Vladimír Kampf

Aký je svet z&nbsp;pohľadu žien, ktorým manželia odišli za zárobkom v&nbsp;snahe zlepšiť život sebe a&nbsp;svojim blízkym? Príbehy z&nbsp;Mexika, zo Senegalu, z&nbsp;Etiópie, Indie, ale aj Rumunska či zo Slovenska nesú silnú emóciu. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie. Všade tam zostali ženy a&nbsp;deti, ktoré musia ďalej žiť. Magdaléna Rojo (za slobodna Vaculčiaková) sa venuje pomalej žurnalistike. V&nbsp;krajinách, o&nbsp;ktorých píše, dlhodobo žije, aby porozumela kontextu, v&nbsp;ktorom sa odohráva život miestnych, a&nbsp;aby si zároveň získala ich dôveru.

Ženy, ktoré zostali z&nbsp;vydavateľstva Absynt je zbierka reportáží. Príbehy žien… Kde sa začal ten tvoj?

Pochádzam zo Zvolena. Žila som tam do osemnástich rokov. Keď som mala dvanásť, zamilovala som sa do spolužiaka, ktorý chodil na hokejové zápasy. Pozerať sa, nie hrať. Tak som začala chodiť na hokej aj ja. Bola to moja veľká posadnutosť. S&nbsp;kamarátmi sme chodievali na všetky zápasy. Moji rodičia cestovali so svojou šialenou tínedžerkou na finále do Trenčína či na letné tenisové turnaje hokejistov.

Na začiatku si v&nbsp;tom mala hokej… Zostalo ti to dodnes?

Zamilovanosť ma priviedla k&nbsp;hokeju. Na zvolenskom štadióne som sa dostala k&nbsp;novinárčine, kde som s&nbsp;miestnou novinárkou začala písať reportáže z&nbsp;hokejových zápasov. Zmenilo sa to, keď som sa presťahovala do Bratislavy. Ako Zvolenčanka som predsa nemohla podporovať Slovan!

Ako si sa dostala od športu k&nbsp;ťažším témam?

Na vysokej sme mali rôzne praxe. Venovala som sa trebárs ženským témam alebo míňaniu eurofondov na Slovensku.

Aj v&nbsp;tom je poriadny hokej…

Odmala som rodičom, ktorí boli zo Zvolena a&nbsp;žili vo Zvolene –&nbsp;otec sa narodil v&nbsp;Lučenci, ukazovala na mapách, kadiaľ budem cestovať a&nbsp;kam sa pôjdem pozrieť. Samozrejme, nič som o&nbsp;tých krajinách nevedela, ale diaľky ma lákali.

Kedy si sa vybrala na prvú cestu?

Ak nerátame detské dovolenky v&nbsp;Chorvátsku, bol to poznávací výlet do Paríža. Bola som stredoškoláčka. Vtedy som si povedala, že už nikdy nesadnem so skupinou do autobusu a&nbsp;nepôjdem sa naháňať medzi pamiatky. V&nbsp;poslednom ročníku na strednej som odišla do Švédska na výmenný pobyt. To boli moje prvé cestovateľské skúsenosti. Neskôr som sa vybrala po veľkých mestách naprieč Európou. To ešte pre mňa nebola práca. Počas vysokej školy som už odišla na dva mesiace do Írska pracovať. Výrazne som posúvala hranice rodičov.

To boli vážne až takí domasedi?

Zmena nastala, keď mama začala pracovať v&nbsp;cestovnej kancelárii a&nbsp;vzápätí sme sa do sveta vyberali spolu aj so sestrou. Užívali sme si víkendy v&nbsp;Európe. Potom prišla exotika. Pred pätnástimi rokmi ľudia ešte až tak necestovali do Ázie ako teraz. Povedala som si, že tam musím zobrať maminu, aby videla, že je to v&nbsp;pohode a&nbsp;nebála sa o&nbsp;mňa. Rok nato som sa vybrala sama do Ugandy. To môj tato zvládal veľmi ťažko. Išla som tam na novinársky seminár. Cestovanie sa mi zapáčilo a&nbsp;podľahla som mu úplne. V&nbsp;Ugande išlo o&nbsp;dianie v&nbsp;krajine a&nbsp;rozvojovú spoluprácu. Pracovala som tam s&nbsp;miestnou novinárkou. Vtedy som vedela, že presne toto chcem robiť.

Darí sa ti? Čo si budeme hovoriť... Ale na Slovensku je trh malý a&nbsp;nie ktovieako štedrý.

Dostala som otázku, či mi už niekto zaplatil reportáž v&nbsp;plnej hodnote, koľko naozaj stála. To mi nezaplatili ani zahraničné médiá. Po tom, ako som stretla svojho manžela Noela, ktorý vyrastal v&nbsp;USA, a&nbsp;dozvedel sa, koľko dostávam za reportáž na Slovensku, presviedčal ma, že musím písať po anglicky, lebo slovenčina je málo. S&nbsp;jeho editorskou pomocou som začala písať po anglicky. Ani to nebola stopercentná výhra. Doteraz som sa dostala iba raz do jedného média, ktoré mi zaplatilo aj náklady.

Okrem žurnalistiky si už ako vysokoškoláčka pracovala pre neziskové organizácie.

Tieto skúsenosti som sa snažila navzájom prepájať. Po vysokej škole som sa rozhodovala, či budem písať naplno alebo si nájdem inú prácu. V&nbsp;tom čase som mala v&nbsp;Brne frajera.

Zdá sa, že frajeri sú pre teba kľúčoví…

Povedala som si, že ak si tam nájdem prácu, zostanem, a&nbsp;ak nie, tak pôjdem.

A&nbsp;prácu si si nenašla…

Našla. Dochádzala som do Olomouca na humanitárnu vysokú školu, kde som robila PR manažérku a&nbsp;učila som jeden predmet o&nbsp;ľudských právach. Nastupovala som s&nbsp;tým, že som zamestnávateľa upozorňovala, že už mám kúpenú letenku na štyri týždne v&nbsp;Barme. V&nbsp;tom čase tam boli prvé demokratické voľby. Písala som, čo sa tam deje. V&nbsp;škole som vydržala ešte rok a&nbsp;potom som si vzala pol roka voľno. Odišla som do Indonézie a&nbsp;po návrate som dala výpoveď.

Prišlo niečo zlomové?

V&nbsp;Indonézii som konečne robila to, čo som vždy chcela robiť. Cestovala som, kam som chcela, a&nbsp;písala, o&nbsp;čom som chcela. Fungovalo to aj preto, že som v&nbsp;tom čase mala editorské projekty pre neziskové organizácie.

Bola si digitálny nomád.

Vtedy ešte hej. Dva roky v&nbsp;kancelárii v&nbsp;Olomouci mi stačili.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ktoré krajiny boli pre teba zlomové?

Mexičana Noela som stretla v&nbsp;Thajsku. Bola som vtedy na štvormesačnej ceste po Ázii. Plánovala som návrat v&nbsp;máji, ale nakoniec som nechala prepadnúť spiatočnú letenku. Povedala som si, že sa vrátim, keď sa mi bude chcieť. S&nbsp;mojím budúcim mužom sme sa stretli iba na chvíľu, ale zostali sme v&nbsp;kontakte. Hovorila som si, že som vždy chcela ísť aj do Latinskej Ameriky. Ázie som sa už nabažila. Na narodeniny som si kúpila letenku do Kolumbie a&nbsp;môj budúci muž sa pridal. Stretli sme sa a&nbsp;odvtedy sme na cestách spolu.

Ako žena neobsedíš. Čo tie, ktoré zostali? Ako ti napadlo zozbierať ich príbehy?

V&nbsp;lietadle si ku mne a&nbsp;Noelovi prisadol neznámy Kubánec. Keď sme vzlietli, prihovoril sa nám. Let na trase Cancún – Brusel trval viac ako desať hodín. Celú cestu sme sa rozprávali. Bolo to po prvý raz v&nbsp;jeho živote, čo odchádzal z&nbsp;Kuby. Vo vrecku mal španielsky pas. Niektorý z&nbsp;jeho predkov tam mal korene, a&nbsp;tak mal aj náš spolucestujúci nárok na európsky cestovný doklad. Vďaka tejto čarovnej knižočke so znakom európskeho štátu teraz cestoval za bratom do Bruselu. Okrem rodnej Kuby opustil manželku a&nbsp;dcéru. Na palube lietadla mal slzy na krajíčku a&nbsp;hlas sa mu triasol.

Nechcel by som byť v&nbsp;jeho koži.

V&nbsp;duchu som sa pýtala, ako bude komunikovať s&nbsp;rodinou. Cez internet to asi na Kubu nepôjde. Zostáva predražené telefonické spojenie. Neznámy dátum návratu... Ako žijú ženy, ktoré zostali, zatiaľ čo muži odišli za prácou?

Silná téma bola na svete.

Pri páse sme si vyzdvihli batožinu a&nbsp;rozlúčili sme sa. Cestou z&nbsp;letiska sme sa s&nbsp;Noelom rozprávali o&nbsp;tom, ako asi žijú ženy, ktoré zostali. Potom som tú tému vypustila z&nbsp;hlavy takmer na celý rok, až kým som si jedného dňa v&nbsp;mexickej Oaxace nekúpila od chlapíka na ulici miestne noviny. V&nbsp;kaviarni s&nbsp;dvoma maličkými stolíkmi som si ich otvorila a&nbsp;začítala som sa do článku o&nbsp;dedine, v&nbsp;ktorej žijú najmä ženy a&nbsp;deti. Väčšina mužov je totiž v&nbsp;Spojených štátoch amerických. Spomenula som si na nášho spolucestujúceho z&nbsp;lietadla a&nbsp;povedala som Noelovi: Skúsme o&nbsp;tom napísať. Jeden príbeh v&nbsp;knihe zatiaľ chýba – príbeh manželky Kubánca z&nbsp;nočného letu Cancún –&nbsp;Brusel.

Výber príbehov závisel od vašich ciest. Noel do knihy prispel skvelými fotografiami.

Začali sme v&nbsp;Mexiku, kde bola hlavnou témou migrácia do USA. Vedela som, že to nebude Európanov oslovovať tak ako príbehy, ktoré majú bližšie. Odišli sme do Senegalu a&nbsp;Etiópie, odkiaľ vedú cesty migrantov do Európy. V&nbsp;Etiópii sme stretli Rumunku, ktorá nás pozvala k&nbsp;sebe domov do Transylvánie. Slovenka si nás našla sama na fotovýstave. Ponúkla nám svoj príbeh.

Ktorý z&nbsp;príbehov ťa chytil za srdce najviac?

Kontexty boli také odlišné, že len ťažko môžem zoradiť nejaký rebríček. Zaujalo ma, ako sa mení dynamika v&nbsp;komunitách, kde ženy zostávajú samy. V&nbsp;dedine Oaxaca v&nbsp;Mexiku, kde teraz žijem, sa ženy, ktoré zostali samy, starajú o&nbsp;deti a&nbsp;domácnosť. Neexistuje tam systém politického riadenia. Dediny fungujú samy. Obyvatelia si počas zhromaždení určujú ľudí, ktorí ich budú zastupovať pred štátom. Keď muž odíde a&nbsp;neposiela dosť peňazí, ženy musia pracovať. Okrem toho musia zastať zastupiteľské funkcie. Zrazu hlasujú a&nbsp;rozhodujú o&nbsp;niečom, čo bola v&nbsp;minulosti výsada mužov. Vďaka tomu sa miestne ženy dostávajú do lokálnej politiky. Učia sa vyjadrovať svoj názor. Migrácia ich posunula vpred. Tie ženy si predtým netrúfli vyjadrovať vlastné názory.

Všetko zlé je na niečo dobré.

Pridáva im to na spoločenskej vážnosti.

Stáva sa, že si ľudia, ktorí sú od seba ďaleko a&nbsp;často sa k&nbsp;sebe nemôžu jednoducho vrátiť, pretože v&nbsp;inej krajine sú načierno alebo nemajú dosť peňazí na cestovanie, vytvárajú tieňové rodiny?

Stretli sme sa prípadmi, keď si muž v&nbsp;zahraničí vytvoril novú rodinu len preto, že sa nemohol kedykoľvek vrátiť. Nestretla som sa však so ženou, ktorá by si našla iného muža. Je to spôsobené aj kultúrnym či náboženským tlakom. Kým žena nie je rozvedená, nemôže si nájsť iného muža. Ak si aj muž nájde inú rodinu, spoločnosť mu to toleruje, ak posiela svojej prvej rodine peniaze. Stáva sa aj to, že muž prestane posielať peniaze veľmi rýchlo.

Našla si príbeh, ktorý by prekračoval nejakú tvoju osobnú hranicu?

Jeden taký sa tam nedostal. Žena z&nbsp;dedinky Oaxaca nevidela svojho manžela dve desaťročia. Peniaze posielal. Nemala vlastné ekonomické aktivity ani koníčky. K&nbsp;nášmu rozhovoru sa pridala ich dcéra, ktorá sa rozplakala, že otec tam s&nbsp;nimi nie je. Čo mala z&nbsp;tých peňazí, keď ho odmala nevidela…

Keby sa im otec vrátil, dokázal by ich uživiť?

Pani si povzdychla, že na to, ako dlho je muž preč a&nbsp;ako a&nbsp;kde pracuje, by mohol ich dom vyzerať oveľa lepšie. Záleží na tom, koľko muž posiela. Realita sa mení. Kedysi tých peňazí bolo treba menej. Stalo sa, že sa muži vrátili. Niektorí prichádzajú odhodlaní, že už nikam nepôjdu, ale nakoniec to dopadne najmä z&nbsp;ekonomických dôvodov inak.

Čo tým ženám najviac chýba?

Deväťdesiat percent z&nbsp;nich mi na túto otázku odpovedalo, že otec pre deti, muž ako autorita, opora a&nbsp;pomoc. Stretli sme aj ženu, ktorá o&nbsp;svojom manželovi nič nevedela. Neskôr vysvitlo, že si našiel novú rodinu. Mnohí muži, ktorí prekračujú hranice, si zmenia meno a&nbsp;tých sa už nemusí nikto nikdy dopátrať...

FOTOGRAFIE PLNÉ EMÓCIÍ NÁJDETE V GALÉRII