Jana Homolová

Ste spolužiaci z&nbsp;vysokej školy, spomeniete si ešte na svoje zoznámenie?

Eva: Chodili sme spolu na Vysokú školu múzických umení. Ja o&nbsp;rok vyššie k&nbsp;pánovi profesorovi Zacharovi, Paľo zasa k&nbsp;pánovi profesorovi Hubovi. Obaja sme spolu účinkovali najmä v&nbsp;projektoch Fujarová show a&nbsp;Rýchlokurz geniality. V&nbsp;tom čase to boli veľmi populárne a&nbsp;navštevované programy.

Pavol: Naše zoznámenie bolo klasické. Na VŠMU sa vždy tie staršie ročníky prišli pozrieť na nových prvákov. Zoznámili sme sa, a&nbsp;tak to nejak prirodzene išlo… Neskôr sme mali v&nbsp;podstate šťastie, pretože poslucháč dramaturgie Lanny Jánošov napísal satirické predstavenia, na tie časy dosť odvážne, Fujarová show a&nbsp;Rýchlokurz geniality. Obsadil v&nbsp;nich hercov z&nbsp;troch ročníkov a&nbsp;my sme sa teda začali stretávať v&nbsp;Istropolise, kde sme spolu hrávali.

Na ktorých profesorov z&nbsp;VŠMU si najradšej spomínate a&nbsp;akú hereckú radu ste si od nich zobrali do svojej kariéry?

Eva: Mala som šťastie na vynikajúcich profesorov herectva a prednesu. S láskou spomínam na pána profesora Zachara, ktorý nás vzdelával vo všetkých druhoch umenia. Naučil nás pozorovať svet okolo, ľudí, krásu prírody. Vnímať výtvarné umenie, krásu hudby vo všetkých jej žánroch a na javisku byť bezprostredný, hravý, uvoľnený a cítiaci situáciu, okolnosti, partnera. Takisto nás naučil používať fantáziu, pieseň v situácii. Bol láskavý a veľa jeho cenných rád som vo svojej profesionálnej, ale aj ľudskej „kariére“ spotrebovala. Bolo pre mňa cťou byť jeho žiačkou a svojím spôsobom pokračovateľkou. Ďalší skvelý umelec a človek bol pán profesor Viliam Záborský. Práca so slovom a s jazykom je v hercovej profesii ne­smierne dôležitá. Mala som šťastie, že práve pán profesor Záborský mi dal základy, na ktorých staviam. Význam textu, jeho interpretácia, láska k poézii, to všetko som sa naučila na jeho hodinách. Bol síce prísny, ale spravodlivý. Mal zmysel pre humor a myslím, že som bola jeho obľúbená žiačka, lebo som bola pracovitý typ a rozumela som, čo odo mňa vyžaduje. Rovnako mi nedá nespomenúť pána profesora Dušana Jamricha, ktorý bol v&nbsp;podstate mladší než ostatní. Veľmi dobre som pracovala pod jeho vedením na verši aj prednese ťažkých veršovaných textov, čo takisto vyžaduje herecké majstrovstvo.

Pavol: Musím povedať, že na VŠMU nemám ani jedného profesora, ktorý by nebol obľúbený. Ja som mal pána profesora Hubu a&nbsp;jeho asistentom bol Ďuro Slezáček. Bola to skvelá dvojica, robilo sa s&nbsp;nimi vynikajúco. Pán Záborský nás zasa učil prednes, neskôr jeho štafetu prebral Dušan Jamrich. Všetci boli vynikajúci a&nbsp;nemám jedinú negatívnu spomienku. (Úsmev.)

Mali ste možnosť zahrať si partnerov aj mimo seriálu Oteckovia?

Eva: Okrem spomínaných Oteckov som s&nbsp;Paľom v&nbsp;žiadnom inom televíznom projekte neúčinkovala. Som rada, že sme sa po toľkých rokoch pracovne stretli, keď­že každý z&nbsp;nás pôsobí v&nbsp;inom divadle. Pri mojich účinkovaniach v&nbsp;muzikáloch Jozefa Bednárika – Pokrvní bratia, Donaha – sme si spolu zahrali na divadelných doskách a&nbsp;zišlo sa nás viacero hercov z&nbsp;už spomínanej Fujarovej show. Bolo to veľmi priateľské a&nbsp;myslím, že aj veľmi umelecky hodnotné stretnutie. Muzikál Pokrvní bratia sme hrali sedem rokov. Stvárňovala som hlavnú postavu matky Johnstonovej a&nbsp;Paľo hral jedno z&nbsp;mojich siedmich detí. (Smiech.) Bolo to veselé.

Pavol: Áno, presne tak, mimo divadla sme spolu nehrali nič, iba v&nbsp;divadle za čias Ľuba Romana v&nbsp;muzikáli Pokrvní bratia, kde Eva hosťovala. Mám pocit, že to bolo jediné predstavenie, v&nbsp;ktorom sme si v&nbsp;profesionálnom divadle spolu zahrali.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Markizácky seriál Oteckovia si všetci účinkujúci herci veľmi pochvaľujú najmä pre príjemnú atmosféru pri výrobe. Pociťujete to rovnako?

Eva: V&nbsp;seriáli Oteckovia je vždy výborná, priateľská atmosféra. Mám rada ľudí či už zo štábu, alebo hereckých kolegov. Som vďačná, že v&nbsp;čase koronavírusu som mala možnosť pracovne sa realizovať a&nbsp;zároveň socializovať. S&nbsp;Paľom sme dosť vtipná dvojica starých rodičov. On je už dedko aj v&nbsp;realite, no ja babička ešte nie. Tak si to užívam aspoň pred kamerami. (Úsmev.)

Pavol: V&nbsp;Oteckoch hrá spolu so mnou kolektív hercov, s&nbsp;ktorými som sa poznal aj z&nbsp;iných projektov. Hneď ma prijali a&nbsp;zasvätili do celej výbornej seriálovej atmosféry.

Evka, v&nbsp;súvislosti s&nbsp;vašou postavou som počula, že ste scenáristov poprosili, aby ju trošku „zjemnili“. Ako to teda bolo?

V&nbsp;prvej sérii scenáristi moju postavu načrtli dosť negatívne, z&nbsp;čoho som bola dosť nešťastná. Sme tam jediní zástupcovia starých rodičov a&nbsp;myslím, že vzťahovo to poskytuje dosť priestoru na „vypichnutie“ dôležitosti rozmeru starého rodiča v&nbsp;živote detí. Mala som úžasných starých rodičov a&nbsp;dalo mi to ďalší rozmer aj v&nbsp;živote. Dosť mi teda prekážalo, že moja postava babičky bola len intrigánska a&nbsp;zákerná osoba. Myslím však, že sa to v&nbsp;ďalších sériách zlepšilo, na moju spokojnosť. Aj keď si myslím, že viac by sme mohli pracovať s&nbsp;našimi vnúčatami a&nbsp;možno s&nbsp;nimi podniknúť aj kadejaké dobrodružstvá.

Seriál je plný detských hrdinov. Ako sa vám s&nbsp;nimi nakrúca?

Eva: Deti, s&nbsp;ktorými nakrúcame, sú nesmierne milé. Mám špeciálne rada svoju seriálovú vnučku Julku, Maxa, ale aj Paľovho vnuka Maroša, ktorý nielen úžasne spieva, navyše je to milý a&nbsp;slušný chlapec.

Pavol: Jediný, koho som pred nakrúcaním nepoznal, boli práve deti. Bol som teda zvedavý. Tým, že som vedel, že je to zabehnutý projekt, mi bolo jasné, že zabehnuté sú aj deti. A&nbsp;bola to pravda. Pri nakrúcaní s&nbsp;nimi nebol žiaden problém, sú to prosto kolegovia.

Už ste naznačili, že tento čas vnímate skôr ako priestor, keď si môžete trošku oddýchnuť. Aké pracovné aktivity vás ešte čakajú?

Pavol: Áno, je to taká medzizastávka v&nbsp;rozbehnutom pracovnom kolotoči. Rozrobení sú Oteckovia, mám aj rôzne dabingy a&nbsp;skúšame hru The Body­guard v&nbsp;divadle Nová scéna, kde hrám v&nbsp;ďalších štyroch predstaveniach. Je to teda super zastavenie na pár dní…

Eva: Presne tak, v&nbsp;divadle aj v&nbsp;televízii máme voľno, takže môžem naplno vychutnať jar a&nbsp;krásy prírody. Po veľmi smutnom kovidovom období sme v&nbsp;divadle začali znova hrať. Musela som si teda oprášiť hry, v&nbsp;ktorých účinkujem. Plánujeme s&nbsp;kapelou obnoviť šansónové koncerty, vďaka ktorým pokračujeme v&nbsp;odkaze Jozefa Bednárika. Momentálne pracujeme aj na príprave novej inscenácie Kutlochy v&nbsp;našom divadle. Hra bude o&nbsp;histórii divadelnej ubytovne, ktorú nám pred piatimi rokmi zrušili a&nbsp;s&nbsp;ktorou sa spája veľa osudov hereckých osobností počas celej histórie divadla. Premiéra je plánovaná na koniec apríla a&nbsp;réžiu má na starosti Slovenka tvoriaca dlhé roky v&nbsp;Česku Natália Deáková.

Ako prežívajú obdobie pandémie a vojny na Ukrajine? Čítajte na ďalšej strane...

Pavol, váš hlas je neodmysliteľnou súčasťou seriálu Frasier a&nbsp;ja mám pocit, že jeho dabovanie ste si veľmi užívali. Okrem toho dabujete Jacka Nicholsona či Eddieho Murphyho. Tunajší herci hovorievajú, že skôr ako veľkým hercom prepožičiavať hlas by si chceli zahrať vo filmoch, v&nbsp;akých hrajú oni. Vnímate to rovnako?

Nemýlite sa. Boli to veľmi dobré texty a Frasier vydarený seriál. Spoločne s Dušanom Jamrichom sme pri dabovaní zažili veľa zábavy a vedeli sme sa poriadne zasmiať, pretože dialógy boli výborné. Rovnako rád som robil filmy s Nicholsonom. Čo film, to perla. Taký môj najobľúbenejší bol Kým si po nás príde, aj keď všetky jeho filmy sú na jednotku. A zasa filmy s Eddiem Murphym sú oddychovka, komédie, no dabovať ho je veľmi náročné. Niekedy som sa cítil ako po nočnej službe v bani. (Smiech.) A&nbsp;čo sa týka filmovania, zahrať by som si v&nbsp;daných snímkach nechcel. Skôr by som sa s&nbsp;hercami rád náhodne stretol a&nbsp;urobil si s&nbsp;nimi „selfíčko“. Vo filmoch nech hrajú oni, robia to dobre. Ja by som im to kazil. (Smiech.)

Ani nevieme ako a&nbsp;prehupli sme sa do tretieho roka života s&nbsp;pandémiou, okrem toho nás straší vojna na Ukrajine. Ako toto obdobie vnímate a&nbsp;prežívate?

Eva: Pandémia bola pre mňa niečo nové. Niečo, čo som v&nbsp;živote nezažila. Musím povedať, že to bolo pre mňa veľmi smutné obdobie, ktoré trvá vlastne až dodnes. Dnes tu máme, ako hovoríte, ďalšiu hrôzu – vojnu na Ukrajine. Neviem, či je to trest za prílišný blahobyt, za stratu človečiny, pokory, za prevahu materiálneho nad duchovným, za sebectvo. Neviem, prečo sa to deje. Ale napriek mnohým smutným veciam, ktoré sa udiali a&nbsp;dejú, verím v&nbsp;zdravý rozum človeka. Verím v&nbsp;ľudskosť, empatiu, múdrosť, vo vzdelanosť.

Pavol: Musím sa priznať, že ja som si na pandémiu zvykol. Snažil som sa dodržiavať to, čo sa malo a dalo. Nezmenil som sa na antivaxera. Dosť ma zarážalo, že celý národ bol síce spočiatku spojený, držal si palce, šili a rozdávali sa rúška, no prešiel mesiac-dva a veľká časť ľudí začala rozprávať o tom, že pandémia neexistuje. Sklamalo ma, koľko ľudí to začalo spochybňovať. A&nbsp;čo sa týka vojny, spomínam si, ako sme sa v&nbsp;škole učili o&nbsp;druhej svetovej vojne, a&nbsp;poviem vám pravdu, v&nbsp;živote by mi nenapadlo, že by hrozilo, že vojnu v&nbsp;Európe zažijeme. Myslel som si, že žijeme v&nbsp;civilizovanom svete. Keď som počul vyhrážky jadrovými zbraňami, pozastavil sa mi rozum. Ako sa hovorí, nikto nevie, kam padne jadrová bomba, ale všetci vedia, kam padne druhá. Tieto vyhrážky sú preto sebazničujúce. Ako to môže vôbec niekto vysloviť? Je to zničenie minimálne jedného kontinentu. Najradšej by som bol, keby to bol iba zlý sen, žiaľ, nie je. A&nbsp;opäť sme pri tom, že všetci, ktorí popierali koronavírus, teraz zľahčujú vojnu...

Napriek mnohým smutným veciam, ktoré sa udiali a dejú, verím v zdravý rozum človeka. Verím v ľudskosť, empatiu, múdrosť, vo vzdelanosť.

Vidíte aj v&nbsp;týchto pochmúrnych časoch svetlo na konci tunela? Ste skôr pesimisti alebo veríte na dobré konce?

Eva: Verím, že bude lepšie a&nbsp;že sa z&nbsp;tejto akejsi apokalypsy dostaneme a&nbsp;že to nebude znamenať náš koniec. Podcenili sme vzdelanosť, odbornosť, podcenili sme súdržnosť, empatiu, súcit. Krízová situácia z&nbsp;našej spoločnosti vyplavila nenávisť, neznášanlivosť, čo bolo pre mňa najväčším sklamaním pri pandémii. Prestali sme si vážiť múdrych, odborne zdatných ľudí. Nechali sme ryčať tých, ktorí sa ne­opierali o&nbsp;poznatky vedy a&nbsp;ľudí vzdelaných v&nbsp;danom odbore, ale nechali si pomútiť hlavy hoax­mi a&nbsp;neoverenými poznámkami z&nbsp;internetu. Pre mňa obdobie pandémie bolo aj obdobím rekapitulácie svojho života. Uvedomila som si, že som mala obrovské šťastie na príležitosti, kolegov, spolupracovníkov. Účinkovala som v&nbsp;množstve skvelých projektov, a&nbsp;keby som aj nebodaj teraz skončila, môj život nebol márny. Ani čo sa týka súkromia…

Pavol: Som optimista. Napriek tomu, čo vychádza v&nbsp;súčasnosti na povrch – hoaxy na sociálnych sieťach a&nbsp;podobne, verím, že tá múdrejšia časť – väčšina – sa akurát tak agresívne neozýva. Múdrejší neprídu na námestia vykrikovať a&nbsp;blokovať dopravu. Som teda optimista, lebo verím, že drvivá väčšina ľudí je práve tá, ktorá sa neozýva tak hlasno.

OTECKOVIA: Pavlíková bola zo svojej postavy nešťastná! A na čo bol najviac zvedavý Topoľský?

Jana Homolová

Výber pre vás

OTECKOVIA: Pavlíková bola zo svojej postavy nešťastná! A na čo bol najviac zvedavý Topoľský?

Jana Homolová

Súvisiace články

Oldo Hlaváček si nevie nájsť miesto pod slnkom: Stála pri mne, aj keď som bol vo väzení

KOČIŠ si prešiel ťažkým obdobím ROZVODU: Ako vychádza po rokoch s exmanželkou Nelou? VIDEO

Z čoho pramení podstata ľudského egoizmu? Slová kazateľa Pastirčáka vás prinútia sa zamyslieť

Výber pre vás