Medzi vami a Jurajom Jakubiskom je výrazný vekový rozdiel. Ako a kde ste sa spoznali?

Je ťažké si na to spomenúť, lebo Juraj mi bol veľmi blízky a vždy som mal pocit, že ho poznám od narodenia. Myslím si však, že naše priateľstvo mohlo vzniknúť niekedy po roku 2000. Samozrejme, ja som Juraja vnímal už dávno predtým, ale naše intenzívne kontakty sa rozbehli až v novom tisícročí a trvali do jeho operácie (transplantácia srdca v roku 2012, pozn. red.). Následne sa z pochopiteľných dôvodov na chvíľu prerušili, ale potom sa znovu obnovili.

Čo vás spájalo?

Keď sme sa spoznali, automaticky sme si z ľudskej stránky sadli, pretože nás spájalo jednak to, že sme boli obaja z východu, on bol Spišiak, ja Zemplínčan, ale vo všeobecnosti sme sa brali ako rodáci, ktorí pochádzajú z jedného kraja. Obaja sme tiež boli milovníci žien a ženskej krásy. Ja som organizoval súťaže krásy a pokiaľ viem, tak on si do svojich filmov vždy vyberal pekné a zaujímavé typy žien. Mali sme mnoho spoločných tém.

Aké ženy sa mu páčili?

Pre neho bola najkrajšou ženou manželka Deana (64). Ona bola ženou jeho života. Boli spolu 37 rokov. Objavil ju ako herečku a bola z toho veľká láska. Bolo to cítiť na každom kroku. Jemu sa, samozrejme, páčili iné ženy, aj sme sa na túto tému veľakrát rozprávali, ale Deana bola jeho idolom.

Ako ste ho vnímali?

Pre mňa Juraj nebol režisér, scenárista, výtvarník, pre mňa to bol veľmi blízky priateľ. Dokonca ma on sám nazval svojím mladším bratom, a to bolo preto, že v tom čase sme chodili do spoločnosti veľmi podobne oblečení. Ja v čiernom klobúku, on v čiernom klobúku, ja v čiernom odeve, on v čiernom odeve. Občas sa stávalo, že si ma s ním ľudia mýlili, keďže tak ako pre mňa aj pre neho bol celý život symbolický klobúk na hlave. (Smiech.) Keď sme sa začali spoločne objavovať na rôznych kultúrnych podujatiach, naozaj sme pôsobili ako bratia. Aby sme sa od seba trošku odlišovali, začal som potom po nejakom čase nosiť svoju obľúbenú červenú farbu. (Smiech.)

Ako často ste sa stretávali?

Keď sme sa spoznali bližšie, začal som v tom čase robiť všetko pre to, aby sme mohli byť spolu naozaj často. Vtedy on nič nenakrúcal, mal teda dostatok voľna a súčasťou našich spoločných akcií bola aj jeho manželka Deana. Ona bola jeho ochrankyňou a nechcela ho púšťať medzi ľudí, ale keď sa niečo dialo na Slovensku, obaja nikdy moje pozvanie neodmietli. Stretávali sme sa na plesoch (Medický, Spišský, Východniarsky ples), Slávikovi, na súťaži Miss Slovensko a zúčastňovali sa aj na mnohých mojich Jozefovských párty, ktoré som organizoval. V priebehu roka sme teda trávili mnoho chvíľ spolu. A neboli to len spoločenské podujatia, ale najmä súkromné stretnutia počas osláv Silvestra, Nového roka v Bešeňovej, oslavovali sme narodeniny, robili sme zabíjačky…

Mojou životnou filozofiou je, že každý človek zomiera dvakrát. Prvýkrát, keď ho pochovajú… (Chvíľa ticha.) A druhýkrát zo­mrie, keď na neho ľudia zabudnú… (Jozef pokračuje so zlomeným hlasom a so slzami v očiach.) A sú ľudia, ktorí neumierajú nikdy… Juraj za sebou zanechal také bohatstvo a hodnoty, ktoré pretrvajú… Verím, že nielen ja, ale aj všetci ostatní na neho nikdy nezabudneme. On druhýkrát nikdy nezomrie…

Čím ho v živote inšpiroval? Dozviete sa na ďalšej strane...