Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Kadiaľ viedla vaša cesta k&nbsp;profesii, v&nbsp;ktorej pomáhate uboleným ľudským dušiam?

Práve deň pred naším stretnutím, keď sme pochovávali moju 43-ročnú sestru a&nbsp;zostala po nej deväťročná dcéra, som sa počas pohrebného príhovoru vracal do čias, keď som sa rozhodoval o&nbsp;tejto práci. Pôvodne som mal byť prvý lekár v&nbsp;rodine, ale napokon som nastúpil na priemyslovku so zameraním na elektrotechniku a&nbsp;automatizáciu. Zhodou okolností sme tam mali sociálnu psychologičku zo Spojených štátov a&nbsp;táto sféra ma začala zaujímať. Tam sa to začalo kryštalizovať a&nbsp;v&nbsp;určitej fáze som nadobudol pocit, že programovať čipy alebo robiť rampy na železnici je pre mňa malou výzvou a&nbsp;ak už niečo opravovať, tak ľudské duše a&nbsp;vzťahy. Vyštudoval som psychológiu na Trnavskej univerzite a&nbsp;prvý rok praxe strávil na psychiatrii v&nbsp;Trstenej. Potom prišla ponuka zo&nbsp;psychiatrického oddelenia v&nbsp;Banskej Bystrici. Ukončil som rôzne výcviky, absolvoval povinnú individuálnu psychoterapiu, ukončil výcvik v&nbsp;supervízii. Ešte na oddelení pri práci s&nbsp;rodinami závislých klientov som založil webstránku <a target="_blank" rel="noopener" href="http://www.nehraj.sk">www.nehraj.sk</a> pre gamblerov a&nbsp;ich príbuzných. Po štrajkoch v&nbsp;súvislosti s&nbsp;rušením lôžok a&nbsp;prepúšťaním, ktoré napokon postihlo aj mňa, som pred desiatimi rokmi otvoril vlastnú súkromnú prax v&nbsp;Banskej Bystrici.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME PROBLÉMOV V PARTNERSKÝCH VZŤAHOCH NÁJDETE V GALÉRII

V&nbsp;rámci psychoterapie sa venujete pomerne širokej škále klientov. Ak prejdeme k&nbsp;problémom v&nbsp;partnerských vzťahoch, ktorým sa v&nbsp;tomto rozhovore chceme prioritne venovať, aké percento vašich prípadov tvoria?

Veľkú väčšinu, asi osemdesiat percent. V&nbsp;princípe sa v&nbsp;nich riešia tie isté témy ako pred mnohými rokmi. Jedna v&nbsp;rovine, ako vyžiť, druhá, ako vychovávať a&nbsp;viesť deti, ako vzťah zvládnuť, ako sa nerozhádať. Svoju úlohu zohrávajú, samozrejme, rôzne svetonázory, k&nbsp;čomu prispela aj koronakríza. Neľahká doba spojená s&nbsp;neistotou, so zdražovaním, s&nbsp;vojnou a&nbsp;obavami z&nbsp;budúcnosti do vzťahov, samozrejme, zasahuje tiež. Minulé traumy a&nbsp;nazbierané konflikty často spôsobia „zaseknutie“ komunikácie a&nbsp;následne aj tok citov. Vyhľadávajú ma najmä ľudia, ktorí sa rozhodli urobiť vo vzťahu generálnu opravu a&nbsp;našli odvahu pozvať k&nbsp;rekonštrukcii vzťahu odborníka. Mojou filozofiou je poskytnúť kvalitu s&nbsp;maximálnou efektivitou práve v&nbsp;čase, keď to ľudia najviac potrebujú.

Sú z&nbsp;vášho pohľadu partnerské krízy na vzostupe?

Áno, klientela mi pribúda. Snažím sa však zariadiť si harmonogram tak, aby sa ku mne ľudia dostali do týždňa a&nbsp;nie o&nbsp;niekoľko mesiacov, ako keď čakajú na výmenu kĺbu.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Viem si predstaviť, že škála príbehov, ktoré ste si vo svojej poradni vypočuli, je mimoriadne pestrá...

V&nbsp;prvom rade by som svoju kanceláriu nedefinoval ako poradňu, lebo to slovo už samo osebe navodzuje dojem, že radím. Naozaj vyhrotených prípadov, keď sa partnerský vzťah preklopí až do súdnych sporov, trestných oznámení, zákazov stretávania s&nbsp;deťmi, mám pomerne málo. Ak by som mal použiť motoristický žargón, ľudia prídu skôr s&nbsp;otázkou, či opravovať staré auto alebo ho odložiť do bazára a&nbsp;kúpiť si nové. Pýtajú sa ma, či sa k&nbsp;sebe hodia, či sa to ešte dá. Sú aj filozofické otázky – naozaj by mal byť muž len s&nbsp;jednou ženou, keď žijeme len raz? Ľudia majú často idealistické predstavy o&nbsp;nejakom vysnívanom človeku mimo ich vzťahu, že keby som toho stretol/stretla skôr, môj partnerský život by bol oveľa krajší. Tu sa opäť vraciame k&nbsp;dileme so spomínaným autom. Snažím sa vysvetľovať v&nbsp;duchu – pozrite, generálna oprava vás bude stáť do dvetisíc eur, ale stále je to auto, ktoré poznáte a&nbsp;sedia v&nbsp;ňom aj vaše deti. Niektoré veci je potrebné meniť častejšie, sem-tam prečistiť upchaté komunikačné kanály, porozumieť spôsobu preraďovania rýchlostí, doladiť valce – porozumieť vlastným aj partnerovým pocitom, myšlienkam, prípadne nachvíľu obidvoch partnerov vybrať z&nbsp;automatického vzťahu a&nbsp;vrátiť im do vzťahu opäť kontrolu a&nbsp;väčšie uvedomovanie si správania, spôsobov a&nbsp;zmyslu, kam v&nbsp;živote spoločne kráčať.

Keďže vzťah je vždy o&nbsp;dvoch, má zmysel, ak za vami príde len jeden z&nbsp;partnerov?

Pokiaľ využije psychológa ako „smetný kôš“ s&nbsp;potrebou vyrozprávať sa a&nbsp;zveriť mu svoj bôľ, je to v&nbsp;poriadku. Následne obsah spoločne triedime, preskúmame okolnosti vzniku a&nbsp;vývoja vzťahu, snažíme sa lepšie porozumieť súvislostiam. Riziko toho, že vzťahové veci nedoriešime bez druhého partnera, je však vyššie, keďže nevieme zosúladiť obidva pohľady a&nbsp;skúsenosti. Partnerské krízy je, samozrejme, lepšie riešiť s&nbsp;obidvoma partnermi, preto ak sa dá, platí pozvánka pre oboch.

Je správny môj predpoklad, že sú to ženy, ktoré častejšie iniciujú návštevu psychológa, ako často introvertnejší muži?

Žien ku mne chodí viac, ale nepovedal by som, že sú v&nbsp;nejakej veľkej presile. Objavia sa dokonca aj chlapi, ktorí sem nevedia dostať manželky.

Predpokladám, že zásadnú rolu v&nbsp;zhoršených vzťahoch hrá aj narušený intímny život. Ako veľmi vašich klientov trápi?

Práve tento rok mi začali pribúdať ľudia, ktorí chcú riešiť svoju sexualitu napríklad typu „muži zlyhávajú v&nbsp;posteli“. Ale intimita zďaleka nemusí byť len o&nbsp;sexe. Málo sa hovorí o&nbsp;nehe, dotykoch, peknom slove. Trápi to aj ľudí vo vyššom veku. Mal som tu pár po šesťdesiatke, kde jeden mal strach, že si partner našiel niekoho iného. Niekedy sa ten strach premení v&nbsp;realitu v&nbsp;dôsledku zdanlivo úplných banalít. Muž mi tu plakal – toľkokrát som chcel ženu pochváliť, ale vždy sa mi to zaseklo v&nbsp;ústach. A&nbsp;teraz to už nejde, lebo ma opustila pre iného. Často sa stretávam aj s&nbsp;neschopnosťou ospravedlniť sa a&nbsp;podobne. Prenáša sa to aj z&nbsp;rodín, kde tí ľudia vyrastali. Na správanie mužov môže mať veľký vplyv aj to, že vyrastali v&nbsp;neúplnej rodine bez otca.

S&nbsp;akými reakciami sa stretávate, pokiaľ ide o&nbsp;partnerskú neveru?

Hoci by sa mohlo zdať, že je to doména mužov, zlyhávajú aj ženy, keď v&nbsp;istej fáze nedostanú to, čo potrebujú alebo sa cítia zranené. Partner zrazu stojí pred tým, ako to stráviť. Aj keď si možno v&nbsp;minulosti povedal, že by neveru neodpustil, začne rozmýšľať sebakriticky a&nbsp;uvedomuje si aj svoje prešľapy, ktoré k&nbsp;tomu viedli. Ľudia chodia, keď sa už niečo pokazilo, niečo sa opakuje alebo dôjde k&nbsp;vyhrotenej situácii vplyvom zhody okolností, keď on aj ona majú práve ťažký deň. Je dobré poznať svojho partnera natoľko, aby sme dokázali odhadnúť dosahy svojho správania. Zvyšovanie hlasu na partnera alebo partnerku by napríklad nemalo byť v&nbsp;poriadku len preto, že to robí aj sused, suseda. Pre niektorých ľudí totiž môže byť krik neznesiteľný a&nbsp;stresujúci napríklad preto, že ho zažil doma s&nbsp;rodičmi.

Existujú prípady z&nbsp;kategórie kurióznych, ktoré vám utkveli v&nbsp;pamäti?

Nenazýval by som ich kuriózne, každý príbeh má svoju bolesť a&nbsp;trápenie. Situácie, v&nbsp;ktorých zistíme, že partner alebo partnerka zradila našu dôveru, bývajú často veľmi zapletené a&nbsp;pri ich rozmotávaní objavujeme často súvislosti s&nbsp;generačnými traumami v&nbsp;minulosti. Nevera, intímne problémy, opakované striedanie partnerov, tretie manželstvo v&nbsp;kríze, utekanie pred sebou samým, vtieravé obsedantné myšlienky, nespavosť napriek dlhodobej psychiatrickej liečbe...

Možno hasiť aj taký požiar, ktorý sa zdá v&nbsp;danej chvíli neuhasiteľný?

Pomôcť ľuďom zorientovať sa v&nbsp;takejto „havarijnej“ situácii je moja hlavná úloha. Snažím sa im dať aj niečo prečítať, čo môže zvýšiť efekt terapie medzi našimi stretnutiami. Knihy, samozrejme, nevyriešia všetko, ale niekedy ponúknu ten kúsoček informácie, ktorá môže mať v&nbsp;konečnom dôsledku spolu s&nbsp;citlivým a&nbsp;odborne vedeným rozhovorom veľmi zásadný dosah. Zrazu ľudia vidia spätne veľa vecí a&nbsp;hovoria – keby sme to vedeli skôr, prečo nám to doteraz nikto nepovedal? Na druhej strane sú aj prípady, keď stretnutia nesmerujú k&nbsp;záchrane manželstva. Ľudia majú skryté dôvody pre návštevu psychológa, o&nbsp;ktorých niekedy nepovedia a&nbsp;prídu ku mne len formálne – kvôli svojmu svedomiu alebo aby mohli odprezentovať na súde, že sa o&nbsp;záchranu vzťahu snažili. Nie vždy však vzhľadom na históriu vzťahovej krízy majú partneri dostatok odhodlania a&nbsp;motivácie vzťah zachraňovať. Najmä ak sú tam deti, má však význam napriek rozchodu komunikáciu a&nbsp;obviňovanie ukončiť slušným a&nbsp;netraumatizujúcim spôsobom tak, aby každý z&nbsp;partnerov dokázal aj naďalej v&nbsp;rámci oddelenej domácnosti spolupracovať pri výchove a&nbsp;neprenášať traumy z&nbsp;rozchodu na deti.

Aj na Slovensku sa už udialo viacero prípadov s&nbsp;fatálnym koncom, keď otec rodiny neváhal ublížiť vlastnej manželke a&nbsp;dokonca aj deťom. Čo môže byť v&nbsp;pozadí týchto až nepochopiteľných tragédií?

Agresivita v&nbsp;spoločnosti stúpa a&nbsp;prelieva sa do všetkých sfér vrátane rodín. Ak hovoríme o&nbsp;mužoch schopných dopustiť sa takýchto strašných činov, môže za tým byť zúfalstvo, ponižovanie, nevera, klamstvo, traumy z&nbsp;minulosti, nedostane sa im pomoci, ktorú potrebujú. Netreba zabúdať ani na kombinácie psychiatrických liekov s&nbsp;ďalšími liekmi, do toho alkohol, kritická situácia... Vo všeobecnosti si myslím, že s&nbsp;rodinami a&nbsp;so vzťahmi sa na Slovensku pracuje málo a&nbsp;to isté platí aj v&nbsp;prípade prevencie. Treba venovať pozornosť deťom, aby vo svojich budúcich vzťahoch neopakovali chyby svojich rodičov. Stalo sa aj, že samotný sudca pri rozvode povedal – je mi z&nbsp;vás na vracanie, ako sa k&nbsp;sebe správate, nedá sa to počúvať. Ľudia často chcú nájsť pomoc, ale nedočkajú sa jej v&nbsp;adekvátnej kvalite alebo včas a&nbsp;potom môže ísť vzťah do extrému. Spoločnosť je vo veľkom napätí a&nbsp;ľudia sa niekedy aj boja „prať špinavú bielizeň“ a&nbsp;hovoriť otvorene o&nbsp;svojich problémoch. Dôvera a&nbsp;bezpečie počas terapie sú preto najdôležitejším základom.

Čo deti? Na jednej strane predstavujú akýsi tmel, ktorý vie udržať vzťah pokope, ale na druhej môžu byť predmetom mnohých svárov.

V&nbsp;partnerských vzťahoch je to naozaj veľký fenomén. Ja mám štyri deti, pochádzam zo štyroch detí a&nbsp;niekedy sa sám seba pýtam – kto nás učil viesť takýto tím? A&nbsp;kto z&nbsp;nás takéto líderstvo dokáže dokonale zvládať? Nikto. Prídu deti a&nbsp;zrazu začíname narážať na limity vlastných zručností. Príde jedna zvada o&nbsp;deti, druhá, rôzne pohľady a&nbsp;spôsob zvládania emócií u&nbsp;rodičov, keďže každý pochádza z&nbsp;iného prostredia. Mikrotraumy sa zbierajú, až niečo prepukne, „emočná poistka“ vypne a&nbsp;medzi partnermi nastane odcudzenie, tma. Akoby začal vzťah jazdiť so zatiahnutou ručnou brzdou. Niekedy sa stane, že keď je žena častejšie so svojimi deťmi, tak pred nimi poukazuje na chyby a&nbsp;zlyhávanie otca a&nbsp;deti k&nbsp;nej v&nbsp;istej fáze môžu viac citovo inklinovať. Otec sa ocitne v&nbsp;nevďačnej pozícii a&nbsp;keď nenájde pomoc, aby sa v&nbsp;situácii zorientoval, vyštartuje na ženu, začne ju zhadzovať alebo radšej chodiť s&nbsp;kamarátmi popíjať. Kombinácia osamelosti, depresie, psychiatrických liekov bez dostatočnej emočnej podpory a&nbsp;rozvoja zručností mužov-otcov a&nbsp;žien-matiek vedie často k&nbsp;opakovaniu tráum, ktorých boli svedkom ako deti. Práve preto mnoho párov v&nbsp;terapii sprevádzam aj na ceste do ich detstva.

Takmer každý z&nbsp;nás pozná „recept“ na ideálny vzťah z&nbsp;rôznych poučiek, ale v&nbsp;realite to býva často oveľa zložitejšie ako na papieri. Ako teda prispieť k&nbsp;tomu, aby nám to doma fungovalo?

Aspoň čiastočnú odpoveď možno nájsť v&nbsp;knihe Päť jazykov lásky. Nebáť sa požiadať partnera o&nbsp;pochvalu, nezabúdať na dotyky, prejavy nehy, pozornosť, všímať si potreby a&nbsp;pocity toho druhého. Toto sú povedzme „údržbové“ pravidlá. Keď sa už niečo kazí, nemali by sme sa báť pýtať sa ľudí zvonka. Niekedy sprevádzam klientov aj dlhšie, ale niekedy potrebujú len pomôcť prejsť najťažším obdobím s&nbsp;tým, že ich v&nbsp;tom nenechám, že ich nesúdim. Dám im najavo, že v&nbsp;nich verím viac ako oni sami v&nbsp;seba. Niekedy stačí ľudí upokojiť – aj v&nbsp;lepších rodinách sa stane.

Prostredníctvom vašej profesie ste svedkom množstva niekedy aj smutných príbehov plných trápenia. Ako si z&nbsp;toho všetkého dokážete vyventilovať hlavu?

Mám pocit, že som na tom v&nbsp;tomto smere rovnako ako ľudia z&nbsp;mnohých iných profesií – lekári, predavačky alebo vy novinári. Vo voľnom čase sa snažím ísť von na slnko, vnímať strom, z&nbsp;ktorého padá list, vtáčika, nadýchnuť sa a&nbsp;uvedomiť si, že nie je v&nbsp;mojej moci do zajtra zmeniť svet. A&nbsp;niekedy aj malá vec je veľká.

Vaša manželka je takisto psychologička, pomáha vám to vo vzťahu?

Myslím, že keby sme sa povolaniu psychológa venovali len jeden, alebo ani jeden z&nbsp;nás, možno by sme už sedeli u&nbsp;nejakého odborníka, čo by bol ten lepší variant. Alebo by nastal ten horší, že by sa prejavilo moje alebo jej ego v&nbsp;zmysle – ty si taký a&nbsp;ty taká, s&nbsp;tebou sa nedá. Nehovorím, že žijeme bez problémov, lebo ani v&nbsp;škole vás všetko nenaučia. Trúfam si však tvrdiť, že to nás previedlo cez naše najťažšie obdobia.