O pár dní oslavujete okrúhle narodeniny, 50 rokov. Je to bilancia s úsmevom na tvári alebo strach z pribúdajúceho veku?

Ani jedno, ani druhé. Bilancovať sa ešte nechystám a s kondíciou vo svojom veku som spokojný. Do hereckého dôchodku sa zatiaľ nechystám a teším sa na nové výzvy, ktoré ma čakajú.

Spomeniete si ešte na herecké začiatky?

Na začiatku bola náhoda. Konkurzy vtedy ešte neboli tak ako dnes. Režisérka Zora Bachnárová hľadala chlapca do inscenácie Svetská krása. Mal sa tam zjaviť na pár minút kráľovský synček. Otec vtedy pracoval v televízii ako dramaturg, režisérka sa teda pýtala kolegov, kto má doma chlapca v tomto veku. Otec ma priviedol do televízie, ona ma vyskúšala a už to išlo. Potom prišli ďalšie inscenácie a filmy.

Museli rodičia prispôsobovať denný režim vašej hereckej práci?

Nebolo to až také dramatické. Nakrúcalo sa poobede, spred školy ma zobralo auto do televízie, pracovali sme do večera a ráno som išiel do školy. No niekedy, keď sa točilo do polnoci, tak som sa zo školy aj ulial. Herecká práca ma veľmi bavila už odmalička, no ako hviezda som sa nikdy necítil. Davy ľudí sa za mnou na ulici neotáčali.

Deti však mávajú problém s pravidelnými návykmi. Chcelo sa vám stále pracovať?

Ale áno, stávalo sa, že keď chalani hrávali hokej a ja som musel ísť do televízie na skúšky, tak mi to nebolo jedno. Herectvo som však bral ako určitú výsadu, ocitol som sa vo svete, v ktorom moji kamaráti neboli. Mohol som im o tom porozprávať a priblížiť im ten tajomný svet.

Vaša detská postava prišla o mamu. Vedeli ste ako dieťa psychicky zvládnuť aj takéto situácie, rozlíšiť realitu a film?

Bol som normálny chlapec, po nakrúcaní som aj vystrájal a robil zloby. Mojich kamarátov z dvora nezaujímalo, či nakrúcam. Dôležité pre nich bolo, ako viem narábať s hokejkou, hrávať futbal či basketbal.

No dobre, tak poďme na príjemnejšie stránky práce detského herca. Také ulievanie sa zo školy.

V treťom ročníku na gymnáziu som bol v triede málo, nakrúcali sme v Čechách seriál Tajuplný ostrov. Dokonca som musel v škole absolvovať aj vyrovnávacie skúšky. Ale „v Praze je blaze“, takže keď som sa tam ako 17-ročný ocitol, bolo to fajn. Bývali sme niekoľko mesiacov v hoteli, cestovali sme lietadlom, zažili sme svet nie úplne bežný. No dúfam, že ma to nepoznačilo (smiech).

Pre detské hviezdy, či už spevácke, alebo herecké, je ťažký prechod z naivnej detskej práce do tej uvedomelej dospeláckej. Nie každému sa to podarilo.

V istom období vás okolie začne vnímať už nie ako roztomilé dieťa, ale ako mladého herca. Keď dospejeme, musí z nás ako z dospelého niečo vyžarovať, musíme mať charizmu, ktorú vám nikto nedá. Buď ju máte alebo nie. Ak by sme ostali stále rovnakí, začneme ľudí nudiť. Človek sa mení aj fyzicky, vyrastie z detskej naivity a prirodzenosti. Je dôležité vyjadriť pocit, ktorý je zrozumiteľný pre diváka. Verbálna informácia je dôležitá, nie však primárna. Netreba nič hovoriť, a predsa niečo poviete. Tento princíp som využíval napríklad v Tajných životoch či Ako som prežil a Výstrel navyše. Okrem toho herec musí mať prirodzené sebavedomie. Samozrejme, že sa nesledujem pred zrkadlom, ale pozriem si svoju prácu a poviem si, toto mi vyšlo lepšie, toto horšie. Keď som veľmi spokojný, tak si poviem – dal som to na pána.

Na Slovensku je však zopár takých hercov, ktorí boli úspešní ako deti a pokračujú v tejto práci ako dospelí. Hlásite sa k sebe?

Stretávame sa pri práci, bratstvo Zajačie labky však nezakladáme.

Ako vás, detských hercov, platili za socializmu? Boli ste bohatí?

Delili nás do platových tried, my deti sme boli v najnižšej. Nešlo o žiadne excelentné honoráre, no bolo príjemné zarobiť si pár tisíc korún. Kupoval som si hlavne platne, knihy, gramofón či bicykel. Kým som bol malý, rodičia mi nedovolili rozhádzať úplne všetko. Odkladali mi peniaze na knižku. Keď som však po dlhom čase chcel tieto peniaze použiť, už nemali takú hodnotu. Minul som ich na svadbu, no byt som si za ne kúpiť nemohol. Nevyšlo by naň. Nebolo to tak, že som nakrútil tri inscenácie v roku a mohol som si kúpiť byt. V praxi to bolo tak, že za účinkovanie v jednej inscenácii som si zarobil na bicykel, ktorý vtedy stál tých 1 500 korún. A rodičia trvali na tom, aby som nejaké peniaze dával aj staršej sestre. Aby aj ona mala niečo z toho, že pracujem.

Niektorí detskí herci ako rýchlo naštartovali svoju kariéru, tak rýchlo aj padli dole. Neraz bol za tým alkohol. A to pokojne môžeme ostať doma, netreba ísť po príklady za hranice.

Netreba upadnúť do vytrženia zo samého seba a myslieť si, že keď som nakrútil jeden seriál, tak už väčší herec ako som ja nie je. Dôležité sú aj rodiny, z ktorých dieťa pochádza. Boli a sú herci a herečky, ktoré vzišli z jednoduchého prostredia, nemali zázemie, mysleli si, že keď prišli peniaze, tak si môžu dovoliť čokoľvek, že sú hviezdy. Na druhej strane je potrebné aj také uvedomenie si, dobre, zahral som si raz, ale nikdy zo mňa herec nebude, veď svet je veľký a môžem predsa robiť čokoľvek iné. Dnes je tých detských hercov veľa a som presvedčený, že mnohí z nich sa už viac pred kameru nepostavia. Sú to také jednorazové záležitosti a dovidenia. Pri hereckej práci je nutná obrovská disciplína. Ráno o piatej treba prísť na pľac a pracuje sa aj do ôsmej večer s hodinovou prestávkou na obed.

Dnes sa sám stretávate v práci s deťmi, porovnávate, hodnotíte?

Neporovnávam sa, neprináleží mi to. Možno v duchu zhodnotím, no nechám si to pre seba. Áno, počul som, že niektorí detskí herci sú zlostní na pľaci, majú problém s disciplínou, no neriešim to. Režisér je na to, aby usmerňoval. Mám starostí sám so sebou, ako herec stále na sebe pracujem.

Táto doba priniesla fenomén, ktorý tu za socializmu nebol, bulvár.

Dnešná doba evokuje, že ľudí, ktorí sú na obrazovke, si treba považovať. Celebritami sa stáva ktokoľvek, kto nemá ani právo na obrazovke byť. Zabúda sa na ľudí, ktorí si zaslúžia viac pozornosti. Píše sa o ženách z reality show, ktoré majú veľké prsia a veľké ústa. To je pre mňa málo. Chápem bulvár, ale v rozumnej miere. No tie hviezdičky, takzvané celebrity, ktoré sa v spoločenskom živote pohybujú tam kde ja, tak to je podľa mňa chyba. Nech sa o nich píše, no mala by existovať protiváha. Dať vedieť, že sú tu iní ľudia, ktorí vytvárajú hodnoty a sú dobrí vo svojej práci.

Potom je tu ďalší fenomén, denný seriál. Zvládate tento nový žáner?

Je to celé o dôkladnej príprave. Dôležité je vedieť, čo hráte, s kým hráte, v akom čase sa pohybujete. Napríklad, že v 16. časti máte k danej postave takýto vzťah a v 18. zase iný. Systém práce je iný, pracuje sa oveľa viac. Denný seriál je takmer ako fabrická, trochu taká pasová výroba. Pri inscenácii to boli dva, tri týždne príprav, až potom nasledovalo nakrúcanie. Aj dnes sa však dajú nakrútiť kvalitné projekty. Som veľmi rád, že som účinkoval v Tajných životoch. Všetci herci sme dostali priestor, aby sme sa dobre pripravili a vytvorili charaktery postáv. Niekto to zvládol horšie, niekto lepšie.

Chodievate ešte na konkurzy, alebo sa pokladáte za pána herca?

Pokladám sa za herca. Na konkurzy sem-tam idem, no verím, že za tie roky nemusím nikoho presviedčať, že som dobrý herec a viem hrať. Možno to hovorím neskromne, nie je to však nafúkanosť, ale zdravé herecké sebavedomie. Do Tajných životov vyberali partnerku mne. Hľadalo sa typovo, aby to v rámci príbehu bolo v poriadku.

Za Tajné životy vás nedávno aj ocenili. Týrali ste manželku, syna, dalo sa to zvládnuť?

Keby som len desatinu z toho predviedol doma, už by ma moja manželka kopla do zadku (smiech). Hrať zlého je fantastické. Musíte v sebe prekonať niečo, čo nemáte a vnútorne to spracovať, napríklad také ubližovanie dieťaťu. Je nutné nájsť cestu k tomu, aby to vyznelo vierohodne. Pri negatívnej postave je viac priestoru na to, aby herec zahral pocity, životné situácie. Vidím veľa mojich kolegov, ktorí hrajú negatívne postavy, no nepresvedčia, že sú zlí.

Deväťdesiate roky minulého storočia boli pre hercov náročné. Nebolo peňazí, nič sa nenakrúcalo. Vy ste presedlali na moderátorstvo. Bola to z núdze cnosť, alebo ste sa len chceli posunúť ďalej?

Práca rozhlasového spíkra ma posunula ďalej. Áno, boli herci, ktorí účinkovali v pondelkových inscenáciách a vo filmoch a potom boli takí tí moderátori. Bol som jeden z prvých hercov, ktorý začal moderovať. Niektorí moji kolegovia reagovali – ježiši, on moderuje! Je to však náročná práca, aj iní herci to skúšali a neuspeli. Takže z núdze cnosť určite nie.

Dnes účinkujete v seriáli Kukučka, podobne ako vnuk Štefana Kvietika. Vám tento herec určite profesionálne ako dieťaťu veľmi pomohol. Učili ste sa od veľkého majstra. Držíte dnes na oplátku patronát nad jeho vnukom?

Števo Kvietik mal ku mne ako ku dieťaťu veľmi dobrý ľudský prístup. Hrali sme spolu vo filmoch, v ktorých som jeho syn, potom nepriateľ, dokonca som ho aj zabil. Učil ma aj na vysokej škole. Za tie roky sme sa spriatelili a tykáme si. Môžem k nim, ako sa povie, kedykoľvek prísť na maslový chleba. K jeho vnukovi nemám zatiaľ žiadny vzťah. Ani sme sa nestretli na pľaci, hráme každý v inej dejovej línii. Takže tá paralela tam nie je, že ja som dnes jeho televíznym otcom. Myslím si, že po radu má kam ísť, a to k svojmu starému otcovi. Uvidíme, ako to s ním bude ako s hercom.

Vyzerá to, že ste bežec na dlhé trate. Svoje povolanie vykonávate 45 rokov, v manželstve ste 23 rokov.

Keby som vedel, čo treba robiť, aby manželstvo vydržalo tak dlho, asi by som bol jedným z najdrahších manželských poradcov. Asi treba mať šťastie, natrafiť na toho správneho partnera. Netreba sa mu však ani na sto percent podriaďovať, aby človek nestratil svoju identitu, lebo skôr či neskôr vás to dobehne. Je to ako s hovädzou polievkou. Musí v nej byť špiková kosť aj riedka kosť, dosť zeleniny, aby bola chutná, plus korenie, soľ, a tak je to aj v manželstve. Podľa mňa, rodina by mala byť v živote človeka na prvom mieste, a to bez ohľadu na to, či svoju prácu skončíte o tretej popoludní, alebo v zamestnaní trávite väčšinu času.

Nechytala sa vaša manželka za hlavu, že sa vydáva za herca?

Za hlavu sa chytala jej mama, teraz však máme dobrý vzťah. Treba len akceptovať, že starší ľudia majú svoje pohľady na svet a vysvetliť im, že nie všetci herci sú frajerkári.

O vašej manželke bolo známe, že je modelka. Čím sa živí dnes?

Vyštudovala anglický a ruský jazyk. Ako modelka pracovala popri štúdiu na vysokej škole, ale natrvalo takéto ambície nemala. Trinásť rokov viedla marketingovú agentúru, ktorú aj vlastnila, dnes podniká v obchode s oblečením.

Už ako tínedžer ste sa objavili v erotickej scéne, a to v Tisícročnej včele. Ako dospelému sa vám však takéto scény vyhýbali.

Bolo ich viac, aj som niektoré moje kolegyne videl úplne nahé, aj som ich chytal za prsia. My chlapi až také problémy s intimitou pred kamerou nemáme, pre herečky sú to však asi horšie situácie. Nie sú to scény, ktoré by herci vyhľadávali a užívali si ich. No ak sú v rozumnej miere, podporia príbeh, patria do filmového spracovania, netreba sa im vyhýbať ani mať prehnaný rešpekt. Veď je to prirodzená súčasť každého z nás.

Peter Kočiš: Celebritou sa dnes stáva ktokoľvek, kto nemá ani právo na obrazovke byť

Výber pre vás