Jana Homolová

Len prednedávnom sme si pripomenuli 30 rokov slobody. Teraz stojíme na prahu parlamentných volieb. V&nbsp;roku 1990 bola volebná účasť na Slovensku 95,39 %. O&nbsp;16&nbsp;rokov neskôr len 59,82 %. Prečo podľa vás ľudia nechcú voliť?

Jedným z&nbsp;nosných cieľov novembra 1989 boli slobodné voľby. Každá voľba však závisí od toho, aká je ponuka a&nbsp;z&nbsp;čoho môžeme vyberať. V&nbsp;minulom, totalitnom režime bol obmedzený systém politických strán, ústava definovala vedúcu úlohu Komunistickej strany a&nbsp;voľby boli len formálne. „Ponuku“ predstavovala v&nbsp;podstate len Komunistická strana a&nbsp;hoci od roku 1954 účasť vo voľbách už nebola povinná, za neúčasť hrozili postihy. To všetko znamenalo, že voľby boli nielen formálne, ale neboli ani slobodné.

Dnes máme parlamentnú demokraciu založenú na slobodných voľbách – slobodných z&nbsp;hľadiska možnosti vybrať si z&nbsp;viacerých politických strán a&nbsp;tiež z&nbsp;hľadiska možnosti slobodne sa rozhodnúť voliť alebo nevoliť. Bežne sa hovorí, že vládne väčšina, to však v&nbsp;realite zväčša nie je pravda. Vláda je totiž založená na legislatívnej väčšine, teda na väčšine spomedzi strán, ktoré sa dostali do parlamentu. Nie vždy to však znamená, že z&nbsp;hľadiska percent zastupuje aj väčšinu občanov. Zväčša je to tak, že nám vládne najväčšia menšina. Ani súčasná vládna koalícia percentuálne nezastupuje väčšinu občanov. Väčšina občanov tak nemá svoju politickú reprezentáciu, s&nbsp;ktorou by sa stotožnila.

Nespokojnosť teda rastie, z&nbsp;čoho pramení frustrácia v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;pocit neschopnosti veci zmeniť.<br>Demokracia je uspôsobená tak, aby sa občan mohol aj medzi parlamentnými voľbami zúčastňovať na spravovaní vecí verejných, či už formou petícií, alebo petícií ústiacich do referenda, alebo pripomienkovaním navrhovaných zákonov. Zároveň sa môže zúčastniť na komunálnych voľbách alebo tiež na prezidentských.

To, čo možno pôsobí ako hlavný problém legitimity a&nbsp;dôvery v&nbsp;politické inštitúcie, je množstvo ľudí, ktorí sa po voľbách cítia ako porazení. Ak z&nbsp;tých porazených urobíte nepriateľov a&nbsp;ukazujete na nich permanentne prstom, budujete obrovské barikády v&nbsp;spoločnosti. To znamená, že polarizujete spoločnosť v&nbsp;otvorenom konflikte, pričom porazení a&nbsp;zároveň označení za nepriateľov sa snažia zmeniť rozloženie politických síl. Ich účasť na moci a&nbsp;vláde prostredníctvom svojich zástupcov nie že je nulová, ale má dokonca, obrazne povedané, znamienko mínus.

Tým sa znásobuje konflikt, napätie v&nbsp;spoločnosti a&nbsp;vytvárajú sa tábory, ktoré po sebe pália najťažšie kalibre. Vedie to k&nbsp;fenoménu „rozhnevaných politikov“. Bezmocnosť nemá šancu ovplyvňovať vývoj a&nbsp;z&nbsp;bezmocnosti pramení pocit, že to nikam nevedie, že sú všetci rovnakí. K&nbsp;tomu sa pridáva strach o&nbsp;prácu, o&nbsp;rodinu, o&nbsp;miesto v&nbsp;spoločnosti. Práve strach v&nbsp;kombinácii s&nbsp;hnevom vytvára podhubie pre politiku hnevu. Výsledkom je „blbá nálada“ a&nbsp;prevažujúca nespokojnosť, ba až rezignovanie na možnosť niečo pozitívne v&nbsp;spoločnosti urobiť.

Po vražde novinára, odhalení prepojenia vlády na mafiu a&nbsp;oligarchov sa však mnoho Slovákov vzoprelo a&nbsp;svoj postoj otvorene prejavilo v&nbsp;uliciach.

Pre nás je typický silný naturel, za čo si občanov Slovenska nesmierne vážim, a&nbsp;patrí im moja hlboká poklona, lebo v&nbsp;kritických situáciách vedia veľmi razantne povedať: a&nbsp;dosť! Zároveň však vedia veľmi aktívnym spôsobom vstúpiť do hry. Len by azda bolo lepšie, keby sme na zmenu využívali najmä voľby. A&nbsp;popritom aby sa zmena začínala od nás samých, mám na mysli profesionalitu, zodpovednosť a&nbsp;charakternosť každého na jeho pracovnom mieste, pričom to platí aj pre médiá, akademickú pôdu, súdnictvo, prokuratúru, pre všetky sféry spoločnosti.

Ako podľa vás tieto voľby dopadnú? Na jednej strane tu sú ľudia, ktorí túžia po tom, aby sa situácia v spoločnosti upokojila, na druhej však narastá radikalizmus.

Demokracia permanentne ponúka možnosť voľby a&nbsp;vy sa stále môžete a&nbsp;potrebujete rozhodovať. Je to teda priestor nielen slobody, ale zároveň aj určitej neistoty, komu veriť, ako sa rozhodnúť a&nbsp;podobne. Navyše dnes sa pod tlakom obrovského množstva informácií mnohí strácajú medzi pravdou a&nbsp;lžou. V&nbsp;ére digitalizovaného sveta do toho vstupujú falošné identity, konšpiračné médiá, vytvárajú sa vyfabrikované, falošné videá...

Vlastníci a&nbsp;administrátori sociálnych sietí už začínajú prijímať opatrenia, aby zabránili manipuláciám v&nbsp;súvislosti s&nbsp;voľbami. V&nbsp;takejto atmosfére hľadáte pevný bod. Minimálne niekoho alebo niečo, o&nbsp;koho sa môžete oprieť, komu môžete dôverovať, kto vám pomôže sa zorientovať v&nbsp;tejto spleti. Keď sa pozrieme na rozloženie politických preferencií, jasne vidíme, kde nachádzajú občania Slovenska pevné body a&nbsp;komu dôverujú. Minimálne vidíme tri prúdy v&nbsp;spoločnosti, ktoré tu sú už od roku 1989 a&nbsp;nič sa na ich základoch nezmenilo.

Je to prúd ľudí, ktorí pociťujú akoby nostalgiu za režimom pred rokom 1989. Presnejšie označenie je, že sú to zástancovia vlády pevnej ruky, iluzórneho poriadku s&nbsp;totalitnými prvkami, tí, pre ktorých hodnota slobody nie je rozhodujúca. Pre nich sú rozhodujúce sociálne istoty a&nbsp;ich osobná životná úroveň. Je to pochopiteľná pozícia od občanov, ktorí v&nbsp;priebehu života priamo alebo nepriamo prežili množstvo systémových zmien a&nbsp;museli nachádzať stratégie prežitia.

To neznamená, že to odobrujem. Len tomu rozumiem. Potom je tu skupina ľudí, pre ktorých jediná podoba dôstojného žitia je slobodné žitie: vlastné i&nbsp;tých druhých. Či už ide o&nbsp;slobodu vierovyznania, postojov, názorov, alebo voľby profesie, slobodu rozhodnutia kde, ako, s&nbsp;kým budem existovať a&nbsp;žiť ako slobodný človek, so všetkou zodpovednosťou voľby, ktorá k&nbsp;tomu prislúcha.

Tretia skupina je tá, ktorá vidí základné smerovanie Slovenska definované kresťanským a&nbsp;národným pilierom. Kresťanstvo je na Slovensku hlboko zakorenené. Väčšinou sa ešte spája so sociálnym rozmerom, ktorý v&nbsp;sebe kresťanstvo má implicitne zakotvený. Aj toto je veľmi silný prúd v&nbsp;spoločnosti, ktorá je reálne takto rozdelená. Sú tam isté prieniky, ale v&nbsp;zásade sme svedkami takéhoto rozdelenia a&nbsp;takéto výsledky aj v&nbsp;nadchádzajúcich voľbách uvidíme.

Akú úlohu zohrá opozícia v&nbsp;týchto voľbách? Z&nbsp;prieskumov vyplýva, že tu nemáme lídra, len veľa „malých“ strán.

Opozícia je rozdelená minimálne do dvoch blokov. Jeden blok je opozícia hlásiaca sa k&nbsp;hodnotám slobody a&nbsp;ľudskej dôstojnosti a&nbsp;potom je tu blok, ktorý je antisystémový v&nbsp;zmysle kritickosti voči liberálnej demokracii. Predseda Národnej rady SR dokonca postavil fašizmus a&nbsp;„extrémny liberalizmus“ na jednu rovinu. Až tak ďaleko dospela bojovná kritika liberálnej demokracie, áno samotná táto kritika sa posunula do extrému. Lenže, kto z&nbsp;občanov rozlišuje slovíčko extrémny a&nbsp;liberálny?

Nemôžete odo mňa chcieť inú prognózu len tú, že rozdelenie na tri prúdy a&nbsp;skupiny voličov budeme vidieť aj vo výsledku volieb. Viac k&nbsp;tomu v&nbsp;tejto chvíli nepoviem. Po prvé preto, lebo vo voľbách dominuje emócia. Neviem, aká emócia nastúpi o&nbsp;pár týždňov, lebo emócia je vždy premenlivá, ťažko predvídateľná, takmer až nepredvídateľná. Po druhé, neviem, do akej miery sa prejaví súčasná situácia, teda všetky kauzy, na odlive voličstva.

Počet nevoličov veľmi ovplyvní výsledky volieb. A&nbsp;po tretie, sily, ktoré som pomenovala, sú navyše veľmi rozdrobené. Máme tu príliš veľa subjektov na prahu zvoliteľnosti. Ak to spojím s&nbsp;faktormi, ktoré som vymenovala, netrúfam si povedať viac k&nbsp;otázke výsledku volieb.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Čo hovoríte na stúpajúce preferencie strany Mariana Kotlebu?

Viete, z&nbsp;čoho mám naozaj strach? Keď je niečoho príliš veľa, tak úplne prirodzene volíte cestu buď úteku, alebo radikálnej systémovej zmeny, až do podoby antisystémovej zmeny. Z&nbsp;tohto hľadiska sa úprimne bojím o&nbsp;demokraciu a&nbsp;o&nbsp;to, že zlyhanie a&nbsp;zrada politickej garnitúry a&nbsp;konkrétnych politikov sa podpíše na zlyhaní samotnej demokracie ako spôsobu spravovania vecí verejných. Bojím sa toho, lebo takýto obraz by bol nefér a&nbsp;nebol by pravdivý.

Obávam sa, aby sme sa jedno ráno nezobudili do nejakej formy neslobody.

Áno, v&nbsp;demokracii sa môžu dostať k&nbsp;moci aj nezodpovední ľudia, ale práve v&nbsp;demokracii je možnosť túto moc im aj odobrať. Viete, moja generácia neslobodu zažila na vlastnej koži. Preto si myslím, že niektoré skúsenosti sú nesmierne dôležité. Po vzniku samostatného Slovenska a&nbsp;po nástupe Mečiara k&nbsp;moci stačila jedna noc dlhých nožov a&nbsp;bolo po demokracii. To bola jedna noc a&nbsp;vzápätí boli hotové zoznamy nepohodlných ľudí. Pocítila som to na vlastnej koži: nemohla som prehovoriť vo verejnoprávnych médiách, nemohla som publikovať ani byť zamestnaná vo svojej profesii. Boli sme otvorení kritici vtedajšej moci.

Mňa vyhodili z&nbsp;Academie Istropolitany zo dňa na deň. Pani riaditeľke Brunovskej, ktorá mala ťažkú diagnózu a&nbsp;chorobu, poslali odvolací dekrét do nemocnice. To boli strašné masakre. Všetka politická satira bola zo dňa na deň zrušená, čo sa zas týkalo aj Stana, môjho manžela. Obaja sme zo dňa na deň skončili na dlažbe. Niekoľko rokov po novembri 1989. Rozličné negatívne dosahy mečiarizmu zažívali mnohí. V&nbsp;reakcii na všetky vtedajšie udalosti sa na Námestí SNP v&nbsp;Bratislave konal obrovský protest, podpisovali sa petície. Nikdy predtým by mi nenapadlo, že v&nbsp;demokracii sa niečo také môže stať, že demokracia sa môže takto rýchlo zvrtnúť. Lenže stalo sa to. Nielen minulý režim, ale aj uvedené obdobie by malo byť veľké memento aj pre súčasnosť.

Veľa sa hovorí aj o&nbsp;tom, že moci by sa konečne mala chopiť mladá generácia, neovplyvnená minulým režimom. Aký je váš názor?

Naša generácia si napísala svoj príbeh demokratizácie, ktorý nie je ukončený. Máme zodpovednosť za slobodu, ktorá tu je, a&nbsp;nikto z&nbsp;nás sa tejto zodpovednosti nezrieka. Zároveň si kladiem otázku: Je priama skúsenosť plusom alebo mínusom pri výkone profesie? Ak to pripodobním: komu by som dala prednosť, aby ma operoval? Čerstvému absolventovi medicíny alebo pánovi profesorovi v&nbsp;danej oblasti, ktorý už je síce v&nbsp;dôchodkovom veku, no má za sebou tisícky operácií? Iste, niektoré sa mu mohli nevydariť, čo je štatisticky zákonité, ale...

Trochu sa obávam prevzatia moci bez akýchkoľvek predošlých skúseností. Navyše nie je pravda, že je nejaký bod nula. Ani v&nbsp;našej osobnej histórii, v&nbsp;ktorej opakujeme chyby, ktoré sme už raz urobili. Ale, samozrejme, rozlišujem, pretože moci by sa určite nemali chopiť ľudia, ktorí síce majú skúsenosti, ale podpísali sa pod oligarchizáciu spoločnosti, pod nefunkčnosť justície, prokuratúry a&nbsp;polície. Takúto skúsenosť už netreba. Veľmi by som chcela poprosiť občanov, aby zvážili, či takýmto ľuďom zase dajú moc do rúk a&nbsp;potom znova, a&nbsp;potom znova, a&nbsp;potom znova...

Mimochodom, kto z&nbsp;tých „svetrových“ revolucionárov z&nbsp;Novembra je dnes oligarcha? Kto sa z&nbsp;nich zúčastnil na divokej privatizácii? Nikto. Myslíte si, že je to preto, že nemohli? Mali však v&nbsp;sebe úplne iné presvedčenie a&nbsp;hodnoty. Opakujem, nemali by pokračovať tí, ktorí sa podpísali pod stav vecí verejných tak, ako vyzerajú v&nbsp;súčasnosti, a&nbsp;to bez ohľadu na to, či sú dnes vo vláde, alebo v&nbsp;opozícii. Tam je čiara.

Ako dekanka a&nbsp;profesorka, ktorému politikovi by ste za jeho pôsobenie vo verejnom priestore dali do indexu výbornú a&nbsp;ktorý by si zas zaslúžil opakovať ročník?

To sú otázky na telo a&nbsp;vy viete, že sa konkrétnym menám a&nbsp;hodnoteniu zásadne vyhýbam. Nie preto, že by som mala nejaké obavy alebo strach, to určite nie, ale preto, aby som náhodou z&nbsp;toho pozitívneho súdka nezabudla na nikoho, lebo by ma to potom veľmi mrzelo. Tým chcem povedať, že to nie je malý zoznam. Takých, ktorí si pre svoj príbeh zaslúžia úctu a&nbsp;povšimnutie, je naozaj veľa. Mnohí už dnes medzi nami nie sú, ale pretože sme spomenuli aj 30. výročie Nežnej revolúcie, spomenula by som napríklad pána Jána Langoša, niekdajšieho ministra vnútra a&nbsp;zakladateľa ÚPN.

Prichádza mi na myseľ aj pán Ladislav Kováč ako jeden z&nbsp;prvých ministrov školstva a&nbsp;ďalej dávam tri bodky, lebo zoznam by bol dlhý a&nbsp;je naozaj plný serióznych, charakterných politikov, ktorí po sebe zanechali dobrú stopu a&nbsp;je na nás, či sme v&nbsp;nej ochotní ďalej kráčať. No a&nbsp;potom sú tí politici, ktorých by som, obrazne povedané, vylúčila bez možnosti opakovať ročník. Takí, čo si dovolia povedať, že víťaz berie všetko, vyhraj voľby a&nbsp;môžeš všetko alebo že etika nepatrí do politiky, takí si nezaslúžia ani reparát. Čo tam už zreparujete? Tam niet čo. Je to úplne čistá, mocenská hra, ktorá s&nbsp;politikou nemá nič spoločné.

Ako vnímate útoky predsedu strany SMER-SD Roberta Fica na vašu osobu a&nbsp;tiež na vašu vládu?

Nemôžem za to, že ma má tak rád, asi bezo mňa nemôže žiť. Už to musím takto odľahčiť. Lebo to pri tých jeho útokoch vyzerá tak, akoby vláda, ktorej som predsedala, bola pri moci aspoň dvadsať rokov. Veľmi dobre viem, že má taktiku stokrát opakovanej lži. Keď sa to však preženie, tak aj táto taktika prestáva fungovať. Našťastie, ešte stále funguje reálna pamäť. Napríklad na desať mesiacov trvajúci súboj o&nbsp;zmenu na generálnej prokuratúre. Bol to ťažký súboj a&nbsp;využila som všetky zákonné možnosti, ktoré som mala.

Čo viac môžete staviť ako vlastnú funkciu? Ak nedôjde k&nbsp;zásadným zmenám na prokuratúre, načo nám je taký štát? Načo nám je vláda, ktorá nedokáže zabezpečiť dôveru v&nbsp;nosné inštitúcie demokracie? Pre mňa taká vláda nemala zmysel.

Pevne verím, že vo svetle súčasných udalostí je občanom zrejmé, čo bolo skutočnou príčinou pádu vlády, aká bola v&nbsp;pozadí hra a&nbsp;o&nbsp;čo som bojovala. Dnes sa táto pravda ukazuje naplno, ale musela som, respektíve museli sme na to čakať desať rokov.

Koncom minulého roka ste otvorene hovorili o&nbsp;tom, že bývalý generálny prokurátor Dobroslav Trnka by mal byť tresne stíhaný. Aký máte názor na jeho nedávne zadržanie a&nbsp;expresné prepustenie?

Z&nbsp;vyjadrení policajného prezidenta a&nbsp;generálneho prokurátora je zrejmé, že vyšetrovanie sa ešte neskončilo, preto je na definitívne hodnotenia a&nbsp;úsudky ešte skoro.

Čo by váš nebohý manžel Stanislav Radič povedal na súčasnú situáciu v&nbsp;spoločnosti?

Humorným pohľadom si to netrúfam povedať. V&nbsp;tom bol majster môj Stanko. Ja som bola len vďačný objekt a&nbsp;ešte aj lakmusový papierik, na ktorom si testoval, čo zaberá a&nbsp;čo nie. Ale to, že by s&nbsp;kolegami robil veľmi ostrú politickú satiru, o&nbsp;tom nemám najmenšiu pochybnosť. Pôda na politickú satiru tu totiž je.

To, čo tu ja siahodlho opisujem, má satira schopnosť vyjadriť v&nbsp;jednom aforizme alebo v&nbsp;jednej pointe. Zároveň má dar istého oslobodenia. Tým, že sa usmejete, tak vás to oslobodzuje. Tak ako sa už aj ja zasmejem nad útokmi na moju osobu. Zbavujem sa tým prípadného hnevu. Toto oslobodzovanie a&nbsp;prirodzená katarzia nám veľmi chýba. Stanko by presne vedel pomenovať, čo sa v&nbsp;krajine deje, a&nbsp;vyjadril by to jednou vetou.

Keďže toho miesto neho nie som schopná, tak asi použijem vetu pána Tomáša Janovica. Keď uvádzal do života knihu Krajina hrubých čiar, v&nbsp;ktorej sa s&nbsp;novinárkou Ľubou Lesnou na vyše 200 stranách rozpráva o&nbsp;príbehu Slovenska a&nbsp;stave demokracie, použil jednu vetu, aby vyjadril to, čo v&nbsp;nej je. Povedal: „Viete, to je tak, my by sme tú demokraciu aj chceli, aj by sme ju mali, keby sa dala niekde ukradnúť...“ Asi to presnejšie nevyjadrím.

A&nbsp;na záver štandardná otázka, ktorú vám kladú všetci novinári, aby zistili, či sa v&nbsp;tomto smere niečo nezmenilo. Stále nechcete vstúpiť do politiky?

Nevstúpim už späť, pretože každý sa má poučiť z&nbsp;príbehu, ktorý má za sebou a&nbsp;ja som si tých poučení odniesla veľmi veľa. V&nbsp;rámci týchto poučení je jedno nesmierne dôležité, a&nbsp;to, s&nbsp;kým každým budete spolupracovať. Zároveň však mám pokoru pred takou vážnou a&nbsp;zodpovednou vecou, ako je spravovanie vecí verejných. Netvrdím, že sa nemýlim alebo že mám správny štýl politiky.

V&nbsp;takej zložitej situácii, v&nbsp;ktorej sme, by som si také niečo netrúfla povedať. Jedno však viem. Na to, aby ste našli tie najlepšie riešenia a&nbsp;aby ste ich mohli spoločne presadzovať, potrebujete partnerov, s&nbsp;ktorými môžete viesť konštruktívny a&nbsp;vecný dialóg. Nie jedného, dvoch, ale všetkých tých, s&nbsp;ktorými by ste boli v&nbsp;politickom spojenectve. Nuž a&nbsp;tu už bez ďalšej poznámky dodávam, nevrátim sa do politiky, lebo sú ľudia, ktorým, prepáčte, ruku nepodám.

Poznám jeho taktiku: Ako vníma Iveta Radičová Ficove útoky na jej osobu a vládu?

Jana Homolová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Poznám jeho taktiku: Ako vníma Iveta Radičová Ficove útoky na jej osobu a vládu?

Jana Homolová

Súvisiace články

Prečo sme nešťastní? Kňaz Lovaš radí, ako nájsť pokoj a kedy treba mlčať

Okúsil väzenie a živil sa aj ako kurič či upratovač toaliet, no nepoľavil: Biskup, ktorý nemlčí

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás