Jana Homolová

Prejdem aj k&nbsp;televíznej práci. Nedávno som opäť zachytila internetovú debatu, v&nbsp;ktorej ľudia polemizovali o&nbsp;tom, že hádači v&nbsp;Inkognite vopred poznajú povolania súťažiacich. Ako to teda je?

Ja im rozumiem. Naši hádači sú totiž naozaj dobrí. Oni to dotiahli takmer k&nbsp;dokonalosti. Vyhodnocujú mimiku, gestikuláciu, vzhľad, intonáciu reči súťažiacich, moju intonáciu a&nbsp;razanciu mojich odpovedí… Preto verím, že ľudia si myslia, že jednotlivé povolania vedia vopred. Ale donekonečna opakujem: Čo by sme mali z&nbsp;toho, keby to vedeli? Išli by sme sami proti sebe. Nedávalo by to zmysel. Naši umelci to nevedia a&nbsp;presviedčať o&nbsp;opaku je ťažké. Obzvlášť, keď občas aj ja sám nechápem, ako niektoré povolanie mohli tak rýchlo uhádnuť. (Smiech.)

Inkognito sa dostalo aj do Česka. Máte informáciu, či sa tomuto formátu darí rovnako ako na Slovensku?

Jeden deň som kvôli tomu sedel s&nbsp;Liborom Boučkom (41), ktorý tam reláciu moderuje, a&nbsp;veľmi kolegiálne som mu vyložil všetky karty na stôl. Veľa sa pýtal a&nbsp;ja som mu veľa odpovedal, ale ako sa im darí, naozaj neviem, lebo to nestíham sledovať.

Prečo je táto relácia u&nbsp;nás stále taká populárna?

Lebo je šialene jednoduchá. Porekadlo v&nbsp;jednoduchosti je krása nevzniklo včera, je z&nbsp;niečoho odvodené… Ak vysielate niečo ťažké, prekombinované, tam začína odliv divákov. Ak je však relácia moderná, príjemná, jednoduchá, dobre vyskladaná ľuďmi, s&nbsp;dávkou humoru aj s&nbsp;troškou edukatívnosti, malo by to zafungovať. A&nbsp;Inkognitu sa to podarilo.

Ako s&nbsp;odstupom času vnímate kauzu okolo prsta Maroša Kramára (63)? Uškodilo to popularite tohto programu?

Rozvírilo to celospoločenskú debatu, ale osobne som nerozumel, čo sa z&nbsp;toho stalo. Teraz môžem hovoriť za všetkých účinkujúcich, lebo sme sa o&nbsp;tom veľa rozprávali v&nbsp;šatni. V&nbsp;prvom momente sme sledovali, čo to urobí s&nbsp;naším programom, ale myslím si, že veľa pragmatických a&nbsp;rozumných ľudí to vedelo vyhodnotiť ako vec, z&nbsp;ktorej netreba robiť extrémnu záležitosť. Spätne je škoda sa k&nbsp;tomu vracať, mohli by sme sa o&nbsp;tom rozprávať dva dni, riešiť pre a&nbsp;proti, ale nemá to význam. Dôležité je, že v&nbsp;konečnom dôsledku to Inkognitu neublížilo. Tak dúfam, že už na dlho bude jediný obdivovaný prst ten Michelangelov v&nbsp;Sixtínskej kaplnke.

<strong>NIELEN O INKOGNITO, ALE AJ O SVOJOM BIZNISE POROZPRÁVAL V ROZHOVORE, KTORÝ NÁJDETE V AKTUÁLNOM VYDANÍ ŽIVOTA</strong>