Začnime komármi, ktorých výskum máte ako záľubu popri tropickej parazitológii...

Nikdy som nemal rád to, čo lieta a lezie. Komáre, kliešte, vši sa považujú za ektoparazity. Ešte ako študenta ma skôr zaujali endoparazity, ktoré komáre prenášajú. Sú to prvoky spôsobujúce oveľa nebezpečnejšie choroby. Napríklad štyri druhy z rodu Plasmodium sú pôvodcami ľudskej malárie a nedávno bol z opíc v juhovýchodnej Ázii zistený piaty, ktorý môže spôsobovať maláriu aj u ľudí. Ročne ochorie najmä v Afrike, juhovýchodnej Ázii, Latinskej Amerike a inde okolo milióna ľudí, z čoho je nemalé percento detí. Žiaľ, na maláriu ešte stále nemáme vakcínu.

Môže sa vyskytnúť aj na Slovensku?

Kedysi sa vyskytovala najmä na východnom Slovensku, ale bola eliminovaná, posledný prípad bol zaznamenaný v roku 1959. A keď sa potom tri roky na tomto území nezistila, Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ho považuje za bezmalarickú zónu. Odvtedy sú všetky prípady na Slovensko importované, v minulosti najmä prostredníctvom cudzích štátnych príslušníkov a od roku 1990 aj prostredníctvom našich občanov a turistov či imigrantov najmä z Afriky.

Na Slovensku žije okolo päťdesiat druhov komárov.

Aká je situácia napríklad v Afrike?

Pred dvadsiatimi rokmi sme prednášali, že od 1,5 do 2,7 milióna ľudí umrie na maláriu. V Afrike vtedy každých štyridsať sekúnd umieralo jedno dieťa. Teraz je to oveľa menej, hlavne vďaka kontrole WHO a ďalších organizácií, ktoré distribuovali naprieč Afrikou najmä deťom a tehotným ženám impregnované siete na postele na ochranu pred komármi, ktoré prenášajú pôvodcov malárie.

Ktoré druhy komárov ju prenášajú?

Anopheles.

Žijú aj u nás?

Na Slovensku žije okolo päťdesiat druhov komárov, z čoho je šesť druhov anofelov. Kedysi prenášali pôvodcov ľudskej malárie a môže sa to stať aj v budúcnosti, ak by tu bolo veľa chorých ľudí. Jeden človek s maláriou totiž nestačí.

Dosť sa diskutuje o tom, či v prípade ich premnoženia použiť postrek, alebo nie...

Pokiaľ je bežný rok a nie sú vysoké množstvá zrážok, je ich výskyt omnoho nižší. Tento rok však nešťastné záplavy prebrali k životu vajíčka kalamitných druhov, ktoré sú uložené v zemi, kde vydržia roky. Mŕtve ramená, mláky, všetky stojaté vody sú totiž vhodným prostredím na ich liahnutie. Z vajíčok sa vyliahnu larvy, ktoré sa štyrikrát vyzliekajú, potom sa zakuklia a po čase prichádzajú na svet dospelé jedince. Mali sme veľkú kalamitu na západnom a juhozápadnom Slovensku. Vtedy je postrek potrebný.

Od premnožených komárov ľudí načas zachráni postrek.

Lenže sú argumenty, že záplavy a komáre boli aj kedysi. Dokáže si príroda poradiť sama?

Voľakedy neboli vymoženosti, ako insekticídy a ďalšie látky. Ľudia pre svoj komfort robia hocičo. Je to otravný hmyz, ktorý dokonca znemožňuje pracovať a okrem toho znepríjemňuje život aj zvieratám. Pri hospodárskych zvieratách klesá dojivosť a produkcia mäsa o 20 až 40 percent. Takže je to i negatívny ekonomický fakt. A nesmieme zabudnúť na prenos pôvodcov chorôb. V obývaných oblastiach môže byť voda kontaminovaná aj močom potkanov a iných drobných hlodavcov, ktoré takto roznášajú leptospiry. Keď sa tieto dostanú do tráviacej sústavy človeka, spôsobujú systémovú chorobu a niektoré dokonca aj smrť. Preto sú dôsledky záplav také nebezpečné.

V roku 1958 na Slovensku zistili nový vírus Ťahyňa, nazvaný podľa miesta nálezu – rovnomennej východoslovenskej dediny. O čo vlastne ide?

Prenášajú ho komáre a patrí do skupiny kalifornských vírusov. Príznaky sú podobné chrípke a môže spôsobiť aj encefalitídu.

Niekoľkonásobne zväčšená voš vyzerá ako detská hračka...

Prenášajú naše druhy komárov aj pôvodcov boreliózy?

Borélie sú baktérie špirálovitého tvaru a prenášajú ich kliešte.

Pred niekoľkými rokmi ochorel český herec Pavel Nový na západonílsku horúčku. Takisto bol prenášačom komár?

Áno, z rodu Culex, tieto druhy na Slovensku bežne žijú. Často sa liahnu vo vázach na cintorínoch, v sudoch, v ktorých majú záhradkári vodu na polievanie. Vystačia si aj so starou pneumatikou, kde zostalo trochu vody, alebo s hocijakou bačorinou. Napríklad uschnuté vajíčka komára tigrieho sa dostali do Ameriky v pneumatikách. Potom už stačil iba dážď...

Človek však nikdy nevie, čo sa na ňom práve nacicalo. Koľko druhov komárov žije na svete?

Približne tritisícpäťsto, z toho 430 druhov patrí do skupiny Anopheles, z ktorých okolo sedemdesiat druhov môže prenášať pôvodcov ľudskej malárie. Kalamitné druhy z rodu Aedes môžu prenášať arbovírusy. V Latinskej Amerike a v Afrike prenášajú tieto komáre pôvodcov žltej zimnice, proti ktorej našťastie existuje vakcína.

Poďme na Slovensko. Máme tu leto, vonku je teplo, čo nám okrem komárov môže znepríjemniť život?

K „slovenským“ komárom by som ešte dodal, že v roku 2005 sa zistilo, že prenášajú aj dirofilárie. Ide o hlísticu, ktorá má vlasovité telo a usídľuje sa v srdci alebo podkoží. Prvé prípady pozorovali pri psoch, o rok neskôr sa už jeden človek nakazil na chate vo Vysokej pri Morave. Museli mu chirurgicky odstrániť z tela asi dvadsaťcentimetrového červíka.

Minulý rok mal istý Slovák v oku desaťcentimetrového červa.

Je to tým, že sa postupne otepľuje a k nám sa dostávajú druhy, ktoré u nás predtým nežili?

Otepľovanie klímy má takisto vplyv na rozširovanie exotických druhov, ktoré posúvajú svoj areál na sever v rámci Európy. Napríklad už v Grécku, v južnom Francúzsku, Chorvátsku či Taliansku žijú flebotomy – malé mušky, pre ktoré zatiaľ nemáme slovenský názov. Tento hmyz, ktorý sa liahne na bitúnkoch, v biologickom odpade a vo fekáliách, prenáša leishmaniu – niektorí zoológovia to volajú krvavničky, ktorá spôsobuje škaredé vredy. Niektoré druhy leishmanií zapríčiňujú orgánovú leishmaniózu, na ktorú, ak sa človek nelieči, deväťdesiatosem percent pacientov zomiera. Na toto by si mali dať ľudia pozor, pretože si ju môžu priniesť z dovolenky z južnej časti Európy. Najsevernejší bod výskytu prenášača flebotoma je zatiaľ z okolia Budapešti... Okrem iného, napríklad v Egypte môžete v okolí Luxoru z vody chytiť parazita Schistosoma, ktorého medzihostiteľom sú slimáky. Čo sa týka parazitov, ktoré sa prenášajú jedlom, je hotovou zoologickou záhradou juhovýchodná Ázia.

Ľudia majú pod slovom parazit zakódované najmä rôzne červy, nie aj prvoky... Ako sa vlastne dostanú do ľudského tela?

Cesty prenosu máme rôzne. Zárodky sú buď priamo v potravinách, zvieratá sú medzihostiteľmi toxoplazmy, čo je prvok. Čo sa týka červov, napríklad zo surovej ryby môžeme neskôr mať až osemnásťmetrovú pásomnicu.

V prípade, že sa človek nakazí, ako dlho v ňom pásomnica vydrží?

Dlhé roky. Na hlavičke má prísavky a niektoré druhy aj háčiky, pomocou ktorých je prichytená v tenkom čreve. Postihnutý môže mať tráviace ťažkosti, nedostatok vitamínu B12, je málokrvný. V exotických krajinách sa môže človek stať hostiteľom aj oblých červov – Ancylostoma duodenale a Necator americanus, ktoré spôsobujú anémiu, pretože pijú krv. Sú pôvodcami tzv. tunelovej choroby, obľubujú totiž vlhké prostredie, dokážu sa dostať cez pokožku priamo do krvi. Potom do srdca, pľúc a napokon do hrtana a dozrievajú v tenkom čreve. Ohrozenou skupinou sú preto baníci, tunelári...

Samička mrle detskej je červík, ktorý dorastá do veľkosti približne jedného centimetra.

Kedysi boli najmä medzi deťmi pomerne „populárne“ mrle. Dnes sú už vykynožené, však?

Kto vám to povedal (smiech)? Detská mrľa je kozmopolitný druh a darí sa jej dobre. Keby sme spravili výskum v slovenských osadách, našli by sme aj iné rôzne parazity.

Dá sa vôbec proti parazitom chrániť, alebo nám zostávajú iba hygiena a opatrnosť pri výbere potravín?

Hygiena je dobrá vždy, ale niekedy sa môžete aj desaťkrát sprchovať a neubránite sa. Čo sa týka ektoparazitov v slovenských podmienkach, najnebezpečnejšími prenášačmi sú kliešte, ktoré roznášajú kliešťovú encefalitídu a pôvodcu lymskej boreliózy. Na rozšírenie parazitov majú rapídny vplyv spomínané povodne, keď musia ľudia vyhodiť vodou kontaminované potraviny, úrodu zo záhrad. Neraz sa kontaminujú aj samotnou vodou, nakaziť sa dá i cez análny otvor, ak je človek vo vode.

Ešte aj dnes existujú „zaručené“ babské recepty, ako sa zbaviť napríklad hlíst alebo mrlí: vraj na ne zaberá cesnak...

Je to pravda. Aj samotná čínska medicína má množstvo osvedčených receptov, ktoré spoľahlivo fungujú.

Zatiaľ náš najnebezpečnejší parazit kliešť (na snímke dole pred a po nacicaní krvou).

Mali ste vy ako parazitológ nejakého parazita? Je to vo vašom prípade pracovný úraz, alebo choroba z povolania?

(Smiech.) Kliešte a na vojne som mal raz vši.

Venujete sa najmä tropickej parazitológii, nie je Slovensko z tohto pohľadu nudné?

Je ich tu podstatne menej, ale ja som študoval tento odbor najmä pre trópy a Afganistan, kde sa bežne vyskytuje malária. Takže môžem priamo tu pripraviť mladých lekárov, pretože ak si dnes na Slovensko niekto prinesie tzv. importovanú maláriu, musíme ju vedieť liečiť. Každý štát potrebuje svojich expertov a na druhej strane, naši lekári bežne chodia pracovať do trópov. A zasa taká nuda tu nie je, máme tu aj vši, blchy, svalovca...

Narodili ste sa v Kábule, kde ste začali študovať medicínu. Prečo zrazu parazitológia?

Na medicínu som sa dostal po ťažkom konkurze a bez protekcie. Moji rodičia vtedy pracovali v severoafganskej provincii Fariab, inak pochádzajú z provincie Balkh, kde sa kedysi narodili aj perzský lekár a filozof Ibn Sina Blkhi, v Európe známy ako Avicenna; Zarathuštra – zakladateľ rovnomenného náboženstva, a Rumi, svetoznámy perzský básnik. Už ako sedemnásťročný som po skončení gymnázia šiel na písomné prijímacie skúšky. Na šesťdesiat otázok z matematiky sme mali osemdesiat minút. Na šesťdesiat otázok z biológie, chémie a fyziky sme mali hodinu a ďalších šesťdesiat otázok sme mali z dvoch jazykov – perzštiny a paštčiny, čo sú oficiálne jazyky v Afganistane. Angličtinu sme mali ako cudzí jazyk, ako vy kedysi ruštinu. Dostal som sa vtedy do Kábulu na medicínu a po absolvovaní nultého ročníka a jedného semestra prvého ročníka boli v našej krajine demonštrácie proti sovietskej okupácii. Vtedy ma vybrali na štúdium na vysokú školu do zahraničia.

Škrkavky sú rozšírené po celom svete. Isto ste o nich počuli, hovoríme im hlísty.

Československo bola vaša voľba, alebo vám ho jednoducho pridelili?

Odmalička ma fascinovala Európa. Jej mestá, kultúra... Dokonca som bol veľmi dobrý z geografie a chcel som všetky tie mestá vidieť. Keď som sa dostal do Československa, bol som veľmi rád. Prišli sme sem so skupinou afganských chlapcov a s jedným dievčaťom. Jazykovú školu sme mali v Senci, a keď mi vtedy v Prahe oznámili, že nejdem študovať medicínu, ale prírodné vedy – biológiu, bolo mi do plaču. Písal som list dnes už nebohému otcovi, čo sa mi stalo, odpísal mi, aby som študoval. Hrozilo mi totiž, že by som v Afganistane musel narukovať.

Čím si vás Československo získalo, že ste v ňom napokon zostali?

Študoval som tu od septembra 1980 do novembra 1987. Začal som biológiou a po druhom ročníku som si zvolil špecializáciu systematická zoológia a ekológia, v rámci ktorej som si vybral lekársku parazitológiu.

Doc. RNDr. Nasir Jalili, PhD., MPH, sa špecializuje na tropické parazity a zároveň patrí medzi našich najväčších odborníkov na komáre. Je ženatý a má dve dcéry.

Takže predsa ste sa dostali k vysnívanej medicíne...

No, a teraz učím aj na lekárskej fakulte. Keď som teda skončil štúdium, robil som rigorózne skúšky a pol roka som pracoval aj na prírodných vedách v Bratislave. Potom som sa vrátil do Afganistanu, kde ma ihneď poslali na vojnu. Bol som na severe, v provincii Baglan. Tam som sa naučil výborne diagnostikovať ľudskú maláriu, pracoval som pre lekárov a dal som do chodu laboratórium, ktoré dovtedy bolo v strašnom stave. Po vojenčine som sa zamestnal na vtedy novozaloženej lekárskej fakulte v severoafganskom meste Mazar-e Sharif. Po roku som sa vrátil do vtedajšej Československej federatívnej republiky ako kandidát na postgraduálne štúdium od r. 1991 až 1994. Od januára 1995 som začal pôsobiť na LF UK v Bratislave.

A to ste už vedeli, že tu zostanete?

Necítil som sa tu ako cudzinec, vedel som jazyk, lepšie než dnes (smiech). Už na internáte som býval so slovenskými spolužiakmi a Slovákov mám veľmi rád. Sú pohostinní a veľmi milí. Človek musí v živote vedieť, čo chce, či ísť do nejakého bohatšieho štátu a byť tam cudzincom, lenže peniaze nie sú všetko. Bol som sa pozrieť aj v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Belgicku, Španielsku, vo Veľkej Británii, v USA, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, na Ukrajine a v Moskve, ale prečo by som išiel niekam inam. Veľkým plusom pre mňa bolo, že som sa na Slovensku od začiatku naozaj necítil ako cudzinec, takže sa nebolo o čom rozhodovať.