Vladimír Kampf

<em>Oregulovaní počtu vlkov ochranári nechcú ani počuť. Chovatelia si zasa ťukajú na čelo, keď im ochranári radia, aby si zaobstarali a&nbsp;vychovali salašnícke psy. Podľa nich vycvičiť takého psa stojí tisíce a&nbsp;jeden aj tak nič nezmôže. V&nbsp;tejto schizofrénii sú zamotaní poľovníci. Oni by mali vĺčkov prakticky regulovať. Ochranári ich považujú za krvilačných zabijakov, ktorí sa tešia z&nbsp;každého výstrelu. Chcelo by to rozum namiesto emócií. </em>

je predseda spoločnosti Slovak Wildlife Society. Je výskumník a milovník prírody, ktorý sa venuje vlkom na Slovensku viac ako dvadsať rokov. Zaoberá sa veľkými šelmami, ich manažmentom a spolužitím s ľuďmi. Študoval na Cambridgeskej univerzite a magisterský titul zo zoológie získal na Aberdeenskej univerzite za záverečnú prácu s názvom Predačný dosah veľkých šeliem na hospodárske zvieratá na Slovensku a redukovanie konfliktov šelmy a človeka využitím pastierskych strážnych psov.

Robin Rigg (48) 

Pochádzam zo Spojeného kráľovstva. Prvý raz som prišiel v&nbsp;roku 1996 na dvojtýždňový letný tábor o&nbsp;vlkoch. Neskôr som sa vrátil na celý rok s&nbsp;tým, že som si ten rok predlžoval až doteraz. Práve som v&nbsp;období, keď som už polovicu života strávil na Slovensku, v&nbsp;roku 2020 som sa stal aj občanom tejto krajiny. Na to som hrdý.

Posledného vlka zabili v&nbsp;Škótsku približne pred tristo rokmi. Bolo to v&nbsp;čase, keď prakticky v&nbsp;celej Európe bola snaha vyhubiť vlky. Nám sa to, žiaľ, podarilo, a&nbsp;tak máme vlky len v&nbsp;zajatí. Preto som prišiel na Slovensko študovať ich.

Čo tí naši vĺčkovia navyše? Hodili by sa vám?

Niektorí ľudia by si želali ich návrat, iní sú proti. V&nbsp;súčasnosti prebieha prirodzené rozšírenie vlka do niektorých častí Európy, kde ho v&nbsp;minulosti vyhubili. Aj keď vlk vie dobre plávať, je málo pravdepodobné, že sa sám vráti na Britské ostrovy. Vyžaduje to medzinárodný projekt na chytanie vlkov, ich prepravu a&nbsp;vypustenie. To je veľmi náročné, doteraz sa to v&nbsp;Európe neurobilo. Myslím, že v&nbsp;najbližších rokoch sa nič také v&nbsp;Británii nestane, ale do budúcna je to možné. Aj v&nbsp;Yellowstone počas jeho vyhlásenia za prvý národný park na svete spočiatku vlky vnímali nepriateľsky. Prenasledovali ich, až prišiel čas v&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď tam vypúšťali do prírody kanadské vlky.

V&nbsp;západných krajinách Európy o&nbsp;vlkoch nechcú ani počuť, ale nám radi rozprávajú do ich ochrany.

Toto tvrdenie dnes už neplatí. V&nbsp;poslednom desaťročí sa vlky vrátili do väčšiny krajín západnej Európy. Bezpečnostné kamery ich zachytávajú aj medzi cyklistami v&nbsp;Holandsku. V&nbsp;Nemecku ich počet rastie tak rýchlo, že ich je asi viac než na Slovensku.

Lenže v&nbsp;Nemecku majú názory farmárov väčšiu váhu.

Veľa Nemcov sa teší, že majú vlky naspäť. Samozrejme, tí, ktorým zabíjajú ovce, z&nbsp;toho šťastní nie sú. Ale v&nbsp;Nemecku, ako aj v&nbsp;ďalších krajinách Európy, existujú nielen programy na ochranu vlkov, ale aj preventívne opatrenia na podporu farmárov. Využívajú predovšetkým finančné mechanizmy z&nbsp;EÚ.

<strong>Pokračovanie na ďalšej strane...</strong>

Na Slovensku je to podľa slov farmárov katastrofa. Ste jeden z&nbsp;mála ochranárov, ktorí vlkom naozaj rozumejú, a&nbsp;počas dohadovania kvóty na odstrel ste rozumeli regulácii. Prečo?

Diskusie o&nbsp;vlkoch sú takmer vždy čierno-biele. Delíme sa na dobrých a&nbsp;zlých podľa vlastného vkusu. Súčasný stav pripomína boj za barikádami, odkiaľ sa hádžu skaly do tých oproti. Som presvedčený, že riešenie možno nájsť v&nbsp;diskusii a&nbsp;dialógu. Boli rôzne pokusy a&nbsp;istý čas, v&nbsp;rokoch 2015 a&nbsp;2016, to bolo na dobrej ceste. Zástupcovia všetkých zainteresovaných strán sedeli za stolom a&nbsp;celé dní diskutovali. Vzišiel z&nbsp;toho kvalitný program starostlivosti o&nbsp;vlka. To bola dobrá cesta, z&nbsp;ktorej štátni ochranári zišli. Od istého času nerešpektujú to, čo bolo dohodnuté. Paradoxne, je to ich vlastný program schválený ministerstvom životného prostredia.

Vrátili sa za svoju barikádu a&nbsp;pritvrdili? Čo by malo byť podľa vás inak?

Je dôležité chrániť prírodu, ale nemalo by sa zabúdať na potreby človeka. To znamená nielen zakazovať, ale aj pomáhať. Napríklad jeden z&nbsp;našich prvých projektov bol projekt s&nbsp;chovateľmi oviec. Kúpili sme čuvače a&nbsp;kaukazské ovčiaky a&nbsp;darovali sme ich pastierom, aby ich vycvičili medzi ovcami, ako sa to robilo v&nbsp;minulosti, aby sa psy cítili ako súčasť stáda. V&nbsp;dospelosti takéto psy dokážu chodiť so stádom a&nbsp;aktívne ho brániť vo dne v&nbsp;noci. Musia byť pustené navoľno. Mali sme s&nbsp;tým dobré skúsenosti. Naši pastieri mali zrazu o&nbsp;70 percent nižšie škody než vedľajšie salaše bez takýchto psov alebo so psami na reťazi.

To vyzerá ako dobrá cesta. Nielen hovoriť o&nbsp;ochrane vlka, ale aj prakticky ukázať, ako na to, aby robil čo najmenšie škody tam, kde nemá.

Túto myšlienku zdôrazňujem neustále. Farmárov treba aj podporovať, pomáhať im s&nbsp;výcvikom strážnych psov. To nie je lacná záležitosť a&nbsp;vyžaduje veľa času a&nbsp;práce navyše. Myslím, že by ich mal podporiť v&nbsp;prvom rade štát. Slovensko ako jeden z&nbsp;mála štátov EÚ nevyužíva dostupné zdroje na inštaláciu preventívnych opatrení. Ochrana psami alebo elektrickými ohradami nemusí byť stopercentná, ale keď sa správne použijú, dokážu výrazne znížiť škody.

Prečo vlky niekedy zabijú viac, než dokážu zožrať, nielen toľko, koľko práve potrebujú?

Vlkom sa nedarí uloviť korisť každý deň, hladujú aj niekoľko dní. Keď majú možnosť, vytvoria si zásoby, ku ktorým sa chcú vrátiť. Vo voľnej prírode sa také príležitosti vyskytujú len zriedka. Pozabíjať niečo navyše je jednoduchšie v&nbsp;zatvorenom stáde oviec. V&nbsp;rámci nášho projektu so strážnymi psami sa to nikdy nestalo. Strhli maximálne dva-tri kusy a&nbsp;nie dvadsať-tridsať, ako sa to niekedy stáva, keď stádo nie je dostatočne chránené.

Jelene, diviaky a&nbsp;srny predstavujú vyše 90 percent potravy vlka na Slovensku. Hospodárske zvieratá tvoria len do päť percent. V&nbsp;krajinách, ako je napríklad Portugalsko alebo Grécko, kde je v&nbsp;lesoch menej raticovej zveri v&nbsp;dôsledku nadmerného lovu človekom, sú vlky nútené zamerať sa na hospodárske zvieratá.

Je v&nbsp;našej prírode viac vlkov než v&nbsp;minulosti? Je súčasný stav únosný alebo ho treba regulovať?

To sú dve odlišné veci. Areál výskytu vlka sa rozširuje, to je indikácia rastu populácie. Počet vlkov súvisí s&nbsp;dostatkom potravy. Podľa poľovníckych štatistík počet vlkov kopíruje počet jeleňov a&nbsp;ich stavy stúpajú tiež.

Áno, na Liptove realizujeme systematický monitoring vlka dravého už desať rokov. Tradičné stopovanie na snehu sme doplnili modernými metódami, predovšetkým neinvazívnou genetickou analýzou. V&nbsp;teréne zbierame moč, trus, srsť v&nbsp;ležoviskách či kvapky krvi samíc v ruji v&nbsp;zimnom období na spoľahlivú analýzu DNA. To nám umožňuje rozlišovať medzi rôznymi jednotlivcami a&nbsp;svorkami a&nbsp;tak vyrátať počet vlkov.

Naše údaje ukazujú, že v&nbsp;okresoch Liptovský Mikuláš a&nbsp;Ružomberok žije približne 50 vlkov v&nbsp;ôsmich svorkách. Populácia je stabilná, až rastúca. Vlky však nerešpektujú hranice okresov. Raz sú niekde tu, inokedy kdesi na Horehroní, na Orave alebo v&nbsp;Poľsku. To je hlavný dôvod, prečo je počet vlkov v&nbsp;oficiálnych štatistikách nadhodnotený. Tie isté vlky rôzni poľovníci počítajú viackrát, keď sa svorka pohybuje medzi poľovnými revírmi.

Porovnával som naše výsledky s&nbsp;výsledkami z&nbsp;oficiálnych poľovníckych štatistík. Keďže svorky nepoznajú hranice revírov a&nbsp;možno ich započítať na viacerých miestach, poľovnícke odhady sú približne päťkrát vyššie. Znamená to, že jedna svorka sa pohybuje priemerne v&nbsp;piatich revíroch. Keď vyhodnotíme naše zistenia a&nbsp;odhad poľovníkov vydelený piatimi, žije u&nbsp;nás približne päťsto vlkov. To je však len približný odhad. Malo by sa to overiť údajmi z&nbsp;niekoľkých rôznych regiónov Slovenska. Ideálne by bolo zaviesť stále, systematické monitorovanie na národnej úrovni, ako to vyžaduje európska legislatíva aj Program starostlivosti o&nbsp;vlka dravého na Slovensku.

To závisí od uhla pohľadu. Pre niekoho veľa, pre iného málo. Aj jednoduchá predstava, že keď zredukujeme časť populácie, bude to tak len dobré, môže byť scestná. Ak sa podarí zastreliť kľúčových jedincov svorky, môže to mať vplyv na zvyšok rodiny. Dôsledkom môže byť aj to, že svorka, ktorá pôvodne nelovila hospodárske zvieratá, sa do nich pod novým vedením pustí. Náhodný odstrel prináša riziká.

Pred loveckou sezónou, ktorá sa práve končí, chcela poľovnícka strana kvótu na odstrel 70 kusov, ochranári nulu a&nbsp;ministerstvo nakoniec rozhodlo o&nbsp;päťdesiatich kusoch. Aký je váš názor?

Nie som za odstrel, ale rozumiem a&nbsp;rešpektujem, že poľovníci a&nbsp;chovatelia majú iný názor. Máme snahu nájsť kompromis a&nbsp;nežiť v&nbsp;hádkach. Preto našou prioritou nebolo bojovať za zákaz lovu vlkov, ale zabezpečiť, aby bola kvóta stanovená na udržateľnej úrovni.

Naposledy som sa stretol s&nbsp;rysom na desať krokov, s&nbsp;medveďmi celkom bežne, ale vlka som videl naživo v&nbsp;prírode už dávno. Máme ich najmä na fotopasciach. Človek musí mať veľké šťastie alebo obrovskú trpezlivosť. Vidieť ich možno veľmi zriedka buď náhodou, alebo cielene na nich čakať celé hodiny a&nbsp;dni. Mal som šťastie, že som vlky videl viackrát na Slovensku, v&nbsp;Kanade a&nbsp;USA.

Dá sa s&nbsp;vlkmi žiť v&nbsp;civilizovanej krajine?

Vlky sú výnimočné v&nbsp;tom, že sa dokážu prispôsobovať. Vyskytujú sa v&nbsp;Afrike, Kanade, Grónsku, žijú na púšťach, v&nbsp;mrazivých podmienkach. Sú schopné existovať aj medzi ľuďmi. Otázka je, či sme ochotní pustiť ich k&nbsp;sebe.

Ochranári sú za nulovú kvótu. Zvládla by to slovenská príroda a&nbsp;spoločnosť?

Príroda určite áno, veď je tu pre nich veľa jeleňov a&nbsp;diviakov. Je tu však riziko, že niektorí chovatelia alebo poľovníci vezmú zákon do vlastných rúk a&nbsp;začnú pytliačiť. Na to musíme myslieť.

V&nbsp;súčasnosti to tak na niektorých miestach funguje s&nbsp;medveďmi, ktoré prichádzajú blízko k&nbsp;ľudským obydliam a&nbsp;ktoré ľudia vnímajú ako nebezpečné. Jedného dňa sa macko jednoducho stratí...

To nie je žiadny úspech, že máme na papieri prísnu ochranu a&nbsp;v&nbsp;lesoch to funguje inak. Ochranár bude mať vždy iný názor než poľovník či chovateľ. Nemôžeme očakávať, že ho budú mať všetci rovnaký a&nbsp;ideálny. Vždy bude medzi nimi nejaké napätie. Stačí však, aby bol každý ochotný aspoň trochu ustúpiť zo svojich pozícií, a&nbsp;riešenie, v&nbsp;ktorom by mohol žiť každý, by sa mohlo nájsť. Nebude to stopercentné, ale prijateľné.

Polemike o love vlka chýba zdravý rozum: Štátna ochrana prírody nerešpektuje vlastný program

Vladimír Kampf

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás

Polemike o love vlka chýba zdravý rozum: Štátna ochrana prírody nerešpektuje vlastný program

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Zachránená krása: V okolí Sniny stálo viac ako 40 kostolíkov, zostalo ich 11

Ryba smrdí od hlavy! Ako sa hospodári v našich štátnych vodách?

Obrovská sladká pamiatka: Počas kampaní smrdelo doďaleka celé mesto

Plus TV

Miro Jaroš sa na koncerte popasoval s technickými problémami.

Anička Slováčková sa podelila o zábery z letnej dovolenky.

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Výber pre vás