Vladimír Kampf

Na ministerstve vnútra sa začali systematicky zaujímať o&nbsp;vplyv dezinformácií na spoločnosť začiatkom tohto roka. Vytvorili kapacity, ľudské zdroje, nakupujú techniku a&nbsp;soft­véry. V&nbsp;druhom kroku začnú intenzívne obmedzovať dosahy cudzích vplyvov a&nbsp;manipulácií, napríklad tých, ktoré u&nbsp;nás už roky beztrestne šíri Rusko. Prvé injekcie už štvavých konšpirátorov zaboleli. Podarilo sa zablokovať štyri dezinformačné weby. Rezort diplomacie vyhostil niekoľko ruských diplomatov. Štát začal konečne konať a&nbsp;vyčlenil prostriedky na zatiaľ nerovný boj.

Aká bola vaša cesta k&nbsp;riešeniu extrémizmu?

Počas štúdia na právnickej fakulte a&nbsp;ešte chvíľu predtým som sa zapájal do aktivít mimovládnych organizácií v&nbsp;oblasti ochrany životného prostredia, zvierat a&nbsp;ľudských práv. V&nbsp;deväťdesiatych rokoch minulého storočia na Slovensku buj­nela neonacistická scéna. Útoky boli nielen v&nbsp;Bratislave časté a&nbsp;štát s&nbsp;tým dokopy nič nerobil, akoby ich ticho toleroval.

Po rozdelení Česko-Slovenska štát toleroval všeličo.

Časť terajšej politickej reprezentácie akoby to ticho podporovala. Boli tu snahy o&nbsp;rehabilitáciu ľudáckeho režimu či Jozefa Tisa. Bol som proti takýmto myšlienkam. Po skončení právnickej fakulty som pracoval v&nbsp;organizácii Ľudia proti rasizmu. V&nbsp;tom čase hľadali právnika. Tam som sa dostal do kontaktu s&nbsp;obeťami extrémizmu. Zastupoval som ich, chodieval som s&nbsp;nimi na výsluchy, bol som pri prvých stretnutiach s&nbsp;policajt­mi a&nbsp;hľadali sme mechanizmy a&nbsp;riešenia.

Bolo ťažké nájsť spoločnú reč so štátnou mocou?

Bolo to nevyhnutné. Jedným z&nbsp;prípadov, ktoré otriasli verejnosťou v&nbsp;roku 2000, bola vražda Rómky Anastázie Balážovej. Komando páchateľov vtrhlo do domu v&nbsp;Žiline, vykopli dvere a&nbsp;obeť dobili na smrť bejzbalovou palicou v&nbsp;jej dome. Urobili to pred očami jej detí. Po tomto brutálnom útoku začala polícia hľadať niečo, čím by neonacistom obmedzila dovtedy voľné pole pôsobnosti.

Spočiatku bola pozornosť prehliadaných náckov upretá najmä na Rómov, to sa časom menilo.

Cieľových skupín mali, samozrejme, viac. Boli to najmä tie, ktoré nevyhovovali ich predstavám rasovej čistoty. Najmä v&nbsp;Bratislave nebolo toľko Rómov, bola tu však silná komunita zahraničných študentov, ktorí boli terčmi útokov.

Okrem toho tu boli mladí ľudia, ktorí vyzerali ako „slniečkari“. Napríklad Daniel Tupý.

Alternatívna mládež či len „skejťáci“ boli takisto cieľom útokov.

VIAC FOTIEK K ČLÁNKU SI POZRITE V GALÉRII...

Ako sa odvtedy zmenili spoločenské hrozby?

Po dvadsiatich rokoch sme úplne inde. Posunula sa aj neonacistická scéna. Je to aj vďaka aktivitám polície a&nbsp;spoločnosti. Upravená legislatívna umožnila lepšie a&nbsp;efektívnejšie postihovať takéto prejavy. Vražda Daniela Tupého v&nbsp;roku 2005 bola výrazným zlomom vnímania nebezpečenstva týchto skupín. Ale niečo sa stalo aj na druhej strane a&nbsp;časť krajne pravicovej extrémistickej scény pochopila, že s&nbsp;otvoreným hlásaním neonacizmu či antisemitizmu nepochodí. Od protirómskej rétoriky to začala ťahať k&nbsp;iným témam. Kotleba a&nbsp;jeho družina si vybudovali postavenie najmä na protirómskej rétorike. Áno, časť rómskej komunity, najmä tých, ktorí sú sociálne vylúčení, spôsobuje problémy, ale neonacisti neponúkajú žiadne riešenie.

<strong>Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...</strong>

Kriminalita Rómov je v&nbsp;súčasnosti oproti premyslenejšej a&nbsp;sofistikovanejšej kriminalite smiešna. Pri tej nejde o&nbsp;zemiaky a&nbsp;vykradnuté pivnice či bitku.

Po Rómoch si extrémne pravicová scéna osvojila migračnú tému. Od roku 2014 nás strašili moslimskými utečencami.

Ani jednému sa pritom k&nbsp;nám nechcelo…

Migračná vlna nesmerovala na Slovensko. Spôsobila ju vojna na Blízkom východe. Na tejto vlne sa u&nbsp;nás niesli pochody proti islamizácii Európy. V&nbsp;roku 2016 vstúpili neonacisti do parlamentu.

Medzinárodne uznávaná definícia hovorí o&nbsp;postojoch a&nbsp;konaniach, ktoré vychádzajú z&nbsp;ideológií krajne nepriateľských k&nbsp;demokratickému zriadeniu, ktoré odmietajú základné atribúty demokracie. Je to napríklad rovnosť ľudí pred zákonom, trojdelenie moci, keď nikto nemôže vo svojich rukách koncentrovať výkonnú, zákonodarnú a&nbsp;súdnu moc, ako to je v&nbsp;autoritárskych režimoch. Štát je limitovaný systémom základných práv a&nbsp;slobôd, ktorý vychádza z&nbsp;medzinárodného práva a&nbsp;je zakotvený aj v&nbsp;našej ústave. Extrémisti zľava, sprava či nábožensky motivovaní sa snažia svojimi aktivitami ohroziť, rozvrátiť alebo nahradiť základné stavebné kamene demokracie vlastným nastavením fungovania spoločnosti, ktoré popiera napríklad rovnosť ľudí pred zákonom. Ich snahy sa prejavujú v&nbsp;ich správaní, hlásaní takýchto myšlienok na verejnosti, prostredníctvom internetu a&nbsp;snažia sa ich presadzovať aj politicky. V&nbsp;mene takýchto zvrátených myšlienok páchajú napríklad násilné trestné činy. Príkladom je útok na Zámockej ulici v&nbsp;Bratislave. Bol motivovaný práve takouto ideológiou. Mladého vraha radikalizovalo online prostredie. Bol presvedčený napríklad o&nbsp;tom, že za všetko zlé na svete môžu Židia.

V&nbsp;súčasnosti je veľký problémom Rusko.

Je zaujímavé pozorovať, že aj u&nbsp;nás na Slovensku a&nbsp;v&nbsp;Európe Ruská federácia prekvapivo dlhodobo podporuje krajne pravicové politické subjekty.

Prečo historicky jasne vyprofilovaní komunisti podporujú svojich niekdajších protivníkov?

Je paradox, že to robí krajina, ktorá počas druhej svetovej vojny priniesla milióny obetí v&nbsp;boji proti fašizmu. V&nbsp;novodobej histórii podporujú krajne pravicové politické subjekty, ktoré sa otvorene hlásia k&nbsp;myšlienkovému dedičstvu fašizmu a&nbsp;jeho novodobým formám. Kremeľ však podporuje čokoľvek, čo mu pomôže oslabiť Európsku úniu a&nbsp;oslabiť NATO či zasiať spory dovnútra týchto organizácií. Rusku to pomáha naplniť imperiálne ambície. V&nbsp;súčasnosti sa snaží získať naspäť nadvládu nad územiami, ktoré boli kedysi v&nbsp;jeho sovietskej správe. Krajná pravica sa preto v&nbsp;súčasnosti ideologicky obracia k&nbsp;Rusku. Často nekriticky obdivujú Vladimira Putina a&nbsp;jeho vládu dávajú za vzor, ako by mohlo fungovať aj Slovensko či Západ.

Rusko jednoznačne nie je krajina zasľúbená a&nbsp;ideálna.

Ak si porovnáme priemerný príjem, vek dožitia, mieru rozvodovosti, potratovosť, alkoholizmus, prístup k&nbsp;teplej vode, kanalizáciu, dostupnosť bežných služieb medzi Slovenskom a&nbsp;Ruskou federáciou, čísla vôbec nehovoria v&nbsp;prospech systému, ktorý momentálne vládne v&nbsp;Rusku.

Už dlho hľadám príbeh človeka, ktorý by si Putinov systém pochvaľoval a&nbsp;ponáhľal sa odísť do Ruska. Zatiaľ o&nbsp;žiadnom neviem.

Za dvadsať rokov Putinovho panovania je veľa tvrdení, ktoré nesedia. Napriek tomu sa k&nbsp;nemu upína krajná pravica a&nbsp;rada sa ním oháňa, len aby oslabila podporu nášho súčasného európskeho smerovania.

Európska únia isto nefunguje ideálne, ale môžeme sa o&nbsp;tom beztrestne rozprávať. Otvorene kritizovať Putina, to by v&nbsp;Rusku nikomu tak ľahko neprešlo.

Keby sme v&nbsp;roku 2004 neboli vstúpili do EÚ a&nbsp;do NATO, boli by sme dnes pravdepodobne v&nbsp;rovnakej situácii ako Ukrajina. Boli by sme mimo ochranného dáždnika. Boli by sme veľmi ľahká korisť na pôsobenie Ruska. Preto Rusko využíva dezinformácie vo vlastný prospech, ovplyvňuje voľby, zneužíva našu energetickú závislosť, podporuje pôsobenie polovojenských skupín, extrémistických skupín… Je to široká paleta hybridných hrozieb, ktorým sa už venujeme na ministerstve vnútra.

Naším najväčším problémom je, že dobiehame obrovský deficit, ktorý na Slovensku vznikol. Máme problém s&nbsp;rozvratným pôsobením pomocou rôznych nástrojov – siete médií, pomocou politických strán s&nbsp;veľmi nejasným financovaním, polovojenských skupín, energetickej závislosti od Ruska a&nbsp;mnohých ďalších vecí, ako sú napríklad hekerské útoky, pôsobenie ruských agentov v&nbsp;diplomatickom zbore ruskej ambasády. Vecí, ktoré sme v&nbsp;minulosti zanedbali, je veľa.

Čím sa už môže váš úrad pochváliť?

Je toho celkom dosť, ale ak mám byť aktuálny, napríklad vďaka svojim monitorovacím a&nbsp;analytickým aktivitám sme dosiahli odstránenie manifestu vraha zo Zámockej z&nbsp;viacerých úložísk. Zverejnil ho na svojom profile niekoľko minút po útoku a&nbsp;šírilo ho viacero úložísk. Dodali sme viacero podnetov pre kolegov z&nbsp;polície týkajúcich sa tejto udalosti. Samozrejme, naše aktivity sú oveľa širšie, ale drvivá väčšina z&nbsp;nich je neverejná vzhľadom na povahu hrozieb, s&nbsp;ktorými pracujeme.

Je dobré odstraňovať manifest z&nbsp;úložísk, keď v&nbsp;demokracii predsa platí, že si môže hovoriť, kto chce, čo chce?

To je mylné presvedčenie, že sloboda prejavu je absolútna. Nie je absolútna. Stačí si prečítať Ústavu Slovenskej republiky, článok 26 odsek 4. Podľa neho je slobodu prejavu možné obmedziť zákonom, ak je to nevyhnutné na ochranu práv a&nbsp;slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a&nbsp;mravnosti. Aj v&nbsp;našej ústave je jednoznačne stanovené, kedy to výkonná moc môže urobiť. A&nbsp;prípad manifestu je presne ten prípad. Keď niekto hlása, že treba zabiť všetkých Židov, politikov alebo ľudí z&nbsp;LGBTI+ komunity, prekračuje svojím konaním čiaru danú zákonmi. Svojím konaním tak niekoho hanobí alebo vyzýva na násilie už tým, že o&nbsp;nich píše nezmysly a&nbsp;klamstvá. To je hranica, za ktorou sa končí sloboda prejavu, a&nbsp;štát má nielen právo, ale aj povinnosť ochrániť všetkých.

V&nbsp;kybernetickom priestore je ťažké strážiť slobodu prejavu, lebo v&nbsp;ňom šíri nezmysly a&nbsp;klamstvá nejaký „nikto“… Ďalší niktovia sa k&nbsp;tomu pridávajú.

V&nbsp;online priestore je veľký podiel anonymity, sú tam skryté komunity, kde ľudia vystupujú pod prezývkami. Našou povinnosťou je urobiť všetko v&nbsp;rámci našich povinností a&nbsp;zákona. Napríklad identifikujeme miesta, na ktorých bol dokument dostupný. Skryté komunity sú práca pre kolegov zo spravodajských služieb a&nbsp;z&nbsp;Národnej kriminálnej agentúry. Tí do týchto komunít vstupujú a&nbsp;monitorujú ich. Prednedávnom zadržali po stretnutí s&nbsp;policajným agentom mladíka, ktorý v&nbsp;skrytej komunite šíril návody na výrobu zbraní. K všetkému sa priznal a&nbsp;spolupracuje s&nbsp;políciou. My sledujeme verejnú časť internetu.

Je načase s&nbsp;anonymitou na internete niečo urobiť, aby mal názor vlastnú tvár a&nbsp;reálne meno.

Najrozšírenejšia sociálna sieť na Slovensku nevyžaduje žiadne overenie identity používateľa. Netreba doň nahrať doklad totožnosti ani uviesť pravdivé údaje. Ja môžem pokojne vystupovať pod vaším menom a&nbsp;použiť na to vašu fotografiu, ktorú nájdem niekde na internete. Vystupovanie pod falošnou identitou spôsobuje problémy. Sociálne platformy sa bránia vysvetlením, že sú na svete krajiny a&nbsp;režimy, kde by za prejav názorov hrozil postih. Napríklad kde za kritiku vlády hrozia tvrdé tresty. Trebárs aj v&nbsp;Rusku. Vtedy má anonymita význam.

Čo môže štát urobiť, aby bolo extrémnych prejavov extrémizmu čo najmenej a&nbsp;aby sa všetci ľudia cítili bezpečne?

Na národnej úrovni Slovenskej republiky je potrebné urobiť súbor opatrení, ktoré povedú k&nbsp;zvýšeniu kapacít orgánov presadzujúcich právo. Je to najmä polícia a&nbsp;spravodajské služby. Musíme držať krok s&nbsp;modernou dobou. Väčšina prejavov radikalizácie sa presunula z&nbsp;koncertov a&nbsp;zo zhromaždení do kybernetického priestoru. Štát musí viac investovať do nástrojov, prostriedkov, kapacít a&nbsp;školení, aby dokázal prejavy radikalizácie včas zachytiť a&nbsp;aby vedel pracovať s&nbsp;ľuďmi, ktorí sú v&nbsp;procese radikalizácie. Radikalizácia trvá istý čas. Nedeje sa to tak, že si ktosi jedného dňa prečíta nejaký manifest a&nbsp;na druhý deň vezme zbraň do ruky.