Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Kvôli rozhovoru sa stretávame u&nbsp;vás doma neskôr večer, stretnutie ste dokonca prekladali.

Mám teraz menej času. Donedávna som bol zamestnaný v&nbsp;Národnom športovom centre, čiže bol som profesionálny športovec. Tréningy som stihol kombinovať s&nbsp;denným štúdiom na vysokej škole v&nbsp;Nitre. Situácia sa však zmenila, pretože mi nepredĺžili pracovnú zmluvu. Nezarábal som tisícky eur, naopak, bolo to akurát na najnutnejšie prežitie. Lenže mal som aspoň pocit istoty, keď mi raz v&nbsp;mesiaci cinkla správa, že mám na účte výplatu. Spočiatku sme s&nbsp;priateľkou žili z&nbsp;úspor, pretože prvoradý bol pre mňa box. Lenže peniaze sa rýchlo minuli, nastala aj situácia, že sme pri nakupovaní rátali posledné centy. Potom sme si museli požičať peniaze od príbuzných. Práce som sa nebál, veď v&nbsp;minulosti som brigádoval. Lenže ja som veľmi chcel boxovať. Dúfal som, že sa to zlepší. Prišla aj taká chvíľa, že som chcel úplne skončiť s&nbsp;boxom. Práve priateľka ma však podržala, povzbudila. Nakoniec som si našiel zamestnanie, snažím sa kombinovať to s&nbsp;tréningom, hoci je to časovo náročné. V&nbsp;práci nosím a&nbsp;prekladám plechové skrine, ktoré vážia od 30 do sto kíl, aspoň mi narastú svaly, ale hlavne ich rozvážam na nákladnom aute po Slovensku aj susedných krajinách. Na vysokej škole som musel prejsť na externé štúdium.

VIAC FOTIEK ÚSPEŠNÉHO BOXERA NÁJDETE V GALÉRII...

Znie to veľmi čudne, že niekoľkonásobnému majstrovi, športovcovi, ktorý reprezentuje našu krajinu, sa štát obrátil chrbtom.

Neriešim to, nesúdim systém, veľa vecí je v&nbsp;našom štáte nefunkčných. Podľa mňa mi Národné športové centrum nepredĺžilo zmluvu pre môj vek. Podporujú hlavne mladých, ja budem mať v&nbsp;máji už 28 rokov. Pokiaľ mám zdravé ruky, zarobím si a&nbsp;nebudem sa ľutovať. Keď mi niekto chce pomôcť, vedia, kde som. Boxujem ďalej, to je pre mňa najdôležitejšie. V&nbsp;máji sa konali majstrovstvá Európy v&nbsp;Jerevane, bol som rozhodnutý, že sa nezúčastním, že končím. Ako som spomínal, priateľka ma prehovorila, vycestoval som teda na sústredenie do Anglicka. Psychicky som bol na tom veľmi zle, stále som riešil peniaze, čo bude, keď sa vrátim domov. Ale povedal som si, že si ešte dám šancu a&nbsp;sústredím sa na box. Ako jediný Slovák som získal umiestnenie, bol som piaty. Mohol som však skončiť lepšie.

S&nbsp;hmotným nedostatkom už skúsenosti máte, vyplýva to aj z&nbsp;vašej prezývky šampión z&nbsp;chatrče.

Keby sme sa rozprávali o&nbsp;celom mojom detstve, sedeli by ste u&nbsp;mňa veľmi dlho. (Smiech). Moje rané detstvo bolo vcelku normálne, hoci sme žili skromne, ale mali sme čo jesť, obliecť sa a&nbsp;zvýšili peniaze aj na výlety. Všetko sa pokazilo, keď otec prepadol alkoholu, prišli sme o&nbsp;dom a&nbsp;rodičia sa rozviedli. Starosta obce Tomášikovo v&nbsp;okrese Galanta nám poskytol rozpadávajúci sa dom pri smetisku. Boli to ťažké roky, nie raz, nie dvakrát sme nemali čo jesť. Dlhé obdobie sme hladovali, do školy som niekoľko kilometrov chodil peši, pretože nebolo peňazí na autobus. Najbolestivejšie sú spomienky na mamu, vtedy vždy bojujem s&nbsp;plačom. Veľmi trpela a&nbsp;veľa plakala, pretože nám nemala dať čo jesť. Sme štyria bratia, ja som najstarší. Máme ešte sestru, ktorá je odo mňa staršia. V&nbsp;časoch, keď sme spadli na ekonomické dno, už ona mala svoju rodinu. Naša mama napriek núdzi vždy zdôrazňovala, že musíme skončiť školu, nech máme v&nbsp;rukách aspoň výučný list.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Teraz spolu sedíme v&nbsp;dome, v&nbsp;ktorom býva vaša rodina. Cez okno vidím na dvore čulý pohyb…

To sme my Romáci, rodina vždy drží pokope. (Smiech.) Okrem toho prišli k&nbsp;nám na návštevu rodičia mojej snúbenice. Od mojich pätnástich do 25 rokov sme sa sťahovali sedemkrát. Vždy do lepšieho. Najprv to bol jednoizbový byt, potom trojizbový… Nakoniec sme konečne skončili vo vlastnom dome vo Váhovciach v&nbsp;okrese Galanta. Mama vždy pracovala, ja som jej ako najstarší syn pomáhal, ako sa dalo. Musel som skoro dospieť. Brigádoval som popri škole a&nbsp;boxoval. Začínal som v&nbsp;Tomášikove, som vďačný za všetko môjmu prvému trénerovi Ladislavovi Karácsonymu. Neskôr som prešiel ku Tomimu Kidovi Kovácsovi.

A&nbsp;čo otec, ste s&nbsp;ním kontakte?

Môj otec je dobrý človek, pracovitý. Bohužiaľ, vtedy prepadol alkoholu. Jedného dňa zmizol, mysleli sme na najhoršie. Dokonca mama v&nbsp;dome, kde sme predtým bývali, bola skontrolovať povalu, hoci tam už boli cudzí ľudia. Po roku a&nbsp;pol mi zatelefonoval, že pracuje a&nbsp;býva v&nbsp;Anglicku. Plakal som a&nbsp;plakal aj on. Naše prvé telefonáty boli vždy plné plaču. Po desiatich rokoch sme sa stretli v&nbsp;Anglicku, keď som tam bol na sústredení. Objal ma tak, že mi skoro kosti polámal. Bol to veľmi silný moment. Mal som pocit, akoby tých desať rokov bez neho ani nebolo. Nehnevám sa na neho, odpustil som mu, hoci sme pre jeho alkoholizmus veľmi trpeli. Nedávno bol doma kvôli novým dokladom, strávili sme spolu týždeň. K&nbsp;nám do domu som ho však nepozval, mama by to asi nezvládla a&nbsp;možno by ma za to aj zbila. (Smiech.)

V&nbsp;živote ste sa teda posunuli ďalej, dnes ste zasnúbený. Zaujímavosťou je, že vaša snúbenica je finalistka súťaže miss a&nbsp;Rómka ako vy. Bol to z&nbsp;vašej strany zámer nájsť si lásku v&nbsp;rómskom prostredí?

Mal som aj priateľku Nerómku. Zaujalo ma video s&nbsp;Muhammadom Alim. Hovorí v&nbsp;ňom, že modré vtáky lietajú s&nbsp;modrými vtákmi. Je na tom niečo. My s&nbsp;Vanesskou sme ako dve ozubené kolesá, zapadáme do seba, myslíme rovnako. Sme spriaznené duše. V&nbsp;našom byte nemáme ani televízor. Máme iba knihy a&nbsp;veľa sa spolu rozprávame. My Rómovia sme inak vnímaní a&nbsp;vnímame inak. Nerómska priateľka by možno nepochopila, prečo tak pomáham svojej rodine. Vanesska to chápe. Ale nechcem hovoriť, že sme iní, pretože by som tak zbytočne iba vyrábal stereotypy.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

A&nbsp;čo veľká rómska svadba? Aj to je stereotyp?

Už som zažil aj rómsku svadbu, kde bolo desať ľudí, všetko je to o&nbsp;peniazoch. My sme minule s&nbsp;Vanesskou robili zoznam našich potencionálnych svadobných hostí, po desiatich minútach sme to vzdali. Narátali sme totiž dvesto ľudí. (Smiech.) Svadbu zatiaľ teda neplánujeme, bude spontánna ako zásnuby.

A&nbsp;čo ostatné stereotypy? Alebo v&nbsp;čom ste iní?

Ja napríklad do centa odovzdávam svoju výplatu Vanesske, ona mi potom vydelí vreckové. Je dobrá ekonómka, vie hospodáriť tak, aby sme aj ušetrili. Ale hnevajú ma názory, že rómska žena je len v&nbsp;kuchyni. Nie je to pravda, moderné rómske ženy sa realizujú, študujú. Je dôležité, aby ženy boli vo všeobecnosti spokojné. Aj ja som Vanessku motivoval, aby sa prihlásila na súťaž miss a&nbsp;splnila si tak sny. Tu do zošita sme si spísali svoje ciele a&nbsp;plány, pretože v&nbsp;živote sú dôležité, inak človek nenapreduje. Minule sa ma známy pýtal, či Vanes­ska počúva. Ja mu na to, že ona nie je pes. Vanesska mala veľmi náročné detstvo, jej život je na knihu. Dnes študuje v&nbsp;Nitre na vysokej škole odbor sociálna práca, túži ešte vyštudovať ekonomiku, podporím ju v&nbsp;tom. Počas strednej školy brigádovala, veľa pracovala, umývala okná, vybaľovala v&nbsp;obchodných reťazcoch tovar. Poznáme sa štyri roky, ostatné obdobie bývame už spolu, a&nbsp;keď sa nám ekonomicky nedarilo, chcela ísť pracovať. Bol som kategoricky proti. Som muž, postarám sa o&nbsp;ňu. Ale inak spolu osobnostne rastieme, učíme sa jeden od druhého byť čoraz lepším a&nbsp;lepším človekom.

Nemáte obavy žiť na Slovensku ako rómsky pár, keďže v&nbsp;našej krajine sú populárne fašistické strany a&nbsp;stále tu vládne predstava, že Rómovia iba otŕčajú dlaň a&nbsp;čakajú na sociálne dávky?

Práve dnes som mal telefonát, pani z&nbsp;agentúry realizovala prieskum verejnej mienky. Viem, že veľa ľudí takéto telefonáty rušia, ale mne tej panej bolo ľúto, tak som jej venoval svoj čas. Po spektre otázok sa ma pýtala na národnosť. Keď som jej povedal, že rómska, zložila mi telefón. Tá pani ma nezdeptala ani ma neurazila, pretože som jej to nedovolil. Problém je v&nbsp;nej, nie vo mne. Nedokáže ma uraziť plytký a&nbsp;nevzdelaný človek. Ani takí, ktorí tvrdia, že my Rómovia máme veľa detí kvôli sociálnym dávkam. Ten, kto to tvrdí, nepozná sociálny systém ani zákony. A&nbsp;fašistické strany manipulujú ľudskými emóciami, ako je strach, pretože je to najľahšie. Lenže má to krátku životnosť. Vanesska je hrdá Rómka, na ruke na vytetovanú rómsku vlajku, podobne ani ja sa nehanbím za svoj pôvod. Ostaneme na Slovensku. Kam by sme išli? Prekážky sú na to, aby sme ich zdolali a&nbsp;zosilneli. Keď ma médiá nazvali šampiónom z&nbsp;chatrče, neurazil som sa, naopak, malo to svoje opodstatnenie. Dnes je už chatrč minulosť, preto si hovorím rómsky bojovník. Minulosť nikdy neriešim, tak ako svoje medaily, ktoré som získal. Sú na povale v&nbsp;škatuliach. Pozerám sa dopredu.