Predstavovali ste si svoju producentskú kariéru takto?

Považujem to za prirodzené vyústenie toho, čo som dvadsať rokov robila, odkedy som prešla na druhú stranu kamery, do prostredia, ktoré ma vždy zau jímalo. Byť pri zrode nápadu až po jeho uvedenie na plátno. Je to príjemné zúročenie mojej producentskej práce, ktorú možno verejnosť doteraz tak intenzívne nevnímala, lebo ju až tak nebolo vidno.

Ktorý fakt najviac ovplyvnil vaše rozhodnutie prihlásiť sa na vedúcu pozíciu v Slovenskej televízii?

V televízii som vyrastala, budovu si pamätám od troch rokov.  Úlohu zohrali aj producentské pokusy spolupracovať s touto inštitúciou v minulosti. Nie vždy to vyšlo a niekedy to nešlo vôbec.

To stačilo na to, aby ste kandidovali na generálnu riaditeľku?

Keď sa táto možnosť otvorila, impulz prišiel aj od ľudí z televízie, s ktorými som spolupracovala. Povedala som si – a prečo nie? Televízia má veľa problémov, nie je to jednoduché. Ale nevidím ich ako neriešiteľné. Stretla som tu veľa ľudí, ktorí majú chuť veci zmeniť a dať do poriadku. Veď viete, ako to je – na chodbách a v bufetoch sa všetci sťažujú, každý má plán, ako to robiť lepšie. Keď mi hovorili, aby som to skúsila, uvedomila som si, že nechcem byť jednou z tých, čo riešia problémy na chodbe. Nechcela som už len nariekať, čo a ako by sa malo robiť. Môžem si povedať – aspoň som sa pokúsila.

Konkurz napokon vyhral Štefan Nižňanský a vy ste sa stali riaditeľkou programu.

Bolo to nečakané. Naozaj som sa s pánom Nižňanským predtým nepoznala. Odohrala sa situácia ako z amerického fi lmu – zazvonil mi telefón a na druhej strane bol novozvolený generálny riaditeľ STV a chcel sa so mnou dohodnúť na spolupráci. Som rada, že to takto vyšlo. Moja koncepcia bola viac-menej zameraná na programové zmeny.

Trúfate si zmeniť stereotyp verejnoprávneho vysielania na modernú dynamickú televíziu ?

Mám pocit, že viem, ako možno program naštartovať tým smerom, aby boli diváci milo prekvapení.

Veríte, že sa to naozaj podarí?

Nezáleží to len na mne. Je v tom veľa iných faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Ale som optimistka, problémy si nepripúšťam. Kým som tu, krôčik po krôčiku sa posúvam bližšie k svojej predstave. Používam prirovnanie: zmeniť STV je ako otočiť Titanic. Je to kolos, pracuje na dvoch programoch, má svoje tradície. Niekomu sa môže zdať brzdou, inému zasa veľkou hodnotou. Ja som tu našla hodnoty. Práve preto nemôžem televíziu narýchlo rozkopať a zmeniť. Sme v historickom momente – spúšťa sa tretí program. Nič sa nedá okamžite, aj niektoré z mojich plánov, čo som chcela hneď a zaraz, musia počkať.

Medzi bežnými ľuďmi panuje názor, že v STV sa zmeniť nedá nič.

Nie vždy ľudia chápu všetko, čo sa deje v zákulisí televízie. Nemám teraz na mysli len rôzne pikantérie, ale naozaj vnímať televíziu ako médium, ktoré má svoje pravidlá, princípy práce a postupnosť. My noví sme vlastne prišli už do niečoho, čo bolo rozbehnuté. S čistým svedomím sa podpíšem pod to, čo vznikne v roku 2009. Momentálne je to kompromis medzi mojimi predstavami a tým, čo možno urobiť.

Úradnícka práca vás neubíja? Rukami vám prechádzajú haldy papiera.

Som síce tvorivý človek, ale dvadsať rokov som pôsobila v nezávislom prostredí, ktoré zväčša funguje na grantovom systéme. A to je tiež pomerne slušná byrokracia, takže som už vytrénovaná. Oproti iným kolegom, ktorí túto skúsenosť nemajú, mám náskok. Vôbec sa im nečudujem, keď ich to ubíja. Momentálne sme v štádiu kreovania zmluvy so štátom, čo je pozitívna záležitosť smerom k tvorcom, ale na druhej strane sú to tony a tony papiera a tisíce administratívnych úkonov, prepočty.

Tu v práci. Keď sa o piatej vypne klimatizácia, viem, že sa končia povinnosti a prichádza čas a priestor na stretávanie s tvorivými pracovníkmi a partnermi a čas na rozhovory o nových programoch. Od nevyhnutnej byrokracie si vždy oddýchnem pri tvorivej práci.

Rodičia vás priviedli do televízneho prostredia, vďaka nim ste získali mnohé skúsenosti...

... ako teraz vnímajú to, že ste tam, kde ste?

Nepýtala som sa ich, či mám do toho ísť. Ale klamala by som, keby som tvrdila, že ich to neteší. Otca asi trochu viac, je už na penzii a bol medzi tými, čo STV zakladali. To, že pokračujem v tejto rodinnej televíznej tradícii, ho určite uspokojilo. Vidno mu to na očiach. Mama to berie pragmatickejšie a povedala mi len – panebože, do čoho si to vliezla? Obaja sú však radi, že to je práve Slovenská televízia. Do komerčného prostredia by som asi nešla. Ani keď som bola v nezávislom prostredí, nevyrábala som formáty, ktoré by boli akceptovateľné v komerčnom prostredí. Tu sme už inventár.

Nosíte si prácu aj domov?

Samozrejme, niekedy mám pocit, že pracujem dvadsaťštyri hodín denne.

Máte roztočený historický film. V akom je štádiu?

Pozrite sa na Jakubiskovu Báthoryčku. Ako dlho vznikala a som veľmi rada, že potvrdzuje oprávnenosť historických tém. Filmy sú beh na veľmi dlhé trate, a najmä tie vysokorozpočtové. Túto činnosť som, vzhľadom na svoj nástup do STV, musela utlmiť a momentálne je v stave riešenia, ktorá spoločnosť na seba prevezme dokončenie snímky. Verím, že téma a príbeh fi lmu Diaspora sú také krásne a silné, že bude dokončený aj bez môjho aktívneho producentského pôsobenia.

Vyštudovali ste herectvo, ale hrávali ste najmä pred kamerou.

Odmalička som vyrastala v televíznom prostredí, čo sa prejavilo aj na mojom vzťahu k herectvu. Jednoznačne som bola fi lmový typ herečky. K divadlu som až taký blízky vzťah nikdy nenašla a možno práve preto som sa aj profesionálne preorientovala.

Práca v divadle vás nebavila?

Keď som isté obdobie pôsobila v bratislavskej Novej scéne, bolo to v čase, na ktorý ani iní kolegovia zrejme nespomínajú radi. Vtedy nám totiž vozili do publika povinné zájazdy, ľudí, ktorých divadlo nebavilo. Diváci sa medzi sebou rozprávali, šuchotali, vykrikovali na nás na javisku. No a hrať v takýchto podmienkach Čechova... toto ma neoslovovalo.

Aký je teraz váš vzťah k divadlu?

Keď sa ako divák vyskytnem na predstavení, z duše kolegom prajem tú atmosféru, ktorá je už úplne iná. Dnes do divadla chodia ľudia, ktorí tam naozaj chcú ísť a ktorí si ho dokážu vychutnať a oceniť. Pristihla som sa pri myšlienke, že keby som teraz, v tejto atmosfére stála na javisku, určite by to na mňa vplývalo silnejšie než vtedy v mladosti.

A pred kameru by ste sa chceli vrátiť?

Nad tým teraz vôbec nerozmýšľam! Nikdy som sa však kategoricky nevzdala možnosti niekde účinkovať, lenže momentálne si to neviem predstaviť.

Prečo? Nebolo by to vhodné, alebo z časového hľadiska?

Nestíhala by som to. Ani neviem odhadnúť, kedy si budem môcť dovoliť trochu si oddýchnuť. Pre mňa teraz existuje len jedna priorita – práca na programe STV. Ostatný čas venujem rodine.

Máte okrem televízie aj iného koníčka?

Nie, známky nezbieram. Mám psa, ale na výstavy s ním nechodím. Pracujem v oblasti, ktorá je kreatívna. Vďaka nej sa stretávam s ľuďmi, vymýšľam príbehy, snažím sa tie príbehy dostať k ľuďom. Má to v sebe neuveriteľné kvantum tvorivosti, informácií. Mojím koníčkom bolo napríklad moderovanie – to je však vlastne tiež práca pre televíziu...

Ako znáša rodina toto hektické obdobie?

Sú na to zvyknutí. Poznajú môj spôsob práce. Pre nich sa zmenila len fi rma. Teraz pracujem pre väčšiu. Snažím sa však dodržiavať zásadu, že nie je dôležitá dĺžka času, ale intenzita, s akou sa svojim blízkym venujete.

Sú prázdniny, vaše dcéry Bianca (14) a Tea (7) majú voľno. Nechýba im mama?

Okrem manažovania televízie manažujem aj to, ktorá do ktorého tábora pôjde a koľko dní bude doma... Ešte sme trochu v logistickom šoku z novej situácie. Počas školského roka to fungovalo dobre, ale teraz je to komplikovanejšie.

Sú zvedavé na to, čo vlastne robíte, prečo sa im menej venujete?

Samozrejme! Sú zvedavé na jeseň, či to stálo za to. Mladšej dcére sa v televízii veľmi páči. Už tu párkrát so mnou bola, našla si tu aj priateľov. Pripomenula mi moje detské časy. Ja som tu vlastne vyrástla. Bola som u otca v kancelárii alebo na pľaci s mamou.

Situácia sa teda opakuje. Nechceli aj vaše dcéry niekedy hrať?

Nemali kedy „ochutnať“ televíznu prácu, veď sa nič nerobilo. Staršia sa párkrát dostala pred kameru, ale nebavilo ju to. Mladšia má za sebou jednu skúsenosť a tvári sa, že by bola radšej za kamerou.

Nie je vám to ľúto, nechceli by ste z nich mať herečky?

Keď vás vidia na obrazovke v niektorej inscenácii alebo vo filme, ako to komentujú?

Nijako. Nikdy sa u nás neriešilo, že mama je na obrazovke. Staršia nedávno len poznamenala – mami, už to nie je to, čo bývalo. Myslela dizajnovo. Filmy nestarnú tak ako my... a vtedy som si to uvedomila.

Ako vyzerá domácnosť ženy, ktorá je na najlepšej ceste stať sa vorkoholičkou?

Ešte to zatiaľ zvládame. Nie sme hladní ani špinaví a mávame upratané. Ale musím priznať, že na úkor neuveriteľnej hektiky. S manželom sme si povedali – pokiaľ to ako-tak ide, prečo by sme to nevyužili? Snažíme sa svoje dievčatá naučiť, že doma treba občas aj upratať. Manžela si vážim, nemá problém vziať do ruky vysávač. U nás nedelíme práce na mužské a ženské. Ale predsa len som jedno nikdy nerobila – nevynášam smeti.

Stihnete toto leto dovolenku?

Neprichádza do úvahy. Tým je toto leto výnimočné.

Čo je pre vás v živote dôležité?

Že to, čo robím, má zmysel. A mať kritický pohľad na seba. Záleží mi na pocite, že som urobila všetko, aby sa nestalo niečo zlé. Nie vždy možno veci ovplyvniť, ale mať sama pred sebou čistý účet, mi dáva energiu ísť ďalej. Týka sa to vzťahu k práci, k deťom, k manželovi, k celému okoliu.

Petra Kolevská-Vančíková: Do čoho „vliezla“?

Výber pre vás