Ako ste sa stali učiteľom rétoriky?

To je zaujímavý príbeh z čias, keď tu bola ešte pandémia. Ľudia začali rozmýšľať, čo budú robiť, teda najmä tí, ktorí nemohli robiť svoju prácu a keďže herci mali zavreté divadlá, tým pádom sa nemohli realizovať. A rovnako som sa nemohol realizovať ani ja.

Som otec štyroch detí, ktorý má veľkú hypotéku na krku a navyše náš syn sa narodil v roku 2019, keď pandémia vypukla. Na jednej strane bolo super, že som si užil čas s deťmi, ako to hovorila aj moja žena, ktorá veci zásadne vidí vždy z tej lepšej stránky. (Smiech.) A ja som si, samozrejme, tento čas s deťmi užíval, ale ako čas plynul, čoraz viac som si uvedomoval, že nás je doma šesť, čo už je pekné basketbalové družstvo aj s náhradníkom! Vedel som, že musím niečo začať robiť…

A vedeli ste hneď, že sa chcete zamerať práve na rétoriku?

Vysvetlím to trošku obšírnejšie, lebo cesta ku koučingu, ak to tak môžem nazvať, bola trošku zložitejšia. Celá spoločnosť nebola v tom čase práve milo nastavená k umelcom. Každý sa ma pýtal, ako to zvládam. A keď som povedal, že je to fajn, dá sa to, som doma s deťmi, opäť spoznávam svoju ženu, aká je to fasa baba, tak si všetci mysleli: Ten sa má. Má zarobené, nepotrebuje nič… A keď som sa, naopak, posťažoval, že bez príjmu je to ťažké, tak ma rovnako ako všetkých hercov hejteri a trolovia posielali k lopate… Nemám problém so žiadnou prácou, ale na základe týchto reakcií som prestal s verejnosťou komunikovať o svojej situácii a ešte viac som sa začal starať iba o svoju rodinu…

Začal som premýšľať nad tým, čo viem, čo môžem robiť, ako ich uživím. A keďže vtedy bolo asi najfrekventovanejšie povolanie kuriér a ja viem šoférovať, uvažoval som nad prácou kuriéra. Moja žena ma však pozná a povedala mi múdru vetu: „Musíš robiť niečo, čo ťa bude baviť, čo ťa robí šťastným!“ Povedala mi, že môžem bez problémov rozvážať obedy, tovary, čokoľvek, ale že keď ma ľudia spoznajú (aj v tom rúšku) a budú sa zrejme chcieť so mnou vyfotiť, moju frustráciu a nespokojnosť by to len prehlbovalo. A mala pravdu.

Ako ste sa teda dostali k učeniu rétoriky?

Je za tým opäť moja múdra žena. Vedela, že rád pracujem s textom, recitujem, že by som napríklad mohol deti pripravovať na recitačné súťaže. Ale tá myšlienka sa mi na začiatku vôbec nepozdávala. Obzvlášť v dobe, v akej sa žilo, som nepredpokladal, že by niekto stál o moje služby. Z trucu som však dal na jej radu a na Facebook som nahral krátke video, v ktorom som ukázal, čo viem. Urobil som to tak, že som „donútil“ najmladšiu dcéru, aby zarecitovala pár veršov z básne a uviedol som, že ak by sa to chcel niekto naučiť, prípadne by potreboval prípravu na talentové skúšky na umeleckú školu, môžem mu pomôcť. Rovnako som uviedol, že viem pripraviť aj dospelých na nejaký verejný výstup, prezentáciu...

Čo nasledovalo?

Stal sa zázrak. (Smiech.) Asi po týždni sa mi ozvala jedna pani, ktorá ma poprosila, aby som pre jej tím urobil o týždeň seminár zameraný na tréning komunikačných schopností. Bolo to približne pre desať až pätnásť ľudí. Ani som nevedel ako a mal som prácu. Lenže musím priznať, že ma to aj trošku vydesilo, lebo herectvo som síce študoval osem rokov (na konzervatóriu štyri a na VŠMU ďalšie štyri roky), kde sa stále trénovala technika hlasu, technika reči, ale to neboli predmety, ktoré by ma obzvlášť bavili. Tak som sa rozhodol vyhrabať skriptá, oslovil som ľudí, ktorí sa tomu venujú profesionálne, a dokonca som si sám zaplatil kurz, aby som sa naučil, ako sa taký seminár vlastne robí.

A to ste všetko stihli za týždeň?

Mal som šťastie v nešťastí, pretože pani, ktorá ma na túto prácu oslovila, dostala kovid, čiže náš seminár sa napokon presunul o mesiac a ja som mal dostatočný čas na prípravu.

Ako teda váš prvý komunikačný tréning vyzeral?

Prebiehal online a ja som bol nervózny ako pred divadelnou premiérou. Ale dal som do toho všetko. Napriek tomu, že to prebiehalo online, obliekol som si oblek, dokonca som sa navoňal. (Smiech.) Celú rodinu som poslal z domu von na prechádzku, aby som sa mohol maximálne sústrediť.

Priznávam, je výhoda, že ma ľudia poznajú. Samozrejme, podával som im aj teoretické informácie, ale skôr tým zábavnejším spôsobom. Všetky teoretické príklady som im následne demonštroval v praxi, prípadne som prezentoval vlastné skúsenosti. Keď som už vedel, že mám ich dôveru a všetko prebiehalo výborne, uvedomil som si, že jediný, koho som z domu nevyhnal, je naša prvýkrát tehotná mačka, s ktorou nemáme ideálny vzťah… Tesne pred záverom mi počas môjho prejavu vyskočila na kolená a zvláštne dýchala. Vtedy zo mňa vyletelo: „Prepáčte, ale neviete, ako sa rodia mačky?“ V tom momente aj tí klienti zo skupiny, ktorí počúvali možno na pol ucha, mali moju stopercentnú pozornosť. (Smiech.)

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE