„Ak agresori dostanú signál, že aspoň časti spoločnosti nie je jedno, čo robia, možno nie všetci, ale aspoň niektorí z nich sa stiahnu,“ hovorí sociálna poradkyňa, špecialistka na sociálnoprávnu ochranu detí Ida Želiznská (47), ktorá v rámci svojej praxe riešila aj prípad Simony.

Ako ste sa zoznámili so Simonou?

Oslovila ma jej právna zástupkyňa, bolo to deň-dva po útoku z 20. júla. Vypracovala som pre ňu pilotný odborný posudok, v ktorom tvrdím, že táto žena vykazuje známky dlhodobého domáceho násilia.

Ako ste dospeli k takémuto záveru?

Na mňa nezapôsobila jej obviazaná hlava ani fotografie so zakrvaveným chrbtom. Tak ako právnici, policajti a psychológovia či iní odborníci, aj my sociálni pracovníci máme svoje postupy. Okrem iného je to sumár otázok, pýtame sa, ako títo ľudia žili, zisťujeme, čo z toho je uveriteľné, čo dáva logickú štruktúru a zapadá nie do formálneho, ale reálneho sociálneho rámca.

Spôsob, akým opisovala to, čo sa s ňou dialo, bol veľmi autentický. Nebolo to načítané z diskusných fór z internetu. Nemôžem vám prezrádzať úplne do detailov spôsob mojej práce, aby som nedávala návody nesprávnym ľuďom.

Odmietli ste niekedy vypracovať takýto druh posudku?

Áno. Ak dávam niekomu takýto druh dokumentu, vstupujem do osudu konkrétnych ľudí, preto si musím byť istá, že svojím podpisom nikomu neubližujem.

Keď sme si dohovárali stretnutie, povedali ste, že Simona dopadla ešte dobre.

Hneď po útoku policajti využili možnosť zo zákona a jej dnes už bývalého manžela vykázali zo spoločného obydlia na desať dní. Jej právna zástupkyňa zase docielila nielen vďaka môjmu odbornému názoru, ale aj vďaka ďalším dokumentom (správam z lekárskej pohotovosti, opakovaným podaniam), že súd vydal predbežné opatrenie a zákaz vstupu do domu, kde spolu bývali, trvá dodnes. V praxi dochádza k takémuto stavu veľmi zriedka, hoci by to mal byť bežný postup. Dovolím si tvrdiť, že až 80 percent obetí domáceho násilia toto nedocieli.

Vyšetrovanie celého prípadu však trvá takmer rok, zdá sa to veľmi dlho.

Pred šiestimi rokmi Simona oznámila na polícii, že manžel zbil jej dcéru, ale nikde sme k tomu nenašli výstup, prečo a kedy to bolo ukončené, čo sa ďalej dialo, aká náprava bola iniciovaná sociálkou, či vôbec vypočuli dieťa, jednoducho žiadny spis. Na svete teda nie je žiadny záznam o tom, aké opatrenia urobil štát, aby dal agresorovi najavo, že to, čo robí, nie je v poriadku. V roku 2013 niekto surovo zbil 7-ročné dieťa a systém ho ďalej nechránil. Toto je oveľa horšia situácia v porovnaní s dneškom, keď prípad aspoň vyšetrujú.

Spoločnosť musí dať najavo, že to, čo robia agresori, nie je v poriadku. Iba tak sa dá riešiť problém domáceho násilia.
Spoločnosť musí dať najavo, že to, čo robia agresori, nie je v poriadku. Iba tak sa dá riešiť problém domáceho násilia.
Zdroj: Profimedia

Je bežné, že polícia vyšetruje prípady domáceho násilia takto zdĺhavo?

Poznám ešte oveľa otrasnejšie príbehy, vtedy som úplne zúrivá a bezradná. Neviem, čo mám urobiť, aby vypočuli dieťa, ktoré bolo v januári zbité a máme už marec ďalší rok. Vtedy malo dieťa 4 roky, teraz má 5 a pol. Ešte nie je spracovaný odborný posudok a nevieme prečo.

Ale musím povedať, že pred pätnástimi rokmi sme napríklad ako odborníci obetiam domáceho násilia hovorili – nechoďte na políciu, tam to určite zamietnu. Choďte na prokuratúru a nie na okresnú, ale na generálnu, nech váš prípad od začiatku dozorujú. Dnes to už nerobíme. Práca polície sa zlepšuje, ale vidím to v rozmedzí dvadsiatich rokov. Posun je veľký, ale nie dostatočný.

Ako to teda zlepšiť?

V prvom rade by sa ľudia v štátnych organizáciách nemali tváriť, že sú bezmocní. Obete často počujú vetu – my nemáme na to kompetencie. Tí, ktorí musia konať, to je polícia a prokuratúra. Majú určené lehoty, presné postupy. Tam to je ešte ako-tak dobre.

Diery vidím na sociálke, príde tam obeť a to násilie je často, hoci nie úmyselne, bagatelizované. Napríklad čítam správu zo sociálneho odboru – byt je trojizbový, vzorne uprataný, útulne zariadený. Na prvý pohľad všetko v poriadku, tak to odškrtnú. A pritom extrémne veľa násilia sa deje v domácnostiach, kde je sterilná kuchyňa, vyleštená kúpeľňa a pedantne pokosený trávnik.

Keď je upratané normálne, tak to neriešme. Keď je tam extrémne čisto, mala by mi ako odborníkovi zasvietiť kontrolka a mala by som sa pýtať – ako máte rozdelené povinnosti? A to ste sa sama rozhodli, že budete štyrikrát do dňa umývať dlážku? Obeť sa často rozhovorí.

Chcete tým naznačiť, že chýbajú odborníci?

Skôr by som sa pýtala, či sú dostatočne motivovaní, či majú možnosť zúčastňovať sa na supervíznych stretnutiach, na vzdelávaní, kde by sa naučili byť dobrými odborníkmi.

Ak sa rozprávame o obetiach domáceho násilia, väčšia časť spoločnosti vtedy opakuje ako verklík – prečo neodíde, prečo to znáša? Dokonca takýchto ľudí nazývame hlupákmi.

Sama vidíte na prípade Simony, ako to dopadlo, keď v roku 2013 hľadala pomoc. Na Slovensku je veľa bielych miest, kde nie sú žiadne organizácie, ktoré by takýmto obetiam pomohli. Ide napríklad o juh Slovenska, Kysuce či Oravu. Naopak, vynikajúca organizácia Žena v tiesni pôsobí v Martine. V Bratislave tiež pracuje niekoľko aktívnych organizácií, napríklad centrum Nádej, ďalej MYMAMY v Prešove, Fenestra v Košiciach.

Všetci sme veľkí frajeri, ak ide o cudzie osudy, vtedy vieme radiť. Ale oblečte si kožu tých obetí! Ako majú zo dňa na deň zmeniť svoj život? Poväčšine bývame v bytoch či v domoch, ktoré sú zaťažené hypotékou. Kto dá týranému človeku, ktorý má viac ako 40 či 50 rokov, novú hypotéku? Je ťažké rozdeliť partnerstvo, majetok a začínať od nuly. Majetkové vyrovnanie po rozvode trvá v nejednom prípade štyri či päť rokov.

A ak spomíname ekonomickú stránku veci, aj ochrana ľudských práv niečo stojí. Nie každý sa dokáže orientovať v spleti zákonov, nie každý vie, na čo má právo. Veľakrát sú obeťami ženy na materskej dovolenke s príjmom 200 eur mesačne. Čo myslíte, aké majú možnosti začať nový život?

Môžu odísť do azylového domu, lenže je to dočasné riešenie na šesť mesiacov. Táto lehota sa síce dá predĺžiť, presunúť obeť do iného zariadenia, máme dokonca týrané osoby aj v európskej sieti. Ale stáva sa nám, že ukryjeme obeť a za pár hodín stojí násilník pod oknami. My potom pátrame, ktorá zo štátnych autorít prezradila, kde je.

A potom sú tu deti. Týraný rodič nemôže s nimi len tak odísť, kam chce. V nejednom prípade musí rešpektovať súdne rozhodnutie a každý druhý víkend odovzdať dieťa agresorovi, inak riskuje trestný čin – marenie súdneho rozhodnutia. Nechcite poznať ten pocit, keď odovzdávate svoje dieťa človeku, ktorý vás celé roky mlátil.

Neviete, čo máte robiť, ako vychovávať svoje dieťa a aký odkaz mu dať do života. Na jednej strane mu hovoríte, že násilie je zlé, na druhej strane ho dávate násilníkovi, pretože musíte. Viem, že to nepočuje každý rád, ale odmietnutím Istanbulského dohovoru sme prišli o možnosť čiastočne riešiť práve tento problém. Kľúčová vec pre mňa totiž bola, že ak je obeťou domáceho násilia rodič, dieťa je spoluobeťou.

Čiže cesta k normálnemu životu bez násilia, tak to je ako nikdy sa nekončiaci čierny tunel?

Obete si často myslia, že ak to ohlásia na polícii, tak do troch dní je po všetkom. Treba s nimi hovoriť férovo – nebude to trvať tri dni, naopak, bude to trvať veľmi, veľmi dlho, len vy to nesmiete vzdať. Možno príde z polície zamietavé stanovisko a vy si to neprečítate a neodvoláte sa, pretože nemáte sto eur na právnika.

Neveríte sami sebe, že by ste to mohli napísať sama a pritom polícii musí stačiť, že ja, tá a tá, sa odvolávam či podávam sťažnosť voči vášmu rozhodnutiu. Človek dostane papier so štátnym znakom hore a okrúhlou pečiatkou dole a myslí si, že je všetkému koniec. Má strach pred úradnou mašinériou, že mu nikto nepomôže.

Najviac je týraných detí, potom nasledujú ženy. A hoci ide o mizivý počet, obeťami sú aj muži.
Najviac je týraných detí, potom nasledujú ženy. A hoci ide o mizivý počet, obeťami sú aj muži.
Zdroj: Profimedia

Obete často nemajú podporu okolia, málokto im verí.

Násilníci sú totiž inak veľmi fajn muži. Chodí sa s nimi veľmi dobre na pivo a nikto by to na nich nepovedal. Je to logické. Veď keby pôsobili ako násilníci, nikdy by si nezískali človeka, z ktorého neskôr urobia svoju obeť. Naopak, neraz sú veľmi pôsobiví. Darčeky, veľké slová...

Mala som klientku, ktorej partner sa vyhrážal, že v pivnici má zbrane, ktoré použije, a pritom jej byt obsypával lupeňmi ruží. Nebezpečné sú, ako povedal doktor Plzák, výšky. Keď vám po niekoľkých dňoch povie, že ste láska jeho života a núti vás, hoci najprv láskavým spôsobom, napríklad vstúpiť do manželstva bez toho, aby ste sa dobre poznali.

Neznie to povzbudivo. Dokážeme vôbec násilníkov rozoznať?

Na úplnom začiatku nie. Násilník môže byť aj váš šarmantný kolega či usmievavý šéf, ktorí vám dvoria. Obeťami nie sú len submisívne typy, ale aj ľudia na vysokých vedúcich postoch či osoby s väčšou telesnou konštrukciou. Jedna moja klientka mala 120 kíl a jej manžel iba 55. Aj tak sa ho strašne bála. Pri domácom násilí je jedno, akú máte telesnú konštrukciu, vzdelanie a postavenie. Dôležité je, ako dokážete komunikovať v tých najintímnejších vzťahoch.

Čiže dôležitý je prístup?

Každý z nás má „šancu“ nadviazať vzťah s násilníkom, a to ani nemusí navštevovať rizikové internetové zoznamovacie portály. Násilie sa spúšťa prvými pokus­mi. A keď ich necháte prejsť bez povšimnutia, rozplačete sa a len si sľúbite, že sa to už nikdy nestane, je to začiatok reťaze. Násilníkovi dávate signál, že môže ísť ďalej. Facku môžu dostať aj dominantné, sebavedomé osoby, tie však ujdú hneď, kým ich s agresorom nespája spoločný majetok, deti, manželstvo. Dlhodobo týrané osoby sú tie, ktoré si dostatočne včas nevytýčili vlastné hranice.

A keď už sú obete v tom začarovanom kruhu?

Vtedy svojim klientom hovorím – nekŕmte draka. Agresor ich má vo svojej moci, pretože nevyvíjajú obranné reflexy. Uspokojuje ho submisivita, krehkosť, slabosť. Ak však prestanú vysielať signály, ktoré násilníka kŕmia, nebudú pre neho zaujímavé. Vidia strach, divné chvenie, je to lepšie ako orgazmus. Vo chvíli, keď obeť prejde terapiou, mení sa a začne sa chrániť, už nevysiela signály, ktoré on potrebuje.

Rozprávame sa hlavne o obetiach, ale čo násilníci? Je vôbec šanca zmeniť ich?

Zase narážame na bariéru v štátnom systéme. Časť ľudí, ktorí sa v nejakej etape svojho života správali násilnícky, majú vôľu nahliadnuť do seba a zistiť, prečo tak konajú. Potrebujú však odbornú intenzívnu pomoc. V civilizovanej Európe v niektorých štátoch ponúka v tomto smere služby aj štát, u nás veľmi nie. Súčasťou takejto pomoci sú skupinové a individuálne stretnutia, systém umožní násilníkom stretávať sa s odborníkmi, ktorí im pomáhajú urobiť si takzvaný reštart v hlave.

Poslať emailom
Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Populárne články
Herečka Sarah Hyland

Vo filme romantika, v realite dráma. Herečka Sarah Hyland už prekonala 16 operácií!

Turecký lietajúci automobil Cezeri.

Turecko šokovalo na technologickom festivale: Predstavujeme vám náš lietajúci automobil!

Založila konferenciu SUPERfeel, ktorá prináša ženám priestor na vzdelávanie a ďalšiu motiváciu.

Ivana Kičikoleva našla počas liečby vážnej choroby zmysel života: Som rada, že sa mi to stalo

Farmár z okresu Krupina nám ukazuje, ako mu diviaky zničili úrodu. Ak štát nezačne konať, úplne skončí s pestovaním poľnohospodárskych plodín.

Desať ton zdravých zemiakov musel vyviezť na hnojisko. Farmár čakal pomoc od štátu, tá neprišla

Ilustračné foto.Sponzorované

Pomôžme stovke bojovníkov postaviť sa osudu

Vedeli ste

Vo vode sa scvrkáva koža.

Zobraziť viac