Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Rozprávame sa v predsilvestrovskom čase, náš rozhovor by mal byť vo veselšom duchu, pre pandémiu sa to však veľmi nedá. Predsa len – vianočný čas praje knihám. Pocítili ste to finančne ako vydavateľ?</h3>
<p>Bohužiaľ, pandémia paralyzovala knižný trh. Tento rok som mal nútenú desaťmesačnú prestávku. Obvykle vydám aj tridsať nových titulov, teraz to bolo len päť kníh a&nbsp;šesť reedícií. Vlani sa mi podarilo dosiahnuť iba také tržby, že som mohol splatiť staré dlhy. Nezískal som peniaze na nové investície. Po iné roky sme za november a&nbsp;december mali tržby v&nbsp;takom objeme ako za ostatných desať mesiacov v&nbsp;roku. Som v&nbsp;situácii, keď redukujem náklady. Od prevzatia rukopisu si veľkú časť prác robím sám, svojím tempom. Obdivujem všetky tie kníhkupectvá, ktoré sa držia nad vodou a&nbsp;hromadne neprepúšťajú zamestnancov. Čiže keby som to zhodnotil, celý rok bol mizerný.</p>

<h3>Už vlani ste mali problémy, kníhkupectvá vám počas lockdownu vracali celé palety kníh. Zachránili vás však ľudia podobnej krvnej skupiny. Po tom, ako ste na sociálnu sieť napísali len tri vety o tom, čo sa deje, ľudia si začali húfne objednávať vaše knihy.</h3>
<p>Bolo to naozaj dojímavé. Tá solidarita medzi ľuďmi, ktorí majú radi literatúru. Nestačil som expedovať knihy, museli mi pomôcť priatelia. Lenže pandémia trvá dlho, každý má svoje problémy. Teraz sa všetci starajú hlavne o&nbsp;seba, ako sa zachrániť.</p>
<h3>A&nbsp;potom, papier zdražel, v&nbsp;rámci celého sveta sú problémy s&nbsp;dopravou...</h3>
<p>Keby len papier! V&nbsp;tlačiarni mi knihy vytlačili na jeseň, ale objednával som ich už koncom jari. Keby som nebol mal tieto predbežné objednávky, asi by mi knihy ani neboli vytlačili. Papier sa objednával dlhodobo dopredu. Problém bol aj s&nbsp;niťami či plátnom na obaly. Zdraželi aj o&nbsp;štyridsať percent a&nbsp;bol to ťažko dostupný tovar.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>S&nbsp;ťažkými časmi máte ako vydavateľ bohaté skúsenosti. Dokonca ste jeden čas bojovali s depresiou. Ako teda prežívate tieto časy?</h3>
<p>Je pravda, že s&nbsp;depresiou ako chorobou sa trápim dlhšie. Niekedy mi táto choroba nedovolí ani vstať z&nbsp;postele. Ale mám už svoje metódy, ako si s&nbsp;ňou poradiť. Keď ma prepadne, riešim to fyzickou prácou, napríklad upratujem v&nbsp;sklade. Ale je pravda, že pandémia je smutné obdobie. Bohužiaľ, v&nbsp;spoločnosti je čoraz menej úsmevov. Som optimista a&nbsp;verím, že na jar to bude lepšie. Dúfam, že konečne budeme môcť organizovať podujatia. V&nbsp;Novej Cvernovke, kde sídlim, mávam literárny festival Autoriáda. Vlani sme ho pre koronu odriekli, tento rok sa konal online. Lenže je smutné takto komunikovať. V&nbsp;decembri som mal naplánovaných osem autogramiád. Všetky padli. Vydavateľská činnosť, to je práca osamote. Potrebujem len ticho, teplo, tekutiny a&nbsp;tabak. Ale keď už je kniha na svete, stretávanie s&nbsp;čitateľmi a&nbsp;čitateľkami je pre nás veľmi dôležité, nič nenahradí osobné stretnutie. Utiahli sme sa do samoty, všetci strádame, ale vydržíme to, prečkáme.</p>

<h3>Na každú otázku máte optimistickú odpoveď. Ani sa nečudujem. Skrachovali ste niekoľkokrát, aj tak ste sa vždy vrátili k&nbsp;vydávaniu výlučne slovenských kníh.</h3>
<p>Tento rok som mal desať mesiacov prestávku. Pýtam sa sám seba: Je to znova bankrot? Bankroty v&nbsp;mojom živote boli na jednej strane fatálne, na druhej strane ma zocelili. Netajím, že dnes znova iba prežívam. Ja však k&nbsp;tejto činnosti nepristupujem ako k&nbsp;povolaniu či podnikaniu. Literatúra sa nedá robiť osem hodín denne. Neustále premýšľam o&nbsp;zmysle literatúry, o&nbsp;autorskom zámere. Autorom a&nbsp;autorkám treba radiť, diskutovať s&nbsp;nimi. Mám motto: nepustím spisovateľa či spisovateľku s&nbsp;dielom, kým nie je na vrchole ich možností. Keď prišla Nežná revolúcia, mal som 25 rokov. Je to vek, keď sa človek chce realizovať. Vtedy som si povedal: vydám ročne jednu-dve kvalitné slovenské knihy. Lenže objavoval som stále nových a&nbsp;nových autorov, autorky. Bol som nadšený, práca sa mi zapáčila. A&nbsp;to som skúšal robiť naozaj čokoľvek. Myslel som si, že budem muzikant či divadelník, alebo výtvarník. Nič z&nbsp;toho ma tak nenadchlo ako práve vydávanie slovenských kníh.</p>
<h3>Mnohí fajnšmekri sa pýtajú: Aká by bola slovenská literatúra bez Kolomana Kertésza Bagalu? Viete odpovedať na túto otázku?</h3>
<p>Na začiatku som si povedal, že sa budem venovať slovenskej literatúre, ktorá bola v&nbsp;90. rokoch na pokraji záujmu. Raný kapitalizmus sa prejavil aj na knižnom trhu, na slovenských autorov sa zabúdalo, v&nbsp;kurze bola zahraničná literatúra. A&nbsp;keďže som tvrdohlavý baran, ostal som pri tom. Začínal som s&nbsp;mladými autormi, autorkami, ktorým som vydával debuty, často išlo iba o&nbsp;dvestokusové náklady. Lenže práve tá prvá kniha ich povzbudila. Dnes sú úspešnými autormi a&nbsp;autorkami, na konte majú aj desiatu knihu a&nbsp;prekladajú ich v&nbsp;zahraničí. Keby nebolo tej prvej knihy, ktovie, čo by dnes robili. Vždy som tvrdil a&nbsp;tvrdím, že slovenská literatúra je kvalitná a&nbsp;konkurencieschopná.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Máte spoločenské uznanie, dejiny nášho malého štátu na vás určite nezabudnú. Čo však hovorí vaša rodina na to, že ste podnikanie vymenili za vášeň?</h3>
<p>To je ako s&nbsp;tou žabou a&nbsp;teplou vodu. Vodu jej zohrievajú postupne a&nbsp;ona necíti, že sa mení na vriacu a&nbsp;blíži sa nebezpečenstvo. Manželku poznám tridsať rokov, z&nbsp;toho dvadsať rokov sme manželia. Deti – dvojčatá, sa nám narodili až dva roky po svadbe. Čiže v&nbsp;našom vzťahu nebolo nič nerozvážne. Mám rovnaký prístup k všetkému v&nbsp;živote. Mám dlhodobý vzťah s&nbsp;literatúrou aj s&nbsp;manželkou. Podobne je to s&nbsp;mojimi spisovateľmi a&nbsp;spisovateľkami. Svojich priateľov poznám a&nbsp;mám s&nbsp;nimi srdečné vzťahy aj 40 rokov. Niekto má rád len nové veci a&nbsp;tak sa aj správa. Ja nie. Slovo kertész je v&nbsp;preklade z&nbsp;maďarčiny záhradník. Sedí to na mňa. Na začiatku sezóny zasadím a&nbsp;potom trpezlivo čakám dlhší čas na úrodu. Aj preto tento rok oslavujem 30. výročie vydavateľskej činnosti. A&nbsp;hlavne sa pozerám do budúcnosti, minulosť už neriešim. Minulosť sa mi pripomenie iba tak, že sa ozve zahraničný vydavateľ, ktorý má záujem vydať knihu spred desiatich rokov. Už teraz robím na veciach, o&nbsp;ktorých zatiaľ viem len ja a&nbsp;autor.</p>

<h3>Nevyčítajú vám vaši blízki, že vaše podnikanie neprodukuje také zisky, aby vám zabezpečilo materiálne pohodlie?</h3>
<p>Nemáme od života prehnané očakávanie. Chápu ma, že chcem robiť niečo, čo mám rád. Všetci v&nbsp;rodine vieme, že nechceme byť bohatí a&nbsp;chodievať trikrát ročne na luxusné dovolenky. Pre nás je hlavné, že sa máme radi, to, čo k&nbsp;sebe cítime, je ako luxus. Sme spokojní sami so sebou. Je pravda, že musím platiť nájomné, elektrickú energiu, tlačiareň, korektorov a&nbsp;korektorky, ilustrátorov a&nbsp;ilustrátorky, sú to všetko odborníci a&nbsp;odborníčky. Pre mňa však nie je prvoradý zisk, ale kvalita. Je to vec cieľov, vnútorného nastavenia. Podnikám, ale prvoradé je umenie.</p>
<h3>Máte maďarské meno, maďarských predkov, pochádzate z&nbsp;mie-šaného územia. Prečo práve slovenská literatúra vás tak opantala?</h3>
<p>Nie som hejslovák ani hejmaďar. Do šiestich rokov som rozprával len po maďarsky. Aj dnes keď sa ma niečo moja mama opýta po maďarsky, komunikujem s&nbsp;ňou v&nbsp;tomto jazyku. Maďarčina a&nbsp;slovenčina sú v&nbsp;mojom prípade rovnocenné. Lenže čítať som sa naučil v&nbsp;škole po slovensky, v&nbsp;tomto jazyku som objavoval knihy, spisovateľov. Fascinovalo ma prežívať príbeh v&nbsp;knihe. Slovenčina mi je blízka a&nbsp;som rád, že pracujem s&nbsp;najlepšími autormi a&nbsp;autorkami v&nbsp;našej krajine.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>A&nbsp;ako objavujete tých najlepších, najlepšie? Je za tým intuícia či pragmatizmus?</h3>
<p>Keď som založil vydavateľstvo, prichádzalo mi veľa rukopisov. Keďže bol raný kapitalizmus, zaviedol som výberové konanie aj do literatúry. (Smiech.) Zorganizoval som slovenskú literárnu súťaž Poviedka. Prvý ročník ma prekvapil, prišlo 907 príspevkov. Boli roky, keď ich bolo aj&nbsp; 1 300. Teraz síce chodieva menej príspevkov, ale čo sa týka kvality, sú čoraz lepšie a&nbsp;lepšie. Status spisovateľa je iný ako v&nbsp;90. rokoch, keď nebol internet. Človek sa v&nbsp;minulosti viac prejavoval písaným slovom, písal si poznámky, denníky. Dnes je doménou digitálny svet, nepíšeme listy, voláme si, píšeme SMS. Literatúra sa prispôsobuje novým časom. Niekedy sa písali lineárne príbehy. Lenže ľudia sú dnes naučení na skokové informácie, preto spisovatelia môžu ísť pri písaní rovno do deja. Siahodlhé úvody a&nbsp;opisy prostredia sa už nerobia. Ľudia vedia vizualizovať, pretože len na sociálnych sieťach vidia stovky fotografií. To isté je v&nbsp;divadle. Nepotrebujeme pompézne scény, stačia dve stoličky. Som veľmi spokojný, že noví spisovatelia sú kvalitní, píšu hutne a&nbsp;presne.</p>

<h3>Očakávate aj poviedky o&nbsp;korone? Ako sa tieto časy odrazia v&nbsp;literatúre?</h3>
<p>Dva ročníky Poviedky sa konali počas pandémie. Príspevkov na tému kovid bolo málo. Veľa príbehov však bolo o&nbsp;smútku, osamelosti. Teda nešlo priamo o&nbsp;príbehy o&nbsp;pandémii, ale pocity boli podobné tým, ktoré teraz zažíva veľa ľudí. V&nbsp;súčasnosti vyrastá generácia, ktorá dva roky nežije bežný život, ako ho poznáme my z&nbsp;mladosti. Nevieme, čo to s&nbsp;nimi urobí. Dúfam, že mladí spisovatelia a&nbsp;spisovateľky o&nbsp;tom budú písať úsmevné príbehy alebo ako o&nbsp;hrozbe, ktorú sme prekonali. Som optimista a&nbsp;verím vedcom, že tento problém vyriešia.</p>
<h3>Vydali ste aj knihu Mikuláša Dzurindu s&nbsp;názvom Kde je vôľa, tam je cesta. Keby vás oslovil niekto zo súčasnej politickej scény, ako by ste reagovali?</h3>
<p>Tým, že som mu vydal knihu, dal som najavo svoj názor. Veril som, že tento človek nás dokáže zbaviť mečiarizmu, doviesť do blahobytu. Istý čas sa to plnilo. Som presvedčený, že pravicová politika je správna. Preto som tú knihu vydal, bolo to gesto. V&nbsp;súčasnosti však nie je žiaden človek v&nbsp;politike, ktorý by ma zaujal, v&nbsp;tejto oblasti skôr vidím len negatívne príklady. Išiel by som do toho znovu, iba keby som bol presvedčený, že to pomôže spoločnosti. Ale mám iné plány, politika je pre mňa marginálna. Vydával som prózu, poéziu, literárnu vedu bez ohľadu na to, kto bol pri moci. Nemám v&nbsp;pláne meniť to.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Pre vás sú tieto pandemické časy náročnejšie nielen pre podnikanie ale aj pre váš zdravotný stav.</h3>
<p>Dva mesiace pred koronou som absolvoval operáciu – výmenu bedrového kĺbu. Nový kĺb sa po roku tak zrástol, že ho ani necítim. Lekárska veda je naozaj perfektná. Pred operáciou som chodil o&nbsp;barlách, myslel som, že skončím na vozíku. Preto som lekárom veľmi vďačný za to, že chodím. Po čase je však nutné vymeniť aj druhý kĺb. Druhú operáciu som mal naplánovanú v&nbsp;roku 2021. Musel som ju však odložiť. Je pravda, že trpím aj bolesťami. Vtedy celý deň preležím, presedím, prečkám to, šetrím sa, nezodieram zbytočne kĺb. Niekedy ráno ani nevstanem, dám si liek na bolesť a&nbsp;čítam si. Hoci návštevy lekárov nezanedbávam, do nemocnice sa teraz nechystám. Zdravotníci majú v&nbsp;súčasnosti nadprácu pre koronu. Ale priznám sa, problémy mi robí aj psychika, aktívny život mi veľmi chýba. Za normálnych čias som organizoval aj sto podujatí ročne.</p>
<h3>Stojíme na prahu nového roka. Aké máte očakávania?</h3>
<p>Toto obdobie ukázalo, že spoločnosť si dokáže na zlé veľmi rýchlo zvyknúť. Dva týždne pred tým, ako sme mali prvý prípad kovidu, bol spoločenský diskurz inde. Mesiac po prvom prípade sa situácia úplne zmenila. Odvtedy sa hlavnou témou spoločenských diskusií stal boj proti kovidu. Očakávam a&nbsp;prajem si, aby vedci našli spôsob, ako nový vírus úplne poraziť. A&nbsp;dôležité je, aby ich rady pochopili ľudia. Na Slovensku je nízka očkovanosť, pretože ľudia sú nedôverčiví. Tak ako čitatelia veria môjmu literárnemu vkusu, tak ja verím vedcom. Keď povedali, že sa treba očkovať, išiel som bez váhania. Spolieham sa na to, že nájdeme spôsob, ako poraziť koronu, a&nbsp;že sa vrátime k&nbsp;starému spôsobu života.</p>
<h3>Nie ste síce materiálne bohatý, ale ste šťastný?</h3>
<p>Určite som šťastný. Podarilo sa mi objaviť prácu, ktorá má baví. Vydávam knihy, ktoré dostávajú ceny. Niekto iný ocení dodatočne moju prácu, čo ma povzbudzuje. Keď som však začínal, bol som idealista, nič som nevedel o&nbsp;vydavateľskej praxi. Na prvej knihe som robil trištvrte roka, učil som sa za pochodu. Nájsť to, v&nbsp;čom je človek dobrý, a&nbsp;zveľaďovať to celý život je najväčším šťastím človeka. Chcem pokračovať vždy tam, kde som musel prestať. Chcem pokračovať v&nbsp;tom, čo som si vysníval, či sa mi darí, alebo nie, aj keď úspech neprichádza rýchlo. Som rozmaznaný a&nbsp;egocentrik, pretože vždy rozmýšľam iba nad sebou, či to robím dobre. A&nbsp;som fanatik. Je to dané povahou. Keby som pochyboval o&nbsp;svojej terajšej práci, hľadal by som inú sebarealizáciu.</p>