Kvôli rozhovoru sa stretávame u vás doma neskôr večer, stretnutie ste dokonca prekladali.

Mám teraz menej času. Donedávna som bol zamestnaný v Národnom športovom centre, čiže bol som profesionálny športovec. Tréningy som stihol kombinovať s denným štúdiom na vysokej škole v Nitre. Situácia sa však zmenila, pretože mi nepredĺžili pracovnú zmluvu. Nezarábal som tisícky eur, naopak, bolo to akurát na najnutnejšie prežitie. Lenže mal som aspoň pocit istoty, keď mi raz v mesiaci cinkla správa, že mám na účte výplatu. Spočiatku sme s priateľkou žili z úspor, pretože prvoradý bol pre mňa box. Lenže peniaze sa rýchlo minuli, nastala aj situácia, že sme pri nakupovaní rátali posledné centy. Potom sme si museli požičať peniaze od príbuzných. Práce som sa nebál, veď v minulosti som brigádoval. Lenže ja som veľmi chcel boxovať. Dúfal som, že sa to zlepší. Prišla aj taká chvíľa, že som chcel úplne skončiť s boxom. Práve priateľka ma však podržala, povzbudila. Nakoniec som si našiel zamestnanie, snažím sa kombinovať to s tréningom, hoci je to časovo náročné. V práci nosím a prekladám plechové skrine, ktoré vážia od 30 do sto kíl, aspoň mi narastú svaly, ale hlavne ich rozvážam na nákladnom aute po Slovensku aj susedných krajinách. Na vysokej škole som musel prejsť na externé štúdium.

Znie to veľmi čudne, že niekoľkonásobnému majstrovi, športovcovi, ktorý reprezentuje našu krajinu, sa štát obrátil chrbtom.

Neriešim to, nesúdim systém, veľa vecí je v našom štáte nefunkčných. Podľa mňa mi Národné športové centrum nepredĺžilo zmluvu pre môj vek. Podporujú hlavne mladých, ja budem mať v máji už 28 rokov. Pokiaľ mám zdravé ruky, zarobím si a nebudem sa ľutovať. Keď mi niekto chce pomôcť, vedia, kde som. Boxujem ďalej, to je pre mňa najdôležitejšie. V máji sa konali majstrovstvá Európy v Jerevane, bol som rozhodnutý, že sa nezúčastním, že končím. Ako som spomínal, priateľka ma prehovorila, vycestoval som teda na sústredenie do Anglicka. Psychicky som bol na tom veľmi zle, stále som riešil peniaze, čo bude, keď sa vrátim domov. Ale povedal som si, že si ešte dám šancu a sústredím sa na box. Ako jediný Slovák som získal umiestnenie, bol som piaty. Mohol som však skončiť lepšie.

S hmotným nedostatkom už skúsenosti máte, vyplýva to aj z vašej prezývky šampión z chatrče.

Keby sme sa rozprávali o celom mojom detstve, sedeli by ste u mňa veľmi dlho. (Smiech). Moje rané detstvo bolo vcelku normálne, hoci sme žili skromne, ale mali sme čo jesť, obliecť sa a zvýšili peniaze aj na výlety. Všetko sa pokazilo, keď otec prepadol alkoholu, prišli sme o dom a rodičia sa rozviedli. Starosta obce Tomášikovo v okrese Galanta nám poskytol rozpadávajúci sa dom pri smetisku. Boli to ťažké roky, nie raz, nie dvakrát sme nemali čo jesť. Dlhé obdobie sme hladovali, do školy som niekoľko kilometrov chodil peši, pretože nebolo peňazí na autobus. Najbolestivejšie sú spomienky na mamu, vtedy vždy bojujem s plačom. Veľmi trpela a veľa plakala, pretože nám nemala dať čo jesť. Sme štyria bratia, ja som najstarší. Máme ešte sestru, ktorá je odo mňa staršia. V časoch, keď sme spadli na ekonomické dno, už ona mala svoju rodinu. Naša mama napriek núdzi vždy zdôrazňovala, že musíme skončiť školu, nech máme v rukách aspoň výučný list.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane