S ťažkými časmi máte ako vydavateľ bohaté skúsenosti. Dokonca ste jeden čas bojovali s depresiou. Ako teda prežívate tieto časy?

Je pravda, že s depresiou ako chorobou sa trápim dlhšie. Niekedy mi táto choroba nedovolí ani vstať z postele. Ale mám už svoje metódy, ako si s ňou poradiť. Keď ma prepadne, riešim to fyzickou prácou, napríklad upratujem v sklade. Ale je pravda, že pandémia je smutné obdobie. Bohužiaľ, v spoločnosti je čoraz menej úsmevov. Som optimista a verím, že na jar to bude lepšie. Dúfam, že konečne budeme môcť organizovať podujatia. V Novej Cvernovke, kde sídlim, mávam literárny festival Autoriáda. Vlani sme ho pre koronu odriekli, tento rok sa konal online. Lenže je smutné takto komunikovať. V decembri som mal naplánovaných osem autogramiád. Všetky padli. Vydavateľská činnosť, to je práca osamote. Potrebujem len ticho, teplo, tekutiny a tabak. Ale keď už je kniha na svete, stretávanie s čitateľmi a čitateľkami je pre nás veľmi dôležité, nič nenahradí osobné stretnutie. Utiahli sme sa do samoty, všetci strádame, ale vydržíme to, prečkáme.

Na každú otázku máte optimistickú odpoveď. Ani sa nečudujem. Skrachovali ste niekoľkokrát, aj tak ste sa vždy vrátili k vydávaniu výlučne slovenských kníh.

Tento rok som mal desať mesiacov prestávku. Pýtam sa sám seba: Je to znova bankrot? Bankroty v mojom živote boli na jednej strane fatálne, na druhej strane ma zocelili. Netajím, že dnes znova iba prežívam. Ja však k tejto činnosti nepristupujem ako k povolaniu či podnikaniu. Literatúra sa nedá robiť osem hodín denne. Neustále premýšľam o zmysle literatúry, o autorskom zámere. Autorom a autorkám treba radiť, diskutovať s nimi. Mám motto: nepustím spisovateľa či spisovateľku s dielom, kým nie je na vrchole ich možností. Keď prišla Nežná revolúcia, mal som 25 rokov. Je to vek, keď sa človek chce realizovať. Vtedy som si povedal: vydám ročne jednu-dve kvalitné slovenské knihy. Lenže objavoval som stále nových a nových autorov, autorky. Bol som nadšený, práca sa mi zapáčila. A to som skúšal robiť naozaj čokoľvek. Myslel som si, že budem muzikant či divadelník, alebo výtvarník. Nič z toho ma tak nenadchlo ako práve vydávanie slovenských kníh.

Mnohí fajnšmekri sa pýtajú: Aká by bola slovenská literatúra bez Kolomana Kertésza Bagalu? Viete odpovedať na túto otázku?

Na začiatku som si povedal, že sa budem venovať slovenskej literatúre, ktorá bola v 90. rokoch na pokraji záujmu. Raný kapitalizmus sa prejavil aj na knižnom trhu, na slovenských autorov sa zabúdalo, v kurze bola zahraničná literatúra. A keďže som tvrdohlavý baran, ostal som pri tom. Začínal som s mladými autormi, autorkami, ktorým som vydával debuty, často išlo iba o dvestokusové náklady. Lenže práve tá prvá kniha ich povzbudila. Dnes sú úspešnými autormi a autorkami, na konte majú aj desiatu knihu a prekladajú ich v zahraničí. Keby nebolo tej prvej knihy, ktovie, čo by dnes robili. Vždy som tvrdil a tvrdím, že slovenská literatúra je kvalitná a konkurencieschopná.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane