Keď pred tridsiatimi rokmi telefonoval do Bratislavy, že pražské divadlá štrajkujú, jeho kolegovia konštatovali: Zbláznil sa. Milan Kňažko (74) vtedy mužné herecké postavy vymenil za tribúnu, hoci, ako poznamenáva počas rozhovoru, riskoval väzenie v Leopoldove či nútenú emigráciu.
Za socializmu sa nemal až tak zle. Mal slušnú kariéru, dostával pekné postavy. Podľa vlastných slov sa rozhodol ísť tou náročnejšou cestou.
„Pohodlnejšie bolo čušať, to áno. Ekonomicky som bol predsa na tom dobre a pokojne som sa mohol tváriť, že sa ma to netýka. Ale týkalo sa ma to. Práve vychádza moja kniha S otvorenými očami. Je tam aj časť, v ktorej píšem o svojom otcovi, politickom väzňovi. Keď ho zavreli, nemal som ani päť rokov. Večer, hoci ma zmáhal spánok, som stále otváral oči a upieral som pohľad na dvere dúfajúc, že sa v nich objaví otec. Bol však nevinne za mrežami až sedem rokov. Otvorené oči, to je aj symbolické varovanie, aby sme citlivo vnímali každý náznak, keby sa totalitný režim v akejkoľvek pozmenenej forme chcel vrátiť. V novembri 1989 mal môj syn sedem rokov. Uvedomoval som si, že on ani ďalšie deti už nesmú zaspávať s otvorenými očami, pozerajúc na dvere, kedy sa ich otec vráti z väzenia,“ povedal herec.