Kde sa Jozef Metelka objaví, tam púta pozornosť, v rodných Piešťanoch ho mnohí poznajú aj keď si stiahne klobúk hlboko do tváre. Počas rozhovoru v kaviarni v centre Piešťan nás niekoľkokrát prerušili cudzí ľudia, ktorí ho chceli pozdraviť a poďakovať, lebo cez výklad z ulice videli, že tam sedí. Cyklista bez nohy, ktorý má taký reklamný potenciál, že by dokázal dokonale zapasovať k Saganovi a cyklistiku spopularizovať ešte viac.

Ako ste sa dostali k cyklistike?

Odmalička som bicykle miloval. Hrával som síce tenis, no vždy som chcel od rodičov hlavne bicykle. S kamarátom Vilom sme ich rozoberali, a keď sme to urobili s maminou skladačkou, zbledol som, že ako ju dáme naspäť dokopy. A ak ju neposkladáme, čo povie mama. Jednoducho som mal bicykle rád, ale nikdy som nejazdil pretekársky. Až do obdobia, keď mi „žralok zožral nohu“.

Ako ste o ňu vlastne prišli?

Po gymnáziu som odišiel do Anglicka, lebo ma prijali na vysokú školu v Oxforde. Tam som aj začal podnikať, trénoval som tenis a predával tenisové potreby. Počas druhého ročníka ma zrazilo auto. Išiel som na motorke zo športového centra domov a čo sa nestalo – anglická tetuška čakala na odbočenie z rezidenčnej zóny na hlavnú cestu a v okamihu, ako som prišiel na jej úroveň, rozhodla sa ísť. Vrazila do mňa, preletel som cez kapotu auta, ocitol som sa na zemi. Zozačiatku sa mi zdalo, že to nebol až taký ťažký pád. Po pár sekundách som precitol, že aha – noha asi nebude v poriadku. Hlavou mi išlo, že asi dvojitá zlomenina, do pol roka budem fit. Po naložení do sanitky mi rozstrihali motorkárske nohavice, nohu som zbadal a bolo mi jasné, že sa nebudem liečiť len pol roka.

Kedy vám oznámili, že noha sa nedá zachrániť?

Hneď v nemocnici hovorili, že je veľmi malá pravdepodobnosť dať ju do poriadku. Boli názory, nech ju rovno amputujú, ale aj také, nech s ňou skúsia niečo urobiť. Oni nechávajú podobné rozhodnutia na pacientoch.

Vy ste hneď súhlasili s amputáciou?

Nie, chcel som, aby ju zachránili. Tri nasledujúce týždne boli plné operácií, najdlhšia trvala asi 20 hodín. Dávali dokopy kostičky, z chrbta mi vzali svaly a skúšali ich dať do nohy. Nepodarilo sa však obnoviť dôležitú cievu nohy, nefungovala. Nakoniec som sa rozhodol pre amputáciu a potom som bol aj rád, že mi ju vzali. Neskôr som totiž spoznal človeka, ktorému pri podobnom úraze dokázali nohu zachrániť, no po roku sa rozhodol aj tak pre amputáciu, lebo so zachránenou nohou nemohol nič poriadne robiť. Sám na sebe som pocítil zvláštnosť ľudského myslenia, že človek sa snaží zachrániť si všetko, čo má, za každú cenu, napriek tomu, že súčasné technológie už slušne dokážu nahradiť končatinu.

Čo sa odohráva v človeku, ktorý sa po operácii prebudí a nemá nohu?

Nebolo mi jasné, ako zareagujem po prebudení, nevedel som si to predstaviť. Vopred mi však všetko vysvetlili, súhlasil som s amputáciou, takže som bol pripravený a po operácii to už bola jednoducho realita.

No neskákali od radosti, ale nechcel som, aby prišli za mnou do Anglicka, rozhodoval som sa sám. Takže som nevidel ani ich prvé reakcie po oznámení, že mi ju idú amputovať. Asi to znášali veľmi zle, tatino mi v tom šoku hneď začal vyčítať, že načo som jazdil na motorke.

Čo sa stalo s paňou, ktorá vás zrazila?

Myslím, že dostala pokutu 150 libier a šesť bodov jej strhli z licencie, ale viac neviem. Nezaujímal som sa o ňu a ani ju vidieť nechcem.

O nohu ste prišli v roku 2009. O štyri roky neskôr ste sa začali venovať cyklistike súťažne. Prečo?

Keď som si zvykol na protézu, začal som spolupracovať s firmou, ktorá ich vyrába. Vylepšovali sme protézy pre rôzne športy – lyžovanie, cyklistiku, korčuľovanie. Vtedy som si hovoril, že by som vyskúšal jazdu na cestnom bicykli. Jeden som si požičal a začal som jazdiť na celodenné výlety po Anglicku. Kamarát jazdil za cyklistický klub v Oxforde a zavolal ma na tréning. Išiel som a zakladateľ klubu mi vravel, aby som prišiel aj na ďalšie tréningy. Keď mi neskôr kamarát povedal, nech s ním idem na preteky do Portsmouthu, nepáčilo sa mi to, nemal som najazdené tak veľa ako ostatní, nemal som chuť súťažiť. Nakoniec som s ním išiel iba ako divák, no o týždeň som už pretekal aj ja.

Pretekali ste medzi zdravými?

Jasné, s „dvojnožcami“, hneď v kategórii elite, žiadna paracyklistika. Už si nepamätám, na akom mieste som skončil pri prvých pretekoch, začal som však jazdiť aj na ďalšie a ďalšie. Bol to rok 2013, školu som mal dokončenú, takže som mohol naplno trénovať. Našiel som si tím Beeline Bicycles RT, v ktorom pôsobím doteraz, a od začiatku som jazdil s britskou elitou na UCI pretekoch. Ešte predtým, na úplnom začiatku, som sa ukázal aj na európskom pohári paracyklistov na Slovensku, mal som bicykel veľkosti S, ktorý mi vôbec nesedel, bol primalý, na hlave som mal prilbu z horského bicykla, krátke nohavice takisto horské. Asi sa na mne aj smiali, že čo som tam prišiel robiť, dobreže nie na skladačke. Boli to moje prvé dlhšie preteky a skončil som tretí. Na Slovensku si ma však nikto nevšimol, tak som ďalej jazdil v Anglicku.

Nakoniec ste sa stali o tri roky neskôr paralympijským víťazom v dráhovej cyklistike. Ako ste presedlali na dráhu?

Už ani neviem, kedy sa to prehuplo, ale predtým som si hovoril, že aký debil by krúžil stále dokola na 250 metrov dlhej dráhe, veď to musí byť nezáživné. Napriek tomu som dráhu skúsil, deväť dní pred európskym šampionátom paracyklistov. Ale začiatok bol zvláštny, lebo dráhový bicykel nemá voľnobeh ako cestný. Keď začnete šliapať, musíte točiť stále, nemôžete prestať, lebo by ste skončili na zemi. Pred prvou jazdou som si predstavoval, ako sa rozpleštím na dráhe a budú ma z nej zoškrabovať. Sadol som na bicykel a ešte sa ma pýtali: „Jazdil si na tom už niekedy?“ A ja na to: „Samozrejme, že som jazdil, na Slovensku máme takú inú, betónovú dráhu, ale skúsenosti z nej mám!“ Nie trošku, ale poriadne som ich vtedy oklamal.

Išlo vám to na dráhe hneď dobre?

Zapáčilo sa mi to, aj krúženie dokola, takže som si išiel dráhu vyskúšať znova. Pár dní nato sa začal európsky šam­pionát dráhových paracyklistov a ja som sa naň prihlásil. Hovoril som si, že keď trénujem pravidelne 200 kilometrov po kadejakých terénoch, zajazdiť kilometer na peknej hladkej dráhe nemôže byť žiaden problém. A to bol ťažký omyl, na šampionáte som išiel naplno a po dvoch kolách som si myslel, že nemám už žiadnu nohu, po troch kolách sa mi zdalo, že netočím v oválnej, ale v štvorcovej dráhe, a vo štvrtom som od únavy už skoro nevidel. Bol som veľmi prekvapený, ako dokáže jeden kilometer na bicykli človeka zničiť.

Hneď ste zajazdili dobrý výsledok?

V rozjazdách som skončil štvrtý a postúpil som do finále. Večer som sa zoznámil s britským cyklistom, ktorý mi požičal špeciálne diskové koleso, aby som nejazdil s obyčajným. Skončil som na treťom mieste. Úžasné, prvé preteky na dráhe po pár okruhoch absolvovaných v tréningu a hneď medaila. Ešte lepšie som dopadol v disciplíne scratch, na druhom mieste. V Británii to bolo že wow, začali uvažovať, či by som nechcel jazdiť za nich, no nakoniec som ostal jazdiť za Slovensko. O mesiac nato som išiel do Mexika na majstrovstvá sveta a hneď som ich vyhral, urobil som svetový rekord.

Odvtedy jazdíte iba na dráhe?

Jazdím aj na ceste, najmä časovky. Dráhu mám v zime, cestu v lete. Veď tento rok som na ceste zo šiestich pretekov svetového pohára paracyklistov päť vyhral a raz som bol druhý.

Na dráhe ste sa dostali na takú úroveň, že paracyklistov dobiehate pri pretekoch o kolo. Baví vás to jazdiť s takými súpermi?

Samozrejme, že baví, veď moji súperi sú svetová elita a mnohí z nich jazdia v špičkových profesionálnych tímoch. Nepredstavujte si to tak, že jazdím s nejakou škôlkou. No je pravda, že ja sa už snažím spojiť paracyklistiku s cyklistikou, veľmi rád by som bol tým človekom, ktorý urobí most medzi nimi. Môj cieľ je byť profesionál medzi zdravými.

Pred tohtoročnými ­Majstrovstvami sveta v cyklistike v Katare sa v médiách špekulovalo, že by ste raz mohli štartovať aj na svetovom šampionáte medzi zdravými, boli by ste v pelotóne s ľuďmi ako Sagan, Cavendish, Froome. Bola by to ohromná reklama pre Slovensko, boli by ste výborný komerčný „produkt“ jednoducho aj preto, že nemáte nohu a dokážete držať krok s ostatnými.

O tom sa naozaj iba písalo, netuším, ako sa k tomu médiá dostali, lebo ja som vtedy o ničom podobnom nehovoril. Moje myšlienky doteraz neboli o profesionálnej cyklistike na ceste, ale na dráhe. V nej som v súčasnosti na celej čiare na Slovensku najlepší bez ohľadu na to, či medzi cyklistami, alebo paracyklistami. Je však fakt, že na mojich prvých cestných majstrovstvách Slovenska medzi „dvojnožcami“ som v časovke skončil na šiestom mieste asi minútu za pódiom. Nemal som špeciálny časovkársky bicykel, nemal som zadný disk, nemal som aerodynamickú prilbu, čiže so špičkovou technikou by som určite skončil lepšie, možnože tú minútu by som s lepšími vecami aj sfúkol. Vyhral tuším Peter Velits. Vtedy bola miestenka na časovku na majstrovstvá sveta, no mňa nikto nekontaktoval, nik neprišiel za mnou, že poď, urobíme dieru do sveta aj tým, že by išiel na šampionát niekto taký ako ty. Podobné to bolo aj v ďalších rokoch. Dokonca som sa dopočul, že ma slovenskí cyklistickí funkcionári počas vyhlasovania ankety o kráľa cyklistiky začali porovnávať s Oscarom Pistoriusom, atlétom, ktorý nemá nohy, tiež prešiel k profesionálom a nakoniec zastrelil svoju priateľku, lebo to vraj na neho asi zle pôsobilo.

Ja neporovnávam žiadneho funkcionára s niekým zo zahraničia, kto postrieľal rodinu, ani neporovnávam slovenských ústavných činiteľov s diktátormi, ktorí dali vyvraždiť celé dediny. Tak neviem, prečo si niekto dovoľuje dávať moje meno dokopy s Oscarom Pistoriusom akurát v tejto spojitosti. To som však len počul z druhej ruky, že ma niekto s ním porovnával, nebolo to na vlastné uši.

Slovensko vás nejako finančne podporuje?

Niečo ide aj od štátu, no to by nestačilo ani na zaplatenie trénera. Slovenský paralympijský výbor mi však tento rok pomohol veľmi veľa. Môj pôvodný rozpočet na materiál aj tréningy bol 40-tisíc eur, ktorý som prekročil niekoľkonásobne a paralympijský výbor veľkú časť preplatil. Finančná pomoc sa síce stále nevyrovná skutočným výdavkom, stále musím dávať veľa peňazí aj z vlastného, aby som mohol reprezentovať Slovensko, no podpora od paralympionikov bola. Pomoc od Slovenského paralympijského výboru si veľmi cením a ďakujem im za veľkú finančnú podporu.

Pred pár týždňami ste štartovali na svetovom pohári v dráhovej cyklistike ako historicky prvý paracyklista medzi zdravými. Ako k tomu prišlo?

Moje časy dosahované na dráhe sú na úrovni profesionálnej elity. Slovenský cyklistický zväz sa preto aj vyjadril, že mám jeho plnú podporu. Bol som rád, myslel som, že naozaj začnú niečo so mnou riešiť, no ich postoj znamenal len toľko, že mi držia palce. Tak sme si s mojím anglickým trénerom povedali, že skúsime ísť po vlastnej linke a pokúsime sa vybaviť výnimku, aby som mohol štartovať vo svetovom pohári dráharov medzi zdravými. UCI (Medzinárodná cyklistická únia) poslala kladné vyjadrenie asi jeden a pol týždňa pred pretekmi v Glasgowe. Lenže vtedy som už bol v Španielsku, išiel som si trochu oddýchnuť.

Tréner vám na dovolenku telefonoval, že ste dostali povolenie štartovať?

Zodvihol som telefón a v slúchadle som počul – dovolenka sa končí, ide sa do Glasgowa, sadaj hneď na bicykel, treba rýchlo trénovať. Lenže ja som mal po troch rokoch prvýkrát konečne trochu voľna, moja prvá reakcia bola – neexistuje, nikam nejdem, ani náhodou. Telefón som položil, že nie, no okamžite som sa išiel rozbicyklovať a zatrénovať si. Trénerovi som ani nemusel naspäť volať, že teda idem, on dobre vedel, že minútu po telefonáte už budem sedieť na bicykli a hlavou budem v Glasgowe.

Čo sa dialo v Glasgowe, keď ste tam prišli?

Paráda, úžasná obrovská aréna, asi najväčšia, v akej som kedy súťažil. Prišli sme večer, keď už sa pretekalo v iných disciplínach a bola nádherná atmosféra, špičkové podujatie. Nevedel som sa dočkať ďalšieho dňa, keď sa išla stíhačka na 4 kilometre, do ktorej som sa prihlásil. Jasné, po týždni tréningu som nemohol myslieť na špičkový čas, no nakoniec som skončil na 14. mieste z 22. najlepších dráharov sveta. Do desiatky mi chýbalo možno pol sekundy, keby som mal lepšiu prípravu, aspoň o týždeň dlhšiu, bol by som v top 10.

Boli nejaké reakcie súperov, keď medzi profesionálnych cyklistov prišiel na preteky svetového pohára jeden bez nohy?

Ja nohu mám, len karbónovú a má to aj výhody – nemrznú mi na nej prsty (smiech). Súperi boli úplne v pohode. Hlásateľ, samozrejme, pred štartom hovoril, kto som, že som vyhral paralympiádu, že som prvý v histórii na svetovom pohári medzi zdravými profesionálmi, no viac som nevnímal, čo hovoril, už som sa sústredil na štart. Divákom sa môj výkon asi páčil, po jazde bol veľký aplauz. Bol som hneď vedľa českých cyklistov a tí vyzerali nadšení. Plno ľudí som poznal, lebo napríklad mechanici robia aj pre paracyklistov, takže každý okolo ma hneď búchal po ramenách, že klobúk dole. Užíval som si, no nevnímal som, že ide o mňa, o Slovensko, ale skôr o historické zblíženie paracyklistiky s cyklistou. Hneď boli v Británii aj pekné články, naznačovali, že je veľká šanca na zmenu pohľadu na paracyklistiku. Nás parašportovcov totiž stále vníma okolie ako chudákov, že nech si idú chudáčikovia trošku zajazdiť, zabehať, no nech nezavadzajú. Teraz sa ukázalo, že môžeme byť elitní svetoví športovci.

Mnohí parašportovci majú rôzne terapeutické výnimky, čiže môžu legálne užívať podporné prostriedky, ktoré by inak znamenali doping. Vy máte terapeutickú výnimku, môžete mať prekročené niektoré látky v krvi?

No, neviem či v profesionálnej cyklistike nie je niekoľkonásobne viac terapeutických výnimiek ako v paracyklistike. Ja žiadnu výnimku nemám, nesmiem mať prekročené žiadne limity. A antidopingoví komisári si u mňa podávajú kľučky, chodia ku mne ako na bežiacom páse. Som registrovaný v systéme ADAMS, čiže musím pravidelne aktualizovať, kde sa zdržiavam, aby ma komisári vedeli nájsť. Nie je to úplne príjemné, lebo nie som profesionál, nie som za cyklistiku platený, z hľadiska antidopingu však musím spĺňať rovnaké kritériá ako profesionáli.

Čo bude ďalej, plánujete ísť na ďalšie svetové podujatia medzi „dvojnožcami“? Možnože keby ste išli, strhli by ste na seba pozornosť a dostali by ste slovenskú cyklistiku ešte ďalej, boli by ste pri Saganovi ďalší veľký ťahák, možno aj z hľadiska sponzorov.

Majstrovstvá sveta v dráhovej cyklistike budú v apríli 2017 v Hongkongu a tam by som chcel ísť pretekať v kategórii na 4 kilometre. Je však otázne, či mi umožnia štartovať na šam­pionáte, lebo som sa pripravoval na paralympiádu a nemal som čas jazdiť preteky s „dvojnožcami“, takže som nenazbieral potrebné body. Dúfal som, že s časom, aký som zajazdil na MS paracyklistov a potom na paralympiáde v Riu by bolo možné dostať ma do Hongkongu na zelenú kartu. Ale neviem, či sa vôbec dá karta dostať. UCI mi síce dala výnimku na svetový pohár do Glasgowa, zatiaľ však netuším, či dajú aj na MS. Pokúsim sa dovtedy nazbierať nejaké body a uvidíme.

Budete sa venovať aj cestnej cyklistike, že by ste raz išli napríklad na svetovom šampionáte časovku?

Ceste sa budem venovať ako tréningu na dráhu, lebo nie je možné trénovať iba na dráhu. Určite sa objavím na majstrovstvách Slovenska v cestnej cyklistike, možno aj na ďalších pretekoch, no v súčasnosti som asi najlepší slovenský dráhar, časy, aké dosahujem, tu nik nejazdil už poriadne dlho. Trochu ma mrzí, že slovenskí predstavitelia akoby nemali záujem. Čakal by som, že slovenskí dráhari sa budú viac zaujímať o to, že majú cyklistu, ktorý reprezentuje krajinu. Ale, samozrejme, že nevylučujem ani väčšie časovkárske preteky na ceste, bolo by to pekné, rád by som ich absolvoval, keby bola možnosť.

Neľutujete, že ste nezačali jazdiť za Veľkú Britániu, keď vám to ponúkali?

Problém možno je, že slovenská cyklistika je v súčasnosti Peter Sagan, ostatní sú v jeho tieni. Vy by ste ho však pekne doplnili.

Je úžasné, čo ten človek dokáže. Len sa zabúda, že na Slovensku je ďalšie veľké množstvo talentu, ktorý ak nebude riadne financovaný, tak neprežije. Nehovorím teraz len o cyklistike, ale o športe na Slovensku celkovo. Každý si rozmyslí, či bude športovať na vrcholovej úrovni a popri tom bude musieť pracovať, čo je úplná hlúposť, alebo radšej bude len pracovať, robiť biznis a zarábať slušné peniaze na slušný život. Veľké talenty na Slovensku v mnohých športoch často zanikajú, čo je veľká škoda.

V čom ste vy špecifický ako športovec, ak jazdíte iba tri roky, nemáte jednu nohu od kolena a napriek tomu ste sa priblížili k svetovej špičke?

Odmalička som robil plno športov, no príroda ma stvorila tak, že mám zrejme genetické danosti práve na cyklistiku. Mám slušnú vytrvalosť, moje telo sa dokáže pomerne rýchlo zregenerovať. Keď má človek určité danosti a trénuje tri roky naplno, vie sa dostať na dohľad od najlepších. Ja som tri roky nerobil nič iné, len som trénoval. Keby ste tri roky strúhali ceruzky z dreva alebo hádzali kocky, tak sa tiež dostanete do svetovej špičky. Len je dôležité, aby mal športovec financie, chuť, prvotriedne podmienky, aby sa nemusel zaoberať ničím iným ako športovou prípravou. Potom je aj jedno, či má karbónovú nohu a či začne so športom v neskoršom veku, ako som začal aj ja.