Na ministerstve vnútra sa začali systematicky zaujímať o vplyv dezinformácií na spoločnosť začiatkom tohto roka. Vytvorili kapacity, ľudské zdroje, nakupujú techniku a soft­véry. V druhom kroku začnú intenzívne obmedzovať dosahy cudzích vplyvov a manipulácií, napríklad tých, ktoré u nás už roky beztrestne šíri Rusko. Prvé injekcie už štvavých konšpirátorov zaboleli. Podarilo sa zablokovať štyri dezinformačné weby. Rezort diplomacie vyhostil niekoľko ruských diplomatov. Štát začal konečne konať a vyčlenil prostriedky na zatiaľ nerovný boj.

Aká bola vaša cesta k riešeniu extrémizmu?

Počas štúdia na právnickej fakulte a ešte chvíľu predtým som sa zapájal do aktivít mimovládnych organizácií v oblasti ochrany životného prostredia, zvierat a ľudských práv. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia na Slovensku buj­nela neonacistická scéna. Útoky boli nielen v Bratislave časté a štát s tým dokopy nič nerobil, akoby ich ticho toleroval.

Po rozdelení Česko-Slovenska štát toleroval všeličo.

Časť terajšej politickej reprezentácie akoby to ticho podporovala. Boli tu snahy o rehabilitáciu ľudáckeho režimu či Jozefa Tisa. Bol som proti takýmto myšlienkam. Po skončení právnickej fakulty som pracoval v organizácii Ľudia proti rasizmu. V tom čase hľadali právnika. Tam som sa dostal do kontaktu s obeťami extrémizmu. Zastupoval som ich, chodieval som s nimi na výsluchy, bol som pri prvých stretnutiach s policajt­mi a hľadali sme mechanizmy a riešenia.

Bolo ťažké nájsť spoločnú reč so štátnou mocou?

Bolo to nevyhnutné. Jedným z prípadov, ktoré otriasli verejnosťou v roku 2000, bola vražda Rómky Anastázie Balážovej. Komando páchateľov vtrhlo do domu v Žiline, vykopli dvere a obeť dobili na smrť bejzbalovou palicou v jej dome. Urobili to pred očami jej detí. Po tomto brutálnom útoku začala polícia hľadať niečo, čím by neonacistom obmedzila dovtedy voľné pole pôsobnosti.

Spočiatku bola pozornosť prehliadaných náckov upretá najmä na Rómov, to sa časom menilo.

Cieľových skupín mali, samozrejme, viac. Boli to najmä tie, ktoré nevyhovovali ich predstavám rasovej čistoty. Najmä v Bratislave nebolo toľko Rómov, bola tu však silná komunita zahraničných študentov, ktorí boli terčmi útokov.

Okrem toho tu boli mladí ľudia, ktorí vyzerali ako „slniečkari“. Napríklad Daniel Tupý.

Alternatívna mládež či len „skejťáci“ boli takisto cieľom útokov.

Ako sa odvtedy zmenili spoločenské hrozby?

Po dvadsiatich rokoch sme úplne inde. Posunula sa aj neonacistická scéna. Je to aj vďaka aktivitám polície a spoločnosti. Upravená legislatívna umožnila lepšie a efektívnejšie postihovať takéto prejavy. Vražda Daniela Tupého v roku 2005 bola výrazným zlomom vnímania nebezpečenstva týchto skupín. Ale niečo sa stalo aj na druhej strane a časť krajne pravicovej extrémistickej scény pochopila, že s otvoreným hlásaním neonacizmu či antisemitizmu nepochodí. Od protirómskej rétoriky to začala ťahať k iným témam. Kotleba a jeho družina si vybudovali postavenie najmä na protirómskej rétorike. Áno, časť rómskej komunity, najmä tých, ktorí sú sociálne vylúčení, spôsobuje problémy, ale neonacisti neponúkajú žiadne riešenie.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...