesmierne ťažké aj pre ostatné deti a&nbsp;zamestnancov. Stále myslíme na deti, ktoré už odišli, veľa sa o&nbsp;nich rozprávame, zapálime im sviečku, pretože ony boli a&nbsp;sú súčasťou nášho zariadenia. Musíme byť na to pripravení, ale keď sa to deje, všetci sme zničení. Voľné miesto po dieťati sa rýchlo vyplní, pretože kapacít ja naozaj málo. V&nbsp;ten deň, keď to dievčatko zomrelo, nám volali kvôli ďalšiemu dieťaťu. Pre mňa to bolo strašné, lebo som si povedala, že to je ako výmena, ako keby sme boli na bežiacom páse.

Nemáte poriadne ani priestor na smútenie.

Nie, ale to je možno fajn, pretože prišlo nové dievčatko, nový príbeh a&nbsp;nová šanca. Neznamená to, že sme zabudli na predošlé, ale dali sme možnosť žiť lepší, kvalitnejší život ďalšiemu dieťaťu.

Pokračovanie nájdete na ďalšej strane...

Dá sa vôbec takáto strata prijať? Ako na to reagujú ostatné deti?

Tá strata je veľmi špecifická, určite to závisí aj od postavenia dieťaťa v&nbsp;skupine. Veľkou „výhodou“ mojich detí je, že okrem fyzického postihnutia sú úplne všetky aj mentálne postihnuté. Ako keby si ten odchod nevedeli úplne zhmotniť a&nbsp;vysvetliť, čo je podľa mňa veľmi fajn pre nás všetkých, pre ktorých je to ťažké. My sa s&nbsp;tým vyrovnávame ako rodina, komunita a&nbsp;veľa sa o&nbsp;tom rozprávame, plačeme, ale snažíme sa stále vrátiť k&nbsp;podstate nášho zariadenia, a&nbsp;to je mať tam tieto deti. Diagnózy sú vážne, musíme to vedieť prijať, a&nbsp;aj keď je to náročné, je to súčasť nás. Tak ako sa narodiť, tak aj zomrieť. U&nbsp;nás to, bohužiaľ, prichádza oveľa skôr, ale život fér nie je. Vytvorili sme však zariadenie, kde namiesto toho žitia a&nbsp;dožitia môžeme žiť úplne krásny, plnohodnotný a&nbsp;veľmi šťastný život.

Chceli ste niekedy skončiť so svojou prácou?

Bolo by odo mňa nefér, keby som povedala, že som nad tým nikdy nerozmýšľala. Zamyslím sa nad tým možno aj raz mesačne. Oficiálne som si napísala výpoveď už trikrát. Nechcem to romantizovať, aby si niekto nemyslel, že som taká dobrá a&nbsp;napĺňa ma to iba šťastím. Je to nesmierne náročná práca, máme viacero zariadení, minimum zdrojov. Spávam málo, veľmi veľa pracujem, lebo mi hlava nepustí to, že stále nám niečo chýba. Stále niečo vymýšľam. Sama na seba vytváram nátlak, ktorý nie je úplne udržateľný. Keďže nemáme financie, založila som si profil na Instagrame. Máme vyše desaťtisíc sledujúcich, čo možno vo svete populárneho influencera je absolútne nič, ale na zariadenie takéhoto typu je to veľmi veľa. Pracujem dvanásť až pätnásť hodín denne sedem dní v&nbsp;týždni, po práci riešim Insta­gram. Musela by som byť nadčlovek, aby som povedala, že skoro po ôsmich rokoch nerozmýšľam nad zmenou.

Máte vôbec čas na osobný život?

Nemám. Keď toľko pracujete a&nbsp;presťahujete sa a&nbsp;svoj život strávite v&nbsp;tom zariadení, na nič iné čas nie je. Keby nastala nejaká zmena, určite by som tam nemohla pracovať, pretože by to nešlo. Keby to nebolo takéto náročné, človek by mohol fungovať inak, ale u&nbsp;nás to zatiaľ možné nie je vzhľadom na financie.

Ste aktívna na sociálnych sieťach, kde vás poznáme pod názvom Deti môjho srdca. Dočkali ste sa niekedy od ľudí nenávistných prejavov, takzvaných hejtov, alebo iných zvláštnych reakcií?

Asi som mala neuveriteľné šťastie. Pamätám si ľudí, čo mi dali hejt, a&nbsp;veľmi komické je, že ma to nesmierne trápilo. Nedokázala by som fungovať v&nbsp;takomto svete, kde by to bolo na pravidelnej báze. Stretla som sa s&nbsp;tým raz, keď sme boli zatvorení počas pandémie koronavírusu. Mala som kovid asi 42 dní, štyrikrát v&nbsp;priebehu desiatich dní mi vyšiel pozitívny test, už som bola zúfalá a&nbsp;mala som zápal pľúc. Vtedy nám písala jedna pani na Instagrame, mamina troch detí, ktorá kváskovala doma, všetko upratala a&nbsp;rozhodla sa nám darovať oblečenie. Snažila som sa jej vysvetliť, že v&nbsp;čase kovidu a&nbsp;uzamknutia domu nič také nemôžeme prijímať, ale pokojne niekedy nabudúce. Povedala, že to nie je len o&nbsp;tom hrať sa na dobrú, ale realita je, že som namyslená, lebo nechcem prijať oblečenie jej detí, pričom by nám nesedela ani veľkosť. Úplne ma to zlomilo.

Ďalší hejt bol, keď som raz poskytla jeden rozhovor a&nbsp;titulok bol, že som matkou šestnástich detí. V&nbsp;komentároch ľudia písali, že keby som si nespravila tých šestnásť detí, tak by som nemusela vyplakávať. Pripadalo mi to veľmi úsmevné, lebo som si povedala, že mám odpoveď na to, prečo som pribrala, veď mám šestnásť detí. Keď si uvedomujem, s&nbsp;akou negativitou sa títo ľudia stretávajú, stále hovorím, že nikto z&nbsp;nás by takto nechcel žiť. Nevedia si predstaviť, aké náročné je mať také dieťa alebo byť sám postihnutý vzhľadom na to, aké podmienky vytvára tento štát. Ľudí nezmeníme a&nbsp;žijeme asi v&nbsp;štáte, kde si myslíme, že všetko navyše je niečo, čo môžeme závidieť.

V&nbsp;čom vás zmenila vaša práca?

Nechcem, aby to vyznelo povrchne, lebo si myslím, že taká som nikdy nebola, ale videla som pozitíva života. Videla som, aké je všetko pekné, športovala som, žila som v&nbsp;úplne inom svete a&nbsp;bola som s&nbsp;úplne inými ľuďmi. Žili sme bezstarostný život. Bola som človek, ktorý mal možno aj plány hmotnejšieho charakteru, a&nbsp;to bola pre mňa podstata. Nemyslím tým, že som nechcela pomáhať, ale určite som si nemyslela, že sa budem až takto rozdávať. Našla som v&nbsp;sebe oveľa väčšiu pokoru a&nbsp;uvedomenie, že je neuveriteľné, aký šťastný a&nbsp;krásny život žijem. Aké možnosti v&nbsp;živote mám na základe toho, že moje deti alebo týrané ženy ich nemajú. Prežili peklo na zemi a&nbsp;stále bojujú. Ja som v&nbsp;tom svojom našla obrovské šťastie, čo mám, a&nbsp;myslím si, že aj v&nbsp;mojom okolí som to posolstvo začala komunikovať a&nbsp;že aj moji blízki ľudia prehodnotili svoj život. Hodnoty majú teraz úplne inak nastavené a&nbsp;často sa mi až hanbia povedať, čo sa im stalo, ale ja si rada vypočujem bežné problémy. Je to odľahčenie,pretože moje problémy sú obrovské. Práca ma však zmenila v&nbsp;tom, že som sa stala určite lepším človekom.

Práca je pre ňu poslaním, ale nemá vôbec čas na svoj život: Trikrát som si napísala výpoveď

Kristína Filová

Autor článku

Kristína Filová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Práca je pre ňu poslaním, ale nemá vôbec čas na svoj život: Trikrát som si napísala výpoveď

Kristína Filová

Súvisiace články

Koščová o ťažkom období, trápila sa celé roky: Je hrozné žiť s mienkou, že za nič nestojíte

Náročné obdobie Katky Koščovej, zažívala kruté panické ataky: Myslela som si, že umieram

Výchova nemusí byť iba autoritatívna: Ako získať rešpekt u dieťaťa? Dá sa to aj bez kriku

Autor článku

Kristína Filová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás