Aký je svet z pohľadu žien, ktorým manželia odišli za zárobkom v snahe zlepšiť život sebe a svojim blízkym? Príbehy z Mexika, zo Senegalu, z Etiópie, Indie, ale aj Rumunska či zo Slovenska nesú silnú emóciu. Všade tam žijú rodiny, ktoré svojich členov vyprevádzajú na dlhšie či kratšie cesty, aby im zabezpečili dôstojné živobytie. Všade tam zostali ženy a deti, ktoré musia ďalej žiť. Magdaléna Rojo (za slobodna Vaculčiaková) sa venuje pomalej žurnalistike. V krajinách, o ktorých píše, dlhodobo žije, aby porozumela kontextu, v ktorom sa odohráva život miestnych, a aby si zároveň získala ich dôveru.

Ženy, ktoré zostali z vydavateľstva Absynt je zbierka reportáží. Príbehy žien… Kde sa začal ten tvoj?

Pochádzam zo Zvolena. Žila som tam do osemnástich rokov. Keď som mala dvanásť, zamilovala som sa do spolužiaka, ktorý chodil na hokejové zápasy. Pozerať sa, nie hrať. Tak som začala chodiť na hokej aj ja. Bola to moja veľká posadnutosť. S kamarátmi sme chodievali na všetky zápasy. Moji rodičia cestovali so svojou šialenou tínedžerkou na finále do Trenčína či na letné tenisové turnaje hokejistov.

Na začiatku si v tom mala hokej… Zostalo ti to dodnes?

Zamilovanosť ma priviedla k hokeju. Na zvolenskom štadióne som sa dostala k novinárčine, kde som s miestnou novinárkou začala písať reportáže z hokejových zápasov. Zmenilo sa to, keď som sa presťahovala do Bratislavy. Ako Zvolenčanka som predsa nemohla podporovať Slovan!

Ako si sa dostala od športu k ťažším témam?

Na vysokej sme mali rôzne praxe. Venovala som sa trebárs ženským témam alebo míňaniu eurofondov na Slovensku.

Aj v tom je poriadny hokej…

Odmala som rodičom, ktorí boli zo Zvolena a žili vo Zvolene – otec sa narodil v Lučenci, ukazovala na mapách, kadiaľ budem cestovať a kam sa pôjdem pozrieť. Samozrejme, nič som o tých krajinách nevedela, ale diaľky ma lákali.

Kedy si sa vybrala na prvú cestu?

Ak nerátame detské dovolenky v Chorvátsku, bol to poznávací výlet do Paríža. Bola som stredoškoláčka. Vtedy som si povedala, že už nikdy nesadnem so skupinou do autobusu a nepôjdem sa naháňať medzi pamiatky. V poslednom ročníku na strednej som odišla do Švédska na výmenný pobyt. To boli moje prvé cestovateľské skúsenosti. Neskôr som sa vybrala po veľkých mestách naprieč Európou. To ešte pre mňa nebola práca. Počas vysokej školy som už odišla na dva mesiace do Írska pracovať. Výrazne som posúvala hranice rodičov.

To boli vážne až takí domasedi?

Zmena nastala, keď mama začala pracovať v cestovnej kancelárii a vzápätí sme sa do sveta vyberali spolu aj so sestrou. Užívali sme si víkendy v Európe. Potom prišla exotika. Pred pätnástimi rokmi ľudia ešte až tak necestovali do Ázie ako teraz. Povedala som si, že tam musím zobrať maminu, aby videla, že je to v pohode a nebála sa o mňa. Rok nato som sa vybrala sama do Ugandy. To môj tato zvládal veľmi ťažko. Išla som tam na novinársky seminár. Cestovanie sa mi zapáčilo a podľahla som mu úplne. V Ugande išlo o dianie v krajine a rozvojovú spoluprácu. Pracovala som tam s miestnou novinárkou. Vtedy som vedela, že presne toto chcem robiť.

Darí sa ti? Čo si budeme hovoriť... Ale na Slovensku je trh malý a nie ktovieako štedrý.

Dostala som otázku, či mi už niekto zaplatil reportáž v plnej hodnote, koľko naozaj stála. To mi nezaplatili ani zahraničné médiá. Po tom, ako som stretla svojho manžela Noela, ktorý vyrastal v USA, a dozvedel sa, koľko dostávam za reportáž na Slovensku, presviedčal ma, že musím písať po anglicky, lebo slovenčina je málo. S jeho editorskou pomocou som začala písať po anglicky. Ani to nebola stopercentná výhra. Doteraz som sa dostala iba raz do jedného média, ktoré mi zaplatilo aj náklady.

Okrem žurnalistiky si už ako vysokoškoláčka pracovala pre neziskové organizácie.

Tieto skúsenosti som sa snažila navzájom prepájať. Po vysokej škole som sa rozhodovala, či budem písať naplno alebo si nájdem inú prácu. V tom čase som mala v Brne frajera.

Zdá sa, že frajeri sú pre teba kľúčoví…

Povedala som si, že ak si tam nájdem prácu, zostanem, a ak nie, tak pôjdem.

A prácu si si nenašla…

Našla. Dochádzala som do Olomouca na humanitárnu vysokú školu, kde som robila PR manažérku a učila som jeden predmet o ľudských právach. Nastupovala som s tým, že som zamestnávateľa upozorňovala, že už mám kúpenú letenku na štyri týždne v Barme. V tom čase tam boli prvé demokratické voľby. Písala som, čo sa tam deje. V škole som vydržala ešte rok a potom som si vzala pol roka voľno. Odišla som do Indonézie a po návrate som dala výpoveď.

Prišlo niečo zlomové?

V Indonézii som konečne robila to, čo som vždy chcela robiť. Cestovala som, kam som chcela, a písala, o čom som chcela. Fungovalo to aj preto, že som v tom čase mala editorské projekty pre neziskové organizácie.

Bola si digitálny nomád.

Vtedy ešte hej. Dva roky v kancelárii v Olomouci mi stačili.

Pokračovanie na ďalšej strane...