Moderujem reláciu Dobré správy zo ŽIVOTA, ktorá je zameraná na silné a inšpiratívne príbehy. Otvárame témy, ktoré nie sú vždy ľahké na počúvanie. Diváci nám píšu, že sa vďaka tomu necítia byť sami. Vtedy viem, že robím niečo správne.

Kristína Filová

Pán Hrica, boli ste programový riaditeľ nadácie Pontis, spoluzakladali ste Rómsky skauting a&nbsp;napokon ste s&nbsp;kolegyňami Oľgou a&nbsp;Helou založili aj občianske združenie Cesta von, ktoré má program Omama. Čo vás k&nbsp;tomu viedlo?

Na Slovensku, aj keď si to nie vždy uvedomujeme a&nbsp;všímame, žije veľké množstvo ľudí v&nbsp;naozaj ťažkých podmienkach možnože po celé generácie a&nbsp;nevedia sa z&nbsp;toho vymotať. Keď to človek hlbšie spozná, tak sa to ani nedá, je to veľmi ťažké. Je takmer nemožné sám, bez pomoci sa z&nbsp;generačnej chudoby vyhrabať. Chceli sme urobiť zmysluplnú vec a&nbsp;povedali sme si, že práve toto je problém, ktorý treba riešiť a&nbsp;ktorému sa venuje veľmi málo ľudí. Pustili sme sa do ťažkej témy, na ktorú sú rôzne názory a&nbsp;predsudky. My sme si povedali, že nám to nevadí a&nbsp;práve preto, že s&nbsp;tým takmer nikto nepracuje, bolo by dobré, aby sa aj týmto ľuďom a&nbsp;deťom, ktoré sa tam rodia, venovala pozornosť.

Je to určite ťažká téma, svedčí o&nbsp;tom už len štatistika, že až 87&nbsp;percent obyvateľov segregovaných osád žije pod hranicou chudoby. To, samozrejme, výrazne znižuje deťom z&nbsp;osád šancu, aby žili lepšie. V&nbsp;súvislosti s&nbsp;tým sa spomína generačná chudoba. Čo to vlastne je?

V&nbsp;našich osadách, ale nielen v&nbsp;nich, funguje takzvaná generačná chudoba. Môže byť v&nbsp;rôznych prostrediach, princípom je, že sa dedí z&nbsp;generácie na generáciu. Nie je to len tak, že človek schudobnie z&nbsp;nejakej príčiny, napríklad pre zdravotný problém alebo životnú situáciu. Narodí sa do toho pro­stredia, väčšinou v&nbsp;ňom i&nbsp;zomiera a&nbsp;jeho deti sa do toho prostredia takisto rodia a&nbsp;takto sa to dedí z&nbsp;generácie na generáciu. Problém je, keď sa to koncentruje na jednom mieste a&nbsp;ľudia okolo seba nevidia nič iné, len ďalších ľudí žijúcich v&nbsp;ťažkých podmienkach. Nemajú kde načerpať vedomosti, zručnosti, čo sa naučiť, ako sa z&nbsp;toho dostať. Presne tomuto sme sa chceli venovať.

Ako z&nbsp;tejto stránky pomáhajú vaše omamy, ktoré takisto pochádzajú z&nbsp;vylúčených komunít? Ako pracujú s&nbsp;deťmi?

Omamy sú ženy, ktoré sú súčasťou vylúčených komunít, v&nbsp;ktorých pracujeme. Hľadáme ich veľmi starostlivo, máme za sebou výber ďalšej vlny, máme dvanásť nových omám, ktoré sme teraz uviedli do fungovania. Sú to ženy, ktoré tam vyrastali, ale zároveň sa možno trošku líšia od zvyšku komunity, pretože majú potenciál, rešpekt. Vidíme u&nbsp;nich silnú stránku, ktorá by sa dala podchytiť a&nbsp;ktorú vedia venovať v&nbsp;prospech celej svojej komunity. Pracujú najmä s&nbsp;mamičkami a&nbsp;s&nbsp;ich deťmi, občas aj s&nbsp;otcami, a&nbsp;posilňujú tak ich možnosť, aby deti dostali dobré impulzy a&nbsp;podnety od narodenia až do obdobia, keď pôjdu do škôlky. Je to obdobie od nula do štyroch rokov, keď omamy pracujú s&nbsp;deťmi, ale zároveň s&nbsp;mamami.

O čom je presne ich práca? Pokračovanie na ďalšej strane...

V&nbsp;čom presne spočíva práca omám?

Raz týždenne navštívia každú rodinu v&nbsp;programe a&nbsp;robia tam stimulačnú lekciu pre dieťa, no zapájajú do nej i&nbsp;rodiča. Podľa svojho pracovného úväzku majú dvadsať až tridsať detí. Každú mamičku navštevujú individuálne, navštevujú svoje susedky, prídu do ich domácnosti a&nbsp;sú tam asi hodinu. Cieľom nie je nahradiť mamu, ale posilniť ju, aby vedela po zvyšok týždňa dobre pracovať so svojím dieťaťom. V&nbsp;rámci lekcie stimulujú dieťa, je to mozgová posilňovňa, kde dieťa naozaj veľa pracuje a&nbsp;rozvíja zručnosti, ktoré by v&nbsp;tom veku už zdravé dieťa malo mať. Deti v&nbsp;chudobe takéto podnety často nemajú a&nbsp;neskôr majú sklz. Keď prídu do školy a&nbsp;majú dvojročný sklz, potom ho nevedia dobehnúť, a&nbsp;preto sú neúspešné. Treba začať už od narodenia a&nbsp;práve na tomto pracujú omamy s&nbsp;deťmi, ale zároveň do toho stále zapájajú ich mamu a&nbsp;ukazujú jej, čo má robiť so svojím dieťaťom, aby získala zručnosti a&nbsp;možno aj motiváciu a&nbsp;vedomosť, že to je dôležité. Je tam časť zameraná čisto na dieťa v&nbsp;spolupráci s&nbsp;mamou a&nbsp;potom čisto na mamu, kde sa s&nbsp;ňou omama rozpráva, čo je pre dieťa najlepšie, aby rástlo zdravo a&nbsp;naplnilo svoj potenciál.

Omamy začínajú pracovať na polovičný pracovný úväzok, je možnosť, že by ste ich neskôr zobrali na trvalý pracovný úväzok?

Keď sa rozbiehajú, dávame im možnosť pracovať na polovičný alebo trojštvrtinový pracovný úväzok, väčšina si vyberá trojštvrtinový. Nedávame na začiatku úplne celý, pretože často ide o&nbsp;ženy, pre ktoré to je prvá pracovná skúsenosť, a&nbsp;je to naozaj ťažká práca. Od rána si naplnia pracovný čas návštevami, kde robia rôzny program podľa veku dieťaťa. Musia zvládať veľa vecí. Teraz sme najnovšie omamy učili, ako viesť lekcie. Na začiatku sú nešikovné ako každý z&nbsp;nás, to by sme sa veľmi natrápili. Za rok však spravia stovky a&nbsp;stovky týchto lekcií, takže postupne budujú svoje zručnosti „za jazdy“, a&nbsp;potom sú ako profesionálky. Vedia veľmi dobre odsledovať mamu i&nbsp;dieťa. Vedia sa mu prispôsobiť, nastaviť sa mu, rozvíjať jeho reč, pozornosť, psychomotorické, kognitívne zručnosti. Dieťa má potom oveľa väčšiu šancu využiť to a&nbsp;byť neskôr úspešné v&nbsp;škole i&nbsp;v&nbsp;živote. Raný vek je najkľúčovejší u&nbsp;každého z&nbsp;nás, mozog sa najviac rozvíja a&nbsp;práve na toto sa omamy zameriavajú. Vyvažujú negatívne stránky chudoby a&nbsp;prinášajú pozitívne impulzy.

Vraveli ste, že zo začiatku im to nejde najlepšie, ale ako sa hovorí, nikto učený z&nbsp;neba nespadol. Omamy pochádzajú z&nbsp;rovnakého prostredia ako ľudia, ktorí potrebujú pomoc, poznajú teda ich jazyk, vedia, ako s&nbsp;nimi komunikovať. Podľa čoho ich vyberáte?

Vyberáme ich podľa toho, či majú celkovo na túto prácu potenciál. Musia mať k&nbsp;tomu vzťah, musia veriť tejto myšlienke. Nie je to len práca, za ktorú dostanú peniaze, nedá sa to robiť bez toho, aby o&nbsp;tom boli presvedčené. Hľadáme ženy, ktoré chcú zlepšiť osadu, chudobnú komunitu, život v&nbsp;nej a&nbsp;veria v&nbsp;to, že treba robiť isté veci, aby sa zmena udiala. Ďalšia vec je, že musia mať rešpekt. Musia byť schopné prísť do určitej domácnosti a&nbsp;tá druhá rodina ich musí prijať a&nbsp;počúvať. Ony sú aj tak troška líderky vo svojich komunitách a&nbsp;potom sa v&nbsp;tom ešte ďalej posúvajú. Samozrejme, musia mať aj vzťah k&nbsp;deťom. Potrebovali aj iné základné veci, a&nbsp;to schopnosť čítať, vyjadrovať sa, logicky myslieť. Toto všetko si testujeme, prechádzajú náročným výberovým procesom. Nie sú to ťažké úlohy, ale ľudia v&nbsp;týchto komunitách majú často zanedbané vzdelanie. Vyberáme zväčša ženy, ktoré majú dokončenú iba základnú školu – väčšina ľudí to tak v&nbsp;osadách má, ale potrebujeme cítiť snahu. Niektoré si doma napríklad samy čítajú, ďalšie sa venujú iným aktivitám. Ak majú tento potenciál, je to skvelé a&nbsp;my ho posúvame ďalej.

Ako ich na túto rolu pripravujete a&nbsp;ako dlho to trvá? Už ste povedali, že musia mať napríklad prirodzený rešpekt, autoritu. To môže byť naozaj náročné. Sprevádza ich niekto týmto procesom?

Toto je úplne najkľúčovejšia vec, pretože keď majú slabšie formálne vzdelanie, my to potrebujeme vyvážiť niečím iným. Dostávajú veľa podpory. Majú tréningy, školenia, nedávno som sa z&nbsp;jedného vrátil. Počas prvého mesiaca majú za sebou dve štvordňové školenia. Sú veľmi intenzívne, veľa sa tam učia a&nbsp;aj samy robia, trénujú. Ďalšia vec je, že každá z&nbsp;nich má mentorku. Je to žena zo strednej triedy, ktorá ich posilňuje v&nbsp;obsahových veciach, pomáha im učiť sa lepšie na lekcie, používať vhodné hračky a&nbsp;stimulačné pomôcky. Používajú tam napríklad karty Múdreho hrania a&nbsp;musia vedieť, ako ich správne prehadzovať, nesmú im spadnúť, musia sa na to dokázať sústrediť. Mentorka im zároveň pomáha v&nbsp;tom, aby získali pracovné zručnosti. Lebo toto je pre ne práca, niekedy prvá v&nbsp;živote. Začínajú ráno, musia si zapisovať dochádzku, dovolenku či péenku. Sú to veci, ktoré títo ľudia nie sú zvyknutí robiť. Ako prácu majú väčšinou brigády alebo iné krátkodobé typy prác. Majú aj supervízorky, ktoré im dvakrát mesačne dávajú obsahovú spätnú väzbu. Sú to odborníčky na našu metódu. Stále im pomáhajú zlepšovať sa v&nbsp;tom, ako tú prácu robia. S&nbsp;touto celou dosť širokou podporou sa dokážu tie ženy za pár mesiacov výrazne posunúť. Niekedy sme prekvapení, ako sa z&nbsp;obyčajnej ženy z&nbsp;osady za pár mesiacov alebo za rok stane sebavedomý človek. Je to skvelý príklad toho, že keď do niekoho investujeme, môže z&nbsp;neho vyrásť niekto nový so zdravým sebavedomím a&nbsp;schopnosťou hovoriť do médií alebo mamičkám vo svojej komunite, ako treba niektoré veci robiť. S&nbsp;podporou to ide.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Koľko máte teraz celkovo omám?

Momentálne máme 44 omám. Pôsobíme už vo viac než 30&nbsp;chudobných komunitách na východnom a&nbsp;strednom Slovensku. Banskobystrický, Prešovský a&nbsp;Košický kraj sú naše regióny, kde sa pohybujeme, a&nbsp;väčšinou ide o&nbsp;najťažšie komunity, ktoré ľudia poznajú aj z&nbsp;počutia, ako je Luník IX a&nbsp;podobne. Máme tam osady ako Chminianske Jakubovany, Zborov a&nbsp;ďalšie známe osady ako Moldava nad Bodvou. Teraz začíname v&nbsp;Jasove či v&nbsp;Trebišove. Postupne by sme chceli dať šancu na takýto rast a&nbsp;lepšiu štartovú čiaru ideálne všetkým deťom, ktoré sa narodia do chudobného a&nbsp;vylúčeného prostredia. Neznamená to, že všetko spravíme my, možnože inšpirujeme ďalšie organizácie a&nbsp;poskytovateľov tejto služby. Tá situácia a&nbsp;generácia sa časom zmenia a&nbsp;deti budú mať oveľa väčšie šance do budúcna.

Nebol to spočiatku šok pre obyvateľov rómskych osád alebo vylúčených komunít, že zrazu príde niekto, kto im ide hovoriť, čo majú ako robiť? Nemalo to najprv negatívne ohlasy?

Negativita ani nie, ale častým javom na začiatku je neistota. Je to niečo nové a&nbsp;ľudia sa na to pozerajú s&nbsp;podozrením. O&nbsp;to viac si vážim omamy, že idú do tejto náročnej situácie. Skúste si predstaviť, že by ste mali svojim susedám zaklopať na dvere a&nbsp;ponúknuť im, že im budete pomáhať v&nbsp;rozvoji ich detí. Je to možno pre niekoho zvláštna a&nbsp;trápna predstava a&nbsp;tieto ženy to tak robia. My sa ich snažíme posunúť v&nbsp;tom, aby to robili prirodzene. Sú tam často široké rodiny, takže sa dobre poznajú, majú ukotvenie. Možno začnú so svojou švagrinou, sesternicou alebo kamarátkou a&nbsp;podobne. Postupne, keď sa ten program uchytí, mamičky sú šťastné, ako deti napredujú, vidia to na vlastné oči a&nbsp;potom sa začne šíriť prirodzená reklama po celej komunite a&nbsp;do programu sa prihlasujú ďalšie mamičky. Prvotná neistota sa v&nbsp;priebehu pár mesiacov často zmení v&nbsp;opak až tak, že už našu službu nedokážeme poskytnúť všetkým, ktorí by chceli.

Vidieť, že to robíte dobre, ale verím, že to môže byť náročne z&nbsp;finančnej stránky. Ako vám môžu ľudia pomôcť?

Veľa ľudí nás podporuje aj finančne, máme jednorazových alebo aj pravidelných darcov. Niekto dá pravidelne desať eur, niekto dva­dsať eur. To sú naši najlepší podporovatelia, pretože vďaka tomu sa nám vyzbiera nejaký balík, vďaka ktorému môžeme omamy zamestnávať a&nbsp;ony môžu mať pravidelný plat a&nbsp;istotu do budúcnosti. Získavame aj ďalšie zdroje. Snažíme sa získať aj štátne a&nbsp;európske zdroje, ale pomáha nám aj viacero firiem, súkromných subjektov. Spolu skladáme balík, aby sme dokázali okruh omám rozširovať. Momentálne budeme mať v&nbsp;programe už viac ako 900&nbsp;detí a&nbsp;chceli by sme, aby túto možnosť dostalo čo najviac ďalších. Všetci odborníci hovoria, že ten raný vek je najkritickejší. Keď sa tam dobre zaberie, zostane im to na celý život. Budú mať jednak lepšiu šancu v&nbsp;škole, ale aj vo svojom živote, v&nbsp;práci, rodinách. Budú mať oveľa väčší potenciál viesť hodnotnejší a&nbsp;dôstojnejší život. Keď nám v&nbsp;tomto ľudia pomôžu, budeme veľmi vďační.

V&nbsp;spoločnosti panujú rôzne názory, často, žiaľ, aj negatívne. Ako reagujete na to, keď niekto tvrdí, že do rómskych projektov „tečie“ veľa peňazí a&nbsp;nič sa nezlepšilo?

Sčasti je to pravda. V&nbsp;minulosti išli peniaze do projektov alebo aktivít v&nbsp;týchto komunitách, no ten efekt bol niekedy otázny. Aj my sa na to niekedy pozeráme dosť kriticky, či to bolo vždy efektívne využité. Úprimne si môžeme povedať, že asi nie. Často je problém aj v&nbsp;tom, akým spôsobom sa do toho investovalo. Problém je, keď do toho idú európske alebo štátne peniaze, ktoré sú tam dočasne, možno na rok-dva, a&nbsp;naštartuje sa dobrá vec, rozvíja sa a&nbsp;potom sa musí ukončiť a&nbsp;zase sa čaká. Tí ľudia začínajú odznova. A&nbsp;takto sa to nedá robiť. My to chceme robiť dlhodobo, kontinuálne. Nebudeme ľudí prepúšťať. Keď sa raz zaviažeme, že niekoho zoberieme, tak to bude robiť do dôchodku, ak sa nerozhodne odísť. Vďaka kontinuite je šanca na úspech oveľa vyššia. Ale zároveň musím povedať, že kdekoľvek sa niečo dobré robilo, my tam ten efekt cítime. Keď prídeme do novej komunity, kde bol pred nami podobný projekt, cítiť to na spôsobe, ako sa ľudia rozprávajú, správajú a&nbsp;čo všetko poznajú. Neboli to úplne vyhodené peniaze, efekt tam je. Problém je, že sa to často robilo len chvíľu, skončilo sa to a&nbsp;nerozvíjalo sa to ďalej.

SLEDUJTE NÁS AJ NA INSTAGRAME: