Dozvedela som sa, že práve v tomto ťažkom období sa vám podarilo vydať zaujímavú knihu Osudová žena.

Áno je to pravda, veľmi sa z toho teším, ale nemám čas sa jej vôbec venovať, pretože existovať po kovide stojí človeka mnoho síl. Písala som ju rok a pol, lebo má trošku náročnejší obsah. Pracuje s historickými postavami a udalosťami a ja som chcela pracovať s realitou, ktorá sa skutočne odohrala, preto len samotná príprava mi zabrala takmer rok. Propagáciu knižky som chcela odpáliť vo veľkom štýle, lebo si myslím, že to je moja najlepšia kniha, ale nevyšlo to… Ale prvé ohlasy mám veľmi pekné.

V knižke sa venujete minulým životom. Je inšpirovaná vami a vaším životom?

Áno. Mne sa v živote udiali veci, o ktorých som si povedala, že sú pekným námetom na knihu. Okrem iného sa mi napríklad stalo, že ako dieťa som medzi desiatym a jedenástym rokom života mala pol roka každú noc jeden a ten istý sen. Keď som zaspala, vo sne som sa zobudila a postavila sa vedľa postele, akoby som si ľahla na vzduch a vždy som sa presúvala do indiánskeho típí, kde sedeli starí muži a ja som im ako dieťa rozprávala o svojom živote.

Každý sen sa končil tým, že títo muži mi povedali: „O chvíľu bude svitať a ty sa musíš vrátiť do svojho tela, lebo keď to nestihneš pred svitaním, tak sa tam už nevrátiš.“ To sa mi dialo naozaj každú noc. A jedenkrát sa mi v tom sne stalo, že som z típí vyšla von a videla pred sebou nejaké prostredie. Tieto odchody z tela sa diali v 80. rokoch, keď sme o literatúre ezoterického charakteru ani nechyrovali a ja ako dieťa som skutočne nemala ani ako prísť s touto témou do kontaktu.

A asi pred štyrmi alebo piatimi rokmi sme boli s kamarátkou v Peru a jedno z miest, ktoré sme navštívili, bolo Machu Picchu. Vyviezli nás hore skoro ráno, keď bola ešte obrovská hmla. Vstúpili sme do areálu, ale nič sme nevideli. Ako postupoval deň, asi okolo jedenástej sa hmla rozostúpila. Ja som sedela na kameni a pred sebou som uvidela ten istý obraz ako v mojom sne, keď som mala desať rokov a pozerala som sa z indiánskeho stanu na krajinu predo mnou.

Ďalšia vec, ktorá sa mi stala, bola krátko po revolúcii. Kamoška ma presvedčila, aby sme autobusom SAD išli pravidelnou linkou z Bratislavy do Paríža. Keď sme v Paríži vystúpili, opýtala sa ma: „A kam ideme teraz?“ Povedala som jej, že na prehliadku Paríža predsa nepotrebujeme sprievodcu. Predsa vieme, čo si ideme pozrieť. Vtedy neexistovala žiadna navigácia, napriek tomu sme sa parížskym metrom presúvali tak, akoby sme tam žili. Keď sme boli na Montmartri, povedala som kamarátke: „Ja som unavená a tu za rohom je kaviareň.“ A ona tam naozaj bola…

Môžete si povedať, že v Paríži sú kaviarne na každom rohu, ale na tomto konkrétnom mieste to tak nebolo… Toto boli dve, samozrejme, okrem iných príhod, keď som si povedala, že asi v sebe máme nejaké déjà vu. Môžu to byť veci uložené v podvedomí, nemusia. Napokon ani v mojej knihe netvrdím, že to tak stopercentne je, ale poukazujem na to, že to, čo je dnes, je výsledkom toho, čo bolo. A to, čo bude, je výsledkom toho, čo je dnes. Bola by som rada, keby sme si všetci uvedomili, že niekedy aj najmenšia vec, ktorú urobíme, môže mať veľký dosah na niekoho v budúcnosti.

Pokračovanie na ďalšej strane...