Jana Homolová

To je zaujímavý príbeh z&nbsp;čias, keď tu bola ešte pandémia. Ľudia začali rozmýšľať, čo budú robiť, teda najmä tí, ktorí nemohli robiť svoju prácu a&nbsp;keďže herci mali zavreté divadlá, tým pádom sa nemohli realizovať. A&nbsp;rovnako som sa nemohol realizovať ani ja.

Som otec štyroch detí, ktorý má veľkú hypotéku na krku a&nbsp;navyše náš syn sa narodil v&nbsp;roku 2019, keď pandémia vypukla. Na jednej strane bolo super, že som si užil čas s&nbsp;deťmi, ako to hovorila aj moja žena, ktorá veci zásadne vidí vždy z&nbsp;tej lepšej stránky. (Smiech.) A&nbsp;ja som si, samozrejme, tento čas s&nbsp;deťmi užíval, ale ako čas plynul, čoraz viac som si uvedomoval, že nás je doma šesť, čo už je pekné basketbalové družstvo aj s&nbsp;náhradníkom! Vedel som, že musím niečo začať robiť…

A&nbsp;vedeli ste hneď, že sa chcete zamerať práve na rétoriku?

Vysvetlím to trošku obšírnejšie, lebo cesta ku koučingu, ak to tak môžem nazvať, bola trošku zložitejšia. Celá spoločnosť nebola v&nbsp;tom čase práve milo nastavená k&nbsp;umelcom. Každý sa ma pýtal, ako to zvládam. A&nbsp;keď som povedal, že je to fajn, dá sa to, som doma s&nbsp;deťmi, opäť spoznávam svoju ženu, aká je to fasa baba, tak si všetci mysleli: Ten sa má. Má zarobené, nepotrebuje nič… A&nbsp;keď som sa, naopak, posťažoval, že bez príjmu je to ťažké, tak ma rovnako ako všetkých hercov hejteri a&nbsp;trolovia posielali k&nbsp;lopate… Nemám problém so žiadnou prácou, ale na základe týchto reakcií som prestal s&nbsp;verejnosťou komunikovať o&nbsp;svojej situácii a&nbsp;ešte viac som sa začal starať iba o&nbsp;svoju rodinu…

Začal som premýšľať nad tým, čo viem, čo môžem robiť, ako ich uživím. A&nbsp;keďže vtedy bolo asi najfrekventovanejšie povolanie kuriér a&nbsp;ja viem šoférovať, uvažoval som nad prácou kuriéra. Moja žena ma však pozná a&nbsp;povedala mi múdru vetu: „Musíš robiť niečo, čo ťa bude baviť, čo ťa robí šťastným!“ Povedala mi, že môžem bez problémov rozvážať obedy, tovary, čokoľvek, ale že keď ma ľudia spoznajú (aj v&nbsp;tom rúšku) a&nbsp;budú sa zrejme chcieť so mnou vyfotiť, moju frustráciu a&nbsp;nespokojnosť by to len prehlbovalo. A&nbsp;mala pravdu.

Ako ste sa teda dostali k&nbsp;učeniu rétoriky?

Je za tým opäť moja múdra žena. Vedela, že rád pracujem s&nbsp;textom, recitujem, že by som napríklad mohol deti pripravovať na recitačné súťaže. Ale tá myšlienka sa mi na začiatku vôbec nepozdávala. Obzvlášť v&nbsp;dobe, v&nbsp;akej sa žilo, som nepredpokladal, že by niekto stál o&nbsp;moje služby. Z&nbsp;trucu som však dal na jej radu a&nbsp;na Facebook som nahral krátke video, v&nbsp;ktorom som ukázal, čo viem. Urobil som to tak, že som „donútil“ najmladšiu dcéru, aby zarecitovala pár veršov z&nbsp;básne a&nbsp;uviedol som, že ak by sa to chcel niekto naučiť, prípadne by potreboval prípravu na talentové skúšky na umeleckú školu, môžem mu pomôcť. Rovnako som uviedol, že viem pripraviť aj dospelých na nejaký verejný výstup, prezentáciu...

Stal sa zázrak. (Smiech.) Asi po týždni sa mi ozvala jedna pani, ktorá ma poprosila, aby som pre jej tím urobil o&nbsp;týždeň seminár zameraný na tréning komunikačných schopností. Bolo to približne pre desať až pätnásť ľudí. Ani som nevedel ako a&nbsp;mal som prácu. Lenže musím priznať, že ma to aj trošku vydesilo, lebo herectvo som síce študoval osem rokov (na konzervatóriu štyri a&nbsp;na VŠMU ďalšie štyri roky), kde sa stále trénovala technika hlasu, technika reči, ale to neboli predmety, ktoré by ma obzvlášť bavili. Tak som sa rozhodol vyhrabať skriptá, oslovil som ľudí, ktorí sa tomu venujú profesionálne, a&nbsp;dokonca som si sám zaplatil kurz, aby som sa naučil, ako sa taký seminár vlastne robí.<br>

A&nbsp;to ste všetko stihli za týždeň?

Mal som šťastie v&nbsp;nešťastí, pretože pani, ktorá ma na túto prácu oslovila, dostala kovid, čiže náš seminár sa napokon presunul o&nbsp;mesiac a&nbsp;ja som mal dostatočný čas na prípravu.

Ako teda váš prvý komunikačný tréning vyzeral?

Prebiehal online a&nbsp;ja som bol nervózny ako pred divadelnou premiérou. Ale dal som do toho všetko. Napriek tomu, že to prebiehalo online, obliekol som si oblek, dokonca som sa navoňal. (Smiech.) Celú rodinu som poslal z&nbsp;domu von na prechádzku, aby som sa mohol maximálne sústrediť.

Priznávam, je výhoda, že ma ľudia poznajú. Samozrejme, podával som im aj teoretické informácie, ale skôr tým zábavnejším spôsobom. Všetky teoretické príklady som im následne demonštroval v&nbsp;praxi, prípadne som prezentoval vlastné skúsenosti. Keď som už vedel, že mám ich dôveru a&nbsp;všetko prebiehalo výborne, uvedomil som si, že jediný, koho som z&nbsp;domu nevyhnal, je naša prvýkrát tehotná mačka, s&nbsp;ktorou nemáme ideálny vzťah… Tesne pred záverom mi počas môjho prejavu vyskočila na kolená a&nbsp;zvláštne dýchala. Vtedy zo mňa vyletelo: „Prepáčte, ale neviete, ako sa rodia mačky?“ V&nbsp;tom momente aj tí klienti zo skupiny, ktorí počúvali možno na pol ucha, mali moju stopercentnú pozornosť. (Smiech.)

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

POZRITE, AKO VYRÁSTLI HERCOVE DETI! FOTKY V GALÉRII

Dal som mačku dole z&nbsp;kolien, poprosil som ju, aby ešte vydržala a&nbsp;nerodila, lebo ja som už vo finále a&nbsp;musím to dokončiť, čo sa podarilo. Mačička napokon do hodiny porodila a&nbsp;ja som následne klientom rozposlal fotky mačiatok, či náhodou niektorý z&nbsp;nich nemá záujem o&nbsp;práve narodenú mačičku. (Smiech.)

Následne som z&nbsp;tejto firmy dostal krásny e-mail ako spätnú väzbu na moju prácu s&nbsp;tým, že by radi odporúčali moje služby ďalej. Na základe toho som sa dostal do veľkej nadnárodnej spoločnosti, kde som školil zamestnancov v&nbsp;skupinách od vrcholového manažmentu až po mužov, ktorí pracovali v&nbsp;dielni. A&nbsp;práve tí boli pre mňa skvelou životnou skúsenosťou. Takže takto sa to rozbehlo.

Ale pokiaľ viem, máte za sebou aj školenia na univerzite, dokonca v&nbsp;kresťanskej televízii.

Áno. Mám úväzok na Slovenskej technickej univerzite. Učím prednášajúcich, ako prednášať tak, aby to študentov ešte viac zaujímalo. A&nbsp;toto je skvelá klientela, lebo sú to múdri ľudia, mozgy, intelektuáli, a&nbsp;ja sa vždy pýtam, aj vo svojej prezentácii: Načo sú nám veľké myšlienky, keď ich nevieme ďalej odkomunikovať? Môžem vymyslieť skvelú aplikáciu do mobilu, ale ak svoju myšlienku nebudem vedieť odprezentovať, predá ju niekto iný. A&nbsp;konkrétne vedci, o&nbsp;nich sa občas hovorí, že sú to „uspávači hadov“, lebo idú po obsahu, čo je výborné, lebo v&nbsp;rámci obsahu sú geniálni, ale u&nbsp;nich treba vylepšiť formu toho, čo prezentujú. Preto pri prednáškach s&nbsp;nimi ich učím všetky herecké triky ako rytmus, tempo, dynamiku, intenzitu, ako pracovať s&nbsp;pauzou… Samozrejme, nerobím z&nbsp;nich hercov, to nie, len ich prejav ešte viac kultivujem.

A&nbsp;na základe získaných skúseností dnes už presne viem, ako má vyzerať prejav štátnika, predsedu predstavenstva, riaditeľa spoločnosti alebo dekana. Najdôležitejšie však je, aby títo ľudia zostávali osobnosťami a&nbsp;dokázali odprezentovať požadovaný obsah tak, aby zasiahol ich publikum. Musím priznať, že ma táto práca veľmi baví.

A&nbsp;čo sa týka televízie Lux, tam si ma zavolali ako lektora komunikácie a&nbsp;rozdelili mi žiakov do troch skupín. Jeden seminár bol s&nbsp;moderátormi, druhý so správarmi a&nbsp;tretí s&nbsp;kňazmi. Prvé dve kategórie som bral bez problémov, ale kňazi ma vystrašili. Veď oni sa narodili a&nbsp;už vedeli kázať! (Smiech.) Pýtal som sa sám seba aj v&nbsp;televízii: Čo by som ich už len ja mohol naučiť? Ale vo výsledku to bol jeden z&nbsp;mojich najkrajších seminárov, ktorý mal zmysel tak pre kňazov, ako aj pre mňa.

Môže sa naučiť byť dobrým rečníkom každý?

Väčšinou ma oslovujú ľudia, pre ktorých to má zmysel. Sú to ľudia, ktorí často predstupujú pred iných, aby im niečo odkomunikovali, a&nbsp;určite sa na ich prejave pracovať dá.

Vo všeobecnosti však neviem odpovedať, či sa to dokáže naučiť každý, pretože sa stretávam len s&nbsp;tými, od ktorých sa vyžaduje kultivovaný rečový prejav. Ale osobne si nemyslím, že táto práca nespočíva len v&nbsp;ovládaní správnej techniky, ale aj ja sám na sebe pracujem v&nbsp;rámci kou­čingu a&nbsp;sebarozvoja. Jedna vec je technika, rétorika, ale na druhej strane je to aj pomoc ľuďom. Pomôcť odbúrať ich trému, zbaviť ich stresu z&nbsp;toho, že stratia myšlienku, naučiť ich veriť si a&nbsp;byť presvedčivý a&nbsp;tam je už moja práca skôr psychologická. Navštevujem kurz empatie, čo mi pri mojej práci pomáha, pretože prostredníctvom komunikácie sa viem na človeka napojiť, zistím, čo je jeho dar, aké sú jeho hendikepy, a&nbsp;keď to rozpoznám, môžeme na tom spolu pracovať. Navštevujem Školu empatie s&nbsp;Yehudom Tagarom, konkrétne kurz psychofonetiky, kde cez empatický rozhovor je možné človeku nielen pomôcť, ale ho dokonca vyliečiť. Nedávno som dokonca dostal diplom v&nbsp;holistickom koučingu, aj som sa ním na sociálnych sieťach pochválil, lebo to pre mňa bola nová a&nbsp;zaujímavá životná etapa. (Úsmev.)

Jedna vec je to, ako hovoríme, ale dôležité je aj to, ako pri svojom prejave vyzeráme a&nbsp;ako všeobecne pôsobíme na ľudí. Aj toto učíte ľudí na kurzoch?

Určite áno, aj to k&nbsp;tomu patrí. Často zvyknem klientom hovoriť o&nbsp;mojej one man show Ocko, kde som bol sám hodinu a&nbsp;pol na javisku. V&nbsp;priebehu toho času ma mali ľudia pre­skenovaného od hlavy po päty.

Základná podmienka je prísť vhodne oblečený, ďalej klientov učím všeobecný základný postoj, držanie tela, ako to pôsobí, keď je zhrbený, keď je, naopak, prepnutý a&nbsp;pôsobí arogantne. To neznamená, že ten človek taký naozaj je, ale pôsobí tak, preto si postupne vysvetľujeme mimiku, gestá, intonáciu, ktorej by sme sa mali vyvarovať. To všetko je nesmierne dôležité. Všetko, čo vychádza zo srdca, je prirodzené, a&nbsp;všetko, čo je umelé, je rušivé. Napríklad nadužívanie gesta či mimiky môže byť natoľko rušivé, že ľudia prestanú počúvať obsah rečníka a&nbsp;sústredia sa len na jeho hendikepy a&nbsp;začnú mu napríklad počítať, koľkokrát urobí eee, eee, eee...

Keďže vás k&nbsp;tejto práci dostala tak trošku manželka, čo hovorí na váš úspech?

Hovorieva mi: „Vidíš, aký máš potenciál? A&nbsp;ešte by si mohol robiť toto a&nbsp;ešte tamto…“ Zbožňuje ma! (Smiech.)

Herecká práca sa opäť rozbehla, hrám v&nbsp;niekoľkých divadlách a&nbsp;tento môj druhý smer je pre mňa ako určitá pridaná hodnota, koníček. Stále sa touto prácou neživím, ale musím povedať, že učiť rétoriku ma baví, vzrušuje, rajcuje, a&nbsp;páči sa mi ukázať sa aj v&nbsp;tomto svetle.

Momentálne vediem dramatický krúžok na základnej škole, kam chodia aj moje dcéry a&nbsp;tam režírujem divadlo. V&nbsp;8. triede majú žiaci v&nbsp;osnovách, že si skrátka musia prejsť divadlom. Štrnásť-, pätnásťročné deti, ktoré chcú byť v&nbsp;tomto veku väčšinou neviditeľné, zrazu musia stáť na javisku a&nbsp;ukazovať nejakú emóciu. Musia vystúpiť zo svojej komfortnej zóny a&nbsp;prekročiť svoj tieň. Je to pre ne (aj pre mňa) obrovská výzva! Aj k&nbsp;tejto práci som sa dostal počas kovidu. Je to práca za odmenu, kde zažijete zázraky.

Podelíte sa s&nbsp;nami o&nbsp;nejaký zázrak?

Mal som napríklad tiché dievčatko, ktoré sedávalo v&nbsp;poslednej lavici, malo špeciálneho pedagóga a&nbsp;do vyučovacieho procesu bolo začlenené. Ale keď sa zrazu na javisku schovalo za svoju postavu, z&nbsp;jej výkonu sme všetci odpadli. Nielenže nahlas rozprávala, ale vychrlila také emócie, že sa z&nbsp;nej pred našimi očami stala Julia Roberts krížená s&nbsp;Meryl Streep. (Smiech.) Bola neuveriteľná. Keď milovala, tak milovala naplno, keď nenávidela, tak nenávidela naplno. Zrazu mala možnosť ukázať všetky svoje emócie na javisku. Bol to pre mňa zázrak! A&nbsp;nielen pre mňa. Aj pre spolužiakov, učiteľku a&nbsp;rodičov. Nedávno som sa na ňu pýtal, ako sa jej darí na strednej škole, tak mi jej bývalí učitelia a&nbsp;spolužiaci povedali, že je otvorená, perfektná, má kopu kamarátov… Nesmierne ma to teší. Pre ňu toto divadlo malo obrovský význam, pretože zrazu jej niekto dovolil prejaviť sa. Psychoterapia divadlom! A&nbsp;toto nedokáže len divadlo, ale aj správne vedený empatický rozhovor medzi ľuďmi – komunikácia. Len to treba skúsiť. (Úsmev.)