Slovenské opatrovateľky v Rakúsku zarábali podľa dát z roku 2016 v čistom priemerne 10 080 eur ročne. Čistá minimálna mzda za opatrovateľskú prácu vykonávanú na zmluvu sa však pohybuje medzi 17 484 až 21 129 eurami za rok. Aj tieto rozporuplné fakty sú súčasťou výskumu, na ktorom pracovala výskumníčka KRISTÍNA ORSZÁGHOVÁ (29) z Amnesty International Slovensko.

Počas pandémie k nám prenikali správy, že opatrovateľky sú za­vreté v rakúskych domácnostiach, nemôžu sa vrátiť domov. Zrejme ste počúvali aj dramatické príbehy.

Je to tak. Opatrovateľky nám rozprávali o tom, že obvyklé dvojtýždňové turnusy si predlžovali na šesť aj viac týždňov. Rumunské opatrovateľky z dôvodu vzdialenosti od Rakúska cestujú až na mesačné turnusy. Keď slovenské opatrovateľky mohli konečne cestovať domov, v začiatkoch pandémie nasledovala na Slovensku karanténa v štátnom zariadení. Opatrovateľky majú bežne počas svojej práce v Rakúsku minimum sociálnych kontaktov. Pandémia to zhoršila a ich už aj tak malý počet príležitostí porozprávať sa či sa stretnúť s niekým iným než so svojím klientom či klientkou sa ešte znížil. Kým predtým im prišli v niektorých rodinách aspoň raz do dňa pomôcť napríklad s polohovaním chorého či chorej rakúski príbuzní, počas pandémie táto pomoc odpadla. Treba brať do úvahy, že v nejednom prípade je ležiaci klient ťažší než samotná opatrovateľka. Opatrovateľky nám hovorili o pocitoch samoty, zúfalstva, ktoré vyúsťovali do depresií. Potom to boli zdravotné problémy s chrbticou, ramenami. Boli psychicky aj fyzicky úplne vyčerpané. Pracovná záťaž bola príliš veľká a zároveň sa často nemali na koho obrátiť. Jedna z rumunských iniciatív s názvom DREPT sa túto absenciu podpory rozhodla vyplniť a v prípade potreby ju mohli opatrovateľky kontaktovať. Táto podpora však bola určená predovšetkým pre rumunské opatrovateľky.

Dôverovali vám natoľko, že vám rozprávali aj o svojich intímnych pocitoch?

Myslím si, že áno. Hovorili nám, že často plakali, boli osamelé a cítili sa ako vo väzení. Rozprávali nám o svojej práci, odhliadnuc od pandémie. Dva týždne sú v Rakúsku, pričom sú celé dni a noci k dispozícii chorému klientovi či klientke s tým, že na oddych majú denne možno dve hodiny, najčastejšie v čase, keď si ich klienti a klientky poobede pospia. Dva týždne sú doma, ale nie je to plnohodnotný oddych. Čaká na nich vybavovanie administratívy. Potom je to vlastná domácnosť, v ktorej sa treba postarať o členov rodiny a pokúsiť sa dobehnúť zameškaný čas s nimi. Tie dva týždne na Slovensku sú pre nich akoby ďalšia pracovná zmena. Keď začínali s opatrovaním, mnohé ženy nevedeli, do čoho idú. Niektoré opatrovateľky si na začiatku vraveli, že si na samotu, cestovanie a náročné pracovné podmienky zvyknú. Nemyslím si, že by si ktokoľvek mal na takúto situáciu zvykať. Táto práca si zaslúži náš rešpekt a úctu. Nemôžeme sa po vyše desiatich rokoch od jej legalizačného procesu stále rozprávať o nároku na prestávku a o jej dĺžke.

Výskum odhalil, čo musia zažívať Slovenky pracujúce v Rakúsku. Viac sa dočítate v najnovšom vydaní týždenníka Život.

Diskusia