Miera nezamestnanosti je na historickom minime, naše mzdy rastú, nočnou moru sa pre nás však stávajú avíza o tom, že čoskoro sa zopakuje ekonomický scenár z roku 2008. O tom, či je finančná kríza iba strašiakom, alebo reálnou hrozbou, hovorí odborník Juraj Karpaš (40).

Od spoločenského prevratu sme sa na Slovensku nemali ešte tak dobre ako dnes. Prečo potom tie reči o kríze?

Za ostatných 10 rokov však nenastali žiadne ekonomické reformy. Verejná správa nefunguje lepšie, pozitívne zmeny nenastali ani v zdravotníctve a školstve či v sociálnom systéme. Politici akoby si neplnili svoje domáce úlohy, nevyužili lepšie časy na to, aby opravili záležitosti, ktoré nás trápia. Dokonca sa zhoršilo podnikateľské prostredie, zvýšili sa dane, pribudli nové, aj odvody.

Táto skutočnosť však bude ovplyvňovať našu životnú úroveň v nasledujúcich obdobiach smerom k horšiemu. Ekonomický stroj síce fičí, produkuje vyššiu životnú úroveň, ale politici mu nepomáhajú, aby fičal, keď prídu zlé časy. A tie prídu, je to ekonomický cyklus.

Stratégovia americkej banky JPMorgan Chase & Co tvrdia, že scenár krízy z roku 2008 sa bude opakovať už v roku 2020.

Týmto tvrdeniam by som až tak neveril. Odborníci akoby sa predbiehali, kto prvý povie, kedy tá kríza príde. Robia z tejto témy zbytočného strašiaka. V skutočnosti však nikto nevie, kedy to bude.

Súhlasím, ale s tým, že dobré ekonomické časy, ktoré zažívame, nestoja na pevných nohách. Vznikli totiž vďaka novovytvoreným peniazom, tie sú následkom monetárnej politiky Európskej centrálnej banky.

Od roku 2015 vytlačili a pustili do obehu viac než dva bilióny eur. Pre lepšiu predstavu, je to 7 600 eur na každého obyvateľa eurozóny. Lenže dnes sa už tento proces stopol a otázne je, ako sa ekonomika zachová. Zobrali sme jej barly a ideme ju testovať, či dokáže chodiť po vlastných nohách.

Zvládne sa pohybovať sama alebo nastane ekonomické spomalenie, recesia, či nebodaj kríza? Nevieme, čo sa stane, ekonomika je živý organizmus. Ale na posledných číslach vidieť, že v novembri nastalo ekonomické spomalenie priemyselnej výroby vo veľkých krajinách eurozóny.

Napríklad Nemecko hlási ochladenie svojej ekonomiky.

Bežní ľudia to zatiaľ necítia. Je to tak, ako keď na konci leta spadne list zo stromu. Nie je to jeseň ani zima, ale vieme, že sa niečo deje. Nikto nevie, čo bude ďalej. Eurozóna nie je jednoliata a každá krajina má svoj vlastný príbeh.

Nemecko malo pred krízou v roku 2008 prezývku „Chorý muž Európy“. Ekonomicky sa im až tak nedarilo, v roku 2006 mali vyššiu nezamestnanosť ako Grécko. Po kríze sa však zatiaľ mali výborne, podobná situácia je v Rakúsku.

A čo potom brexit, ktorý sa čoskoro naplní v praxi?

Je to záležitosť, ktorá sa týka hlavne Spojeného kráľovstva. Brexitu sa bojím oveľa menej ako spomínaného testovania, či sa ekonomika zvládne pohybovať bez barlí. Európska centrálna banka stimulovala ekonomiku tak, že požičiavala peniaze bankám za nulový úrok, tie mohli následne poskytovať hypotéky klientom za veľmi nízke úroky.

V eurozóne máme aktuálne infláciu 2 percentá, základný úrok preto zač­ne čoskoro rásť. Otázne je, ako to naša ekonomika prežije, koľko ľudí bude schopných splácať vyššie splátky.

Brexitu by sme sa vraj nemali až tak obávať.
Brexitu by sme sa vraj nemali až tak obávať.
Zdroj: Archív NMH

Poďme teda ďalej do sveta. V roku 2008 bola epicentrom krízy Amerika. Donald Trump sa dnes javí v tomto prípade ako riziková postava. Začal napríklad trhovú vojnu s Čínou.

Keď sa pozriem na celý svet a hľadám epicentrá, tak najviac sa obávam Číny. O tejto krajine nikto nehovorí, pretože každý sleduje brexit, v porovnaní s Čínou je to však nič. Čína najviac stimulovala po kríze, je tam až 55 miliónov prázdnych nehnuteľností. Okrem toho práve v tejto krajine sa dostalo na trh najviac nových tlačených peňazí.

Obchod Číny s Južnou Kóreou klesol rovnako ako s Amerikou. Čína má obrovské vnútorné problémy. Ďalšou rizikovou krajinou je Taliansko, je to divoká karta, pretože na margo eura hovoria raz áno, inokedy zase nie.

Niektorí odborníci tvrdia, že sme najviac zraniteľnou krajinou vinou automobiliek, ktoré si u nás vybudovali iba montážne závody.

Je to prirodzená fáza vývoja krajiny, ktorá dobieha tie bohatšie. Po zmene spoločenského systému sme sa museli spoliehať na zahraničný kapitál, pretože sme nemali vlastný. Za prvé automobilky by sme mali byť vďační, nechápem však, prečo tým, ktoré k nám prišli ako posledné, poskytoval štát investičnú pomoc.

Vzrástla ich koncentrácia, zvýšilo sa riziko, že keď sa nebude automobilovému priemyslu dariť, výrazne nás to zasiahne. Zdravú ekonomiku by mali tvoriť aj domáci podnikatelia, iba vtedy budeme odolnejší voči obrovským výkyvom v zlých časoch a práve to u nás absentuje.

Automobilový priemysel býva v čase krízy zasiahnutý najviac a okrem toho montážne závody sa dajú ľahko presunúť. Na druhej strane, musíme sa pozrieť pravde do očí. Sme veľmi malá krajina a na dôvažok sa nachádzame v strede Európy. Vždy budeme závislí od toho, ako sa darí silným členským hráčom v Európskej únii bez ohľadu na to, či sme členmi eurozóny, alebo nie.

Ďalšou Achillovou pätou Slovákov sú dlhy. Patríme medzi najviac zadlžené národy v Európe. Naozaj je také zlé čerpať úvery?

Dlh nie je ani dobrý, ani zlý. Dôležité je, na čo ho využijem a či ho budem schopný splácať. Na Slovensku sme zažili časy, keď sa domácnosť nebola schopná dostať k úveru a podnikatelia platili úroky vo výške až 28 percent. Mali sme vlastnú bankovú krízu, reštrukturalizácia nastala až koncom 90. rokov.

Situácia sa už zmenila a naše relatívne zdravé banky dnes úvery doslova akoby rozdávali. Mali sme veľmi nízku úverovú zaťaženosť a dnes sú opodstatnené obavy, že jej rast bol veľmi rýchly. V prípade hypoték klesla úroková sadzba zo 6 či 7 percent na jedno, bol by v tom čert, keby sme to nevyužili.

Zadlženosť našich domácnosti rástla najrýchlejším tempom v Európskej únii. Zadlžujú sa síce Nemci aj Dáni, lenže tí na rozdiel od nás aj sporia a napríklad kupujú akcie. Myslím, že niektorí ľudia nebudú schopní v budúcnosti znášať zvýšené úroky a to bude veľký problém pre slovenskú ekonomiku.

Lenže bývať predsa niekde musíme a ponuka bánk je taká lákavá...

S hypotékou si však kupujeme aj 30-ročný záväzok. Nízky úrok vytvára veľmi lákavú ilúziu bohatstva dlžníka a vyzerá to, že z nášho platu si môžeme dovoliť kúpiť obrovský byt.

Lenže keď tie úroky narastú na 2, 3, 4 a viac percent, a to ešte nie je katastrofický scenár, 6 percent bol úrok pred krízou v roku 2007, mnohí ľudia nebudú schopní splácať úver, pretože podcenili výšku úroku. Pri čerpaní hypotéky by si klient banky mal vyrátať, aká bude jeho splátka v prípade zvýšenia úrokov, a potom zvážiť, čo ďalej.

Chcete tým povedať, že Slováci nie sú finančne gramotní?

Nechcem obviňovať ľudí, že nie sú finančne gramotní. Kde mali tú gramotnosť nabrať, keď žili v komunizme a nevedeli, čo je to napríklad akcia? Nepohybovali sa v prostredí, ktoré by ich viedlo k racionálnym rozhodnutiam.

Dnes sa síce v školách učí o finančnej gramotnosti, ale 30 rokov po tom, ako sa malo. A na dôvažok, videl som tie osnovy... Ak túto skupinu obyvateľov naláka banka na nízke úroky, tak problém je na svete.

Pre vysokú koncentráciu automobiliek sme v prípade krízy zraniteľnejší.
Pre vysokú koncentráciu automobiliek sme v prípade krízy zraniteľnejší.
Zdroj: Archív NMH

Počas nášho rozhovoru v zlom skloňujete banky. Budú práve ony zodpovedné za prípadnú krízu, ako to bolo v Amerike?

To ukáže až budúcnosť. Je však rozdiel medzi americkými a našimi bankami. V mnohých štátoch Ameriky ručí klient iba nehnuteľnosťou. Keď ich hodnota pre krízu klesla a klienti bánk nemali peniaze na splácanie úveru, stávalo sa, že nechali kľúče na stole v kuchyni a odišli.

U nás takáto situácia nemôže nastať, klienti totiž ručia aj v prípade straty banky po predaji založenej nehnuteľnosti. Banky sú u nás chránené, klienti menej, prípadná ťarcha zlyhaného úroku ostáva práve na pleciach slovenských domácností.

Ako sa môže bežný človek pripraviť na zlé časy? Máme sporiť, predávať majetok alebo kupovať investičné zlato?

Nikto nevie, čo bude o 5 rokov, preto by sme mali byť pripravení na rôzne scenáre, pričom musíme mať v zálohe rôzne nástroje, nie iba jeden. Dôležité je sporiť. Ten, kto spláca hypotéku, síce sporí v nehnuteľnosti, ale to nestačí. Je to iba akoby jedno vajíčko v košíku.

Okrem toho, situácia na realitnom trhu sa stále mení, vedie nás to k napätiu, pretože máme naporúdzi iba ten jeden nástroj. Potrebné je mať aj istú finančnú rezervu, môže nastať situácia, že sa nezhodnete so šéfom, prídete o prácu, máte dlhy, treba ich splácať...

Ďalší, veľmi dobrý spôsob sporenia z dlhodobého hľadiska je kúpa akcií. Nehnuteľnosti majú výnos 1 až 2 percentá, akcie až 6. Za 30 rokov je to obrovský rozdiel.

Odporúčam pasívne investovanie, teda iba kupovanie, za nízky poplatok, treba si každý mesiac vyčleniť na tento účel určitý podiel zo svojho platu. Investičné zlato vo forme plieškov či mincí, tak to je iba poistka voči úplným katastrofám, je to len iná forma peňazí, nie investícia.

Akcie? Reakcia priemerne zarábajúceho Slováka by určite bola – kde na to vziať?

Počúvam to pravidelne na prednáškach, vraj je to len pre bohatých, nemám nič, iba môj nízky plat. Kedysi to tak bolo. Dnes si viete vďaka informačným technológiám výhodne sporiť aj za 50 eur mesačne. Dokážete si za túto cenu kúpiť celý akciový trh, nemusíte ani nikam ísť, kliknete si na správnu webovú stránku.

Stačí pasívne pravidelné nakupovanie, netreba ani pozorne sledovať trh. Je vysoká pravdepodobnosť, že o 20 či 30 rokov budú mať tieto akcie oveľa vyššiu hodnotu. Dnes sa naša spoločnosť už nedelí na bohatých a chudobných, ale na informovaných a neinformovaných. V prípade peňazí sú kľúčové informácie.

Pred Vianocami však vládla na trhu s akciami panika.

Až taká panika to zase nebola, akcie klesli len o 20 percent. Opäť to súvisí s tým, že centrálna banka nasypala nové peniaze do systému, nafúkli sa ceny nehnuteľností a dlhopisov, akcie potom skorigovali.

Keď však sporíte na dôchodok a nepredávate, je to pre vás lepšie, pretože nakúpite viac. Pre sporiacich je podstatné, koľko budú akcie stáť o 20, 30 či 40 rokov. Akcie však majú byť len časť portfólia v živote človeka. Investovať treba aj do vzdelávania, rodiny, zdravia.

Dnes sú ceny nehnuteľností poriadne prehnané. Čo sa bude diať v budúcnosti?

Je to efekt takzvaných nulových hypoték. Všetci utekali s peniazmi na realitný trh. Zdá sa mi pravdepodobnejšie, že ceny budú klesať alebo stagnovať, nevidím veľa priestoru na ich rast. V Amerike už úroky začali rásť, je otázkou času, koľko nehnuteľností sa vráti na trh a za akú cenu.

V minulosti po veľkých hospodárskych krízach nasledovali vojny. Máme sa báť aj takéhoto scenára?

Každá hospodárska kríza zvyšuje riziko vzniku rôznych extrémistickych hnutí. Už v roku 2008 vznikli vo svete rôzne divné názorové prúdy. Čím väčšia kríza, tým viac extrémizmu a reálnejšia hrozba, že sa to zvrtne na konflikt.

Obyčajní ľudia nerozumejú ekonomike, kto môže za to, čo sa stalo. Vedia iba, že sa niečo zmrvilo, vyhodili ich z práce a majú dlhy. V takejto situácii nebudú študovať ekonomické teórie, stačí, ak im niekto povie, že za to môžu Rómovia, Maďari, Rusi či Američania. Majú poruke vinníka a záleží iba na nich, ako sa zachovajú.

Ak máte zamestnanie a relatívne dobrý život, o také veci sa nezaujímate. Keď máte problém a zlyhal systém, ktorému ste verili, tak ste náchylní hľadať obetného baránka a uveriť nejakému príbehu. Na druhej strane, sme bohatší ako naši predchodcovia na začiatku 20. storočia, takže sme aj pohodlnejší na to, aby sme sa púšťali do vojny.

Juraj Karpiš prednáša na tému peňazí po celom Slovensku.
Juraj Karpiš prednáša na tému peňazí po celom Slovensku.
Zdroj: Matej Kalina

Juraj Karpiš je slovenský ekonomický analytik, spoluzakladateľ Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz (INESS), autor bestsellera Zlé peniaze. Na margo tejto knihy a zároveň najúspešnejšieho slovenského crowdfundingového projektu hovorí: „Kríza je následkom toho, ako nakladajú banky s peniazmi. Niektorí tomu hovoria stimulácia, ja tomu hovorím manipulácia. Niektorí vravia, že Európska centrálna banka stimulovala ekonomiku nízkymi úrokmi na hypotéky, ja hovorím, že manipulovala ľudí nízkymi úrokmi. Pomýlila ľudí, ktorí na to doplatia. Dnešné peniaze sú zlé, lebo ich používajú na manipuláciu a zdaňovanie ľudí.

V roku 1999 získal bakalársky a v roku 2002 magisterský titul v odbore finančný manažment na Fakulte managementu Univerzity Komenského v Bratislave. Následne pracoval v súkromných finančných inštitúciách v zahraničí i na Slovensku. V INESS pôsobí ako ekonomický analytik so zameraním na finančný systém a monetárnu politiku. Od roku 2010 je členom Klubu ekonomických analytikov. Dlhodobo patrí medzi najvýznamnejších slovenských odborníkov na monetárnu ekonómiu a bankovníctvo. Je známym rečníkom, vystupuje na rôznych súkromných a verejných podujatiach.

Poslať emailom
Diskusia ()
V údajne najvyššej obytnej budove na svete, ktorá vyrástla v New Yorku, stojí najdrahší byt 63 miliónov dolárov.

V New Yorku vyrástla najväčšia obytná budova na svete. To je ale výhľad a luxus!

Populárne články
Dosť bolo zahmlievania. Irina Shayk a Bradley Cooper to viac neskryjú

Dosť bolo zahmlievania. Irina Shayk a Bradley Cooper to viac neskryjú

Marek má dve krásne dcéry, ktoré mu robia veľkú radosť. Herectvo ich zatiaľ neláka.

Herec Marek Majeský: Nechcem si cez deti kompenzovať svoje túžby

Aj keď sú tunajší veľkí zamestnávatelia minulosťou, obyvatelia Vrbového to majú blízko za prácou v Piešťanoch, v Jaslovských Bohuniciach či v Trnave.

Slovenské mestečko so svetovou atrakciou: Miestna šikmá veža sa nakláňa takmer o meter!

Lisa Edelstein

Odvážna hviezda zo seriálu Dr. House: Pre zvieratá donaha!

V údajne najvyššej obytnej budove na svete, ktorá vyrástla v New Yorku, stojí najdrahší byt 63 miliónov dolárov.

V New Yorku vyrástla najväčšia obytná budova na svete. To je ale výhľad a luxus!

Vedeli ste

Pytagoras objavil a2 + b2 = c2.

Zobraziť viac
Diskusia