Mária Bučková (47) je jednou z koordinátorov Stretnutí rodinného kruhu organizácie Úsmev ako dar. Spoločne s rodinami, ich príbuznými a zainteresovanými odborníkmi sa snažia zabrániť odobratiu detí alebo naopak, umožniť ich návrat domov.

Mária Bučková vyštudovala špeciálnu pedagogiku, teológiu a sociálnu prácu. Od svojej mladosti sa venuje deťom a mladým. V súčasnosti pracuje v organizácii Úsmev ako dar a v Centre pre obnovu rodiny. Navštevuje rodiny, komunikuje so školami a inými inštitúciami v snahe pomôcť jednotlivcom i rodinám čo najlepšie. Je tiež koordinátorkou Stretnutí rodinného kruhu. Je vydatá a má 4 deti, žije v Bratislave.

Čo sú to Stretnutia rodinného kruhu?

Sú to stretnutia, ktoré veľmi pomáhajú rodinám v problémoch a v kríze. Ide o ponúknutie možnosti pre rodinu, aby sa s pomocou blízkych ľudí a odborníkov pokúsila vytvoriť plán riešenia svojej náročnej situácie. Po predchádzajúcej cielenej príprave sa na jednom mieste v jednom čase spoločne stretne široká rodina a odborníci, ktorí môžu byť rodine nápomocní. Keď sa všetci títo blízki ľudia dieťaťa zídu, je to ich spoločné stretnutie, na ktorom hľadajú najlepšie riešenie svojej ťažkej situácie. Odborníci sa im snažia dať dostatok informácií, aby sa dokázali rozhodnúť ako ďalej.

O čom sa tam rozhoduje?

Zvyčajne sa tieto stretnutia využívajú vtedy, keď sa rozhoduje, čo sa musí stať, aby bolo dieťa mimo ohrozenia a vyvíjalo sa v bezpečí. Určí sa, kto môže v čom konkrétne pomôcť a podporiť také fungovanie rodiny, aby dieťa mohlo zostať pri svojich blízkych a nemuselo vyrastať v inštitúcii.

Rieši sa tiež, ako ochrániť dieťa pred dosahmi konfliktov v rodine, ako predísť vylúčeniu zo školy a podobne. Väčšinou sú to rodiny, ktorým hrozí odobratie dieťaťa zo starostlivosti. Alebo ide o to, ako dieťa bezpečne do rodiny vrátiť, ak už je v nejakom zariadení či v náhradnej starostlivosti.

Čo znamená široká rodina? Že prídu babičky, strýkovia a tety?

Presne tak, je to zvyčajne celá široká rodina. Ale pozvaní bývajú aj iní blízki – priatelia, susedia a všetky dôležité osoby v živote dieťaťa. Tí sú potom dôležitou súčasťou pri rozhodovaní a hľadaní riešenia, ako rodine pomôcť. A tiež bývajú zdrojom konkrétnej pomoci a opory.

Mária Bučková tvrdí, že aj vzdialenejší príbuzní dokážu dieťaťu pomôcť.
Mária Bučková tvrdí, že aj vzdialenejší príbuzní dokážu dieťaťu pomôcť.
Zdroj: Miroslav Miklas

Ako sa na stretnutiach zúčastňujete vy?

Ja som koordinátorka týchto stretnutí, kontaktujem všetky osoby blízke rodine – budúcich účastníkov stretnutia. Telefonujem, stretávam sa s nimi, pozývam ich na stretnutie. Objasňujem situáciu, ktorá sa bude na stretnutí riešiť, tak, aby o potrebnej zmene v živote dieťaťa mohli vopred rozmýšľať. Tiež organizujem a vediem celé stretnutie.

Príprava je kľúčovou časťou celého procesu. Je veľmi dôležité dobre pripraviť každého účastníka. Ide o to, aby na stretnutí boli všetci, ktorí tam byť majú, a aby rodina dostala všetky potrebné informácie a mala tak príležitosť urobiť dobré rozhodnutia.

Sú príbuzní či blízki takýchto rodín vôbec ochotní sa zúčastniť ?

To je úloha koordinátora, aby im dobre vysvetlil účel stretnutia, dal im potrebný pocit bezpečia, pomohol im spracovať negatívne pocity a obavy a povzbudil ich, aby mohli prispieť k riešeniu. Sú to pre dieťa a jeho rodinu dôležití ľudia a väčšinou im záleží na tom, aby sa veci dali do poriadku, a kvôli dieťaťu prídu.

V bežnom živote však človek takéto väzby so širšou rodinou často neudržiava a ani neočakáva od vzdialenejších príbuzných nejakú pomoc.

Široká rodina má na Slovensku významné miesto v našich životoch. Aj keď nefungujeme možno v intenzívnom kontakte, vieme, že k sebe patríme. Ľudia, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii, sa často izolujú aj od svojich blízkych, vedie ich k tomu pocit viny, hanby, krivdy... Je dobré, že niekto zvonka môže túto rodinnú spolupatričnosť oživiť a zmobilizovať.

Stáva sa, že keď je rodina v ťažkostiach a už veľmi nefungujú vzťahy medzi rodičmi a deťmi, deti často utekajú z rodiny a nachádzajú útočisko práve u starých rodičov či iných príbuzných, alebo aj u susedov, známych. Títo ľudia zvyčajne iniciujú, že v rodine sa niečo deje a treba pomôcť zvonka.

Ako sa rodina vlastne ocitá v kríze? Čo sa vtedy stane?

Rodinu si nikto nevyberá a ovplyvňuje ho celý život. Korene krízy sú často v našom ranom detstve. Hlboko nás ovplyvňuje, ak žijeme v rodine, kde je napätie, hádky, ustavičný stres, násilie. Sprievodným javom nedobrých vzťahov sú často drogy, alkohol, iné závislosti, exekúcie, duševné i fyzické choroby.

Rodiny sa rozpadajú, je veľká kríza otcovstva. Bohužiaľ, počet takýchto rodín stúpa. Rodina sa do krízy dostáva postupne. Zlyháva uspokojovanie základných potrieb detí, prestávajú cítiť bezpečie, lásku.

Spočiatku to dávajú najavo pútaním pozornosti nevhodným správaním v rodine i v škole. Potom začnú pritvrdzovať, žijú túlavým životom, v partiách, kde sa cítia prijatí, chodia poza školu, skúšajú drogy. Začínajú so skorým sexuálnym životom. Rodičia majú svoj svet a deti svoj, nemajú si čo povedať, nedôverujú si, zraňujú sa. Vytvára sa priepasť – a to je kríza. Rodina ju postupne nedokáže riešiť sama, pomoc musí prísť zvonka.

Akú máte skúsenosť? Je pomoc zo strany štátu dostatočná a prichádza včas?

Myslím, že nie. Dlhodobo u nás chýba primeraná prevencia. Chýba systém, ktorý by signály ťažkostí v rodine zachytil včas, keď je ešte podporou a pomocou zvonku situácia riešiteľná. Deti, ktoré žijú dlhší čas vo vážnych problémoch rodiny, sú ustráchané, boja sa povedať o svojich problémoch. Hanbia sa pred spolužiakmi, tvária sa, že je všetko v poriadku.

Potom však príde situácia, keď už napríklad nemajú na jedlo, a vtedy sa to celé prevalí. To však už môže byť neskoro, dieťa je v zlom psychickom stave a často je dlhodobo týrané a zanedbané. Ak by bol monitorovací systém štátu lepší, predišli by sme vyostreným situáciám a vážnym traumám detí.

Nie je niekedy lepšie predsa len dieťa z rodiny odobrať, aby bolo v bezpečí pred násilím?

Niekedy nie je iná cesta ako dieťa pre jeho bezpečie z rodiny odobrať. Zvyčajne sa však kríza prehlbuje postupne a ak by bola podpora ponúknutá včas, dalo by sa jej predísť. Členovia rodiny, ktorá sa ocitla v kríze, prestávajú mať pokryté základné potreby, sú frustrovaní, zažívajú beznádej, sú demotivovaní. Ak aj chodia do práce, za chrbtom majú exekútorov, ktorí im väčšinu výplaty zoberú.

Takéto niečo sa však môže stať každému z nás. Mnohé z týchto rodín sú jednoduché, nevedia hospodáriť z peniazmi. Nerozumejú tomu, že keď idú dvakrát načierno, musia to zaplatiť, lebo inak ich dlh exponenciálne narastá. Potom prídu o byt, žiadajú o bankrot... Je to začarovaný kruh, z ktorého nevidia východisko. Skúšajú pracovať načierno, prestávajú sa starať o deti, objavuje sa násilie.

Ako sa postupuje, ak úradníci uvažujú o odobratí dieťaťa z rodiny?

To je už vážny stav. Nedeje sa to okamžite. Pracovník sociálnoprávnej ochrany vyhodnocuje mieru ohrozenia dieťaťa. Tomu zodpovedajú jeho ďalšie kroky. Ak nejde o bezprostredné akútne ohrozenie dieťaťa, rodičia dostanú istý čas, aby sa spamätali a ukázali, že sa oň vedia postarať.

V tomto období úrady majú možnosť i povinnosť šetrenia v rodine, monitorujú, aká je situácia. Podľa toho zaujmú stanovisko, či rodina dokáže poskytnúť dieťaťu potrebnú starostlivosť, alebo sa pristúpi k ďalším opatreniam. Tým najhorším je vyňatie z rodiny. Žiaľ, v niektorých prípadoch sa zdá ako nevyhnutné.

Práve na predchádzanie týmto vyňatiam dieťaťa z rodiny slúžia Stretnutia rodinného kruhu. Ukázalo sa, že široký kruh ľudí okolo dieťaťa dokáže nájsť a uskutočniť iné riešenie. A to je veľká vec. Vďaka vyhľadaniu a zmobilizovaniu príbuzných a blízkych ohrozená rodina dostáva potrebnú podporu a pomoc zo strany „svojich ľudí“, nielen systému.

Každý príbeh je iný, platí, že deti rodičov stále nosia v srdci.
Každý príbeh je iný, platí, že deti rodičov stále nosia v srdci.
Zdroj: Miroslav Miklas

Vy spolupracujete so štátnymi úradníkmi?

Áno, ale do rodín nechodíme spoločne. Snažíme sa, aby bola spolupráca s úradmi čo najlepšia. Naším cieľom je, aby sa do riešenia zapojilo čo najviac príbuzných a blízkych dieťaťa, aby si rodina sama hľadala, čo je pre nich dobré. Veď oni žijú v tých problémoch a často s podporou svojich blízkych s nimi aj dokážu pohnúť.

Rodina teda má silu...

Áno, samozrejme. A o to v Stretnutiach rodinného kruhu ide. Posilniť tú rodinu, povzbudiť, dať jej nádej, podať pomocnú ruku aj cez inštitúcie. Dať dôveru a zodpovednosť rodine, aby si mohli krízu aspoň čiastočne vyriešiť sami. A získali tak cennú skúsenosť, že sú toho schopní.

Ako vyzerá také stretnutie? Musia tam byť aj silné emócie a výčitky.

Takéto stretnutie sa pripravuje niekoľko týždňov, podľa závažnosti problému, môže to však byť aj veľmi rýchla príprava. Podnet na zorganizovanie stretnutia môže dať ktokoľvek, kto vníma problém dieťaťa – príbuzní, škola, lekár, susedia, tréner, sociálny pracovník. Treba sa obrátiť na organizáciu Úsmev ako dar, ktorá Stretnutia rodinného kruhu už roky realizuje.

Koordinátor sa potom stretáva so všetkými zainteresovanými členmi rodiny i odborníkmi. Príprava je úplne kľúčová a je to 80 percent úspechu. Každý teda vie, koho na stretnutí uvidí, a nikto nie je prekvapený. Ak si niekoho rodina na stretnutí neželá, rešpektujeme to. Takto sa dá pracovať aj s rodinami, kde je násilie či drogy. Ak sa niekto cíti ohrozený, môže mať podpornú osobu, ktorá ho sprevádza.

Už na začiatku v príprave sa dohodnú pravidlá. Hovoríme – môžete mať aj negatívne pocity, možno tam budú silné emócie, ale je to pre dobro dieťaťa a vašej rodiny. Dlho ste sa nevideli, môžete si predtým zatelefonovať... Citlivá príprava umožní členom rodiny a ich blízkym cítiť sa bezpečne, ak nie komfortne. Ide tu o najlepší záujem dieťaťa.

Môžete spomenúť nejaké konkrétne stretnutie?

Týkalo sa dieťaťa, ktoré už bolo odobraté z rodiny. Bola tam prítomná matka dieťaťa, jej rodičia, ďalší príbuzní a tiež pracovníci Centra pre rodinu, ktorí s nimi už predtým pracovali. Išlo o malé dieťa, matka ho veľmi chcela späť, ale v čase, keď ho umiestnili do profesionálnej rodiny, nemala kde bývať. Riešilo sa teda najmä bývanie a zázemie matky. Ona po odobratí dieťaťa začala aj pracovať.

Pre mňa však nie je prirodzené, že matka tri mesiace po narodení dieťaťa ide do práce, len aby preukázala, že sa oň dokáže finančne postarať. Tam vidím medzery systému, matky sú málo chránené.

Týmto stretnutím sa nám podarilo dostať dieťa do rodiny na skúšobnú lehotu na tri mesiace, čo bol veľký úspech. Najmä preto, lebo po odobratí bolo v prvých piatich mesiacoch života až v troch profesionálnych rodinách – teda v náhradnej starostlivosti. To je veľmi deštruktívne. Plán širokej rodiny, ktorý zo stretnutia vzišiel, bol taký, že matka bude mať kde bývať a že o dieťa bude postarané. Matka a jej blízki sa osvedčili a dieťa zostalo v rodine.

Všetci teda svoj sľub dodržali...

Áno. Po týchto troch mesiacoch sme mali ďalšie, takzvané hodnotiace stretnutie, ktoré sa vždy spoločne naplánuje na prvom stretnutí. Bolo dojímavé vidieť neskrývanú radosť matky a spokojné dieťa a tiež oveľa zrelšie postoje rodiny i odborníkov. Bolo vidno, že mali skúsenosti z reálneho fungovania rodiny, ktorá sa zmobilizovala a dokázala, že sa na ňu dá spoľahnúť. 


V Centre pre obnovu rodiny umožňujú rodičom byť so svojimi deťmi.
V Centre pre obnovu rodiny umožňujú rodičom byť so svojimi deťmi.
Zdroj: Miroslav Miklas

Ak sú deti väčšie, majú na takomto stretnutí čo povedať aj ony?

Áno, ale pripravujú sa naň a zvyčajne majú podpornú osobu. Vždy je to zariadené tak, aby dieťa mohlo odísť, keď potrebuje, alebo ak sa riešia veci, ktoré by ho mohli zraňovať.

Nestáva sa, že títo ľudia na seba počas stretnutia zaútočia verbálne alebo dokonca fyzicky?

Fyzicky rozhodne nie, celá príprava koordinátora s účastníkmi stretnutia smeruje aj k tomu, aby sa nahromadené, často dlho nevypovedané emócie vyventilovali a aby sme ich usmernili k riešeniu. Na stretnutiach sa deje presne to, čo sa v niektorých rodinách deje pri iných bežných stretnutiach. Padnú i tvrdé slová.

Mali sme prípad, kde bol na stretnutí prítomný aj otec, ktorý bol alkoholik. Prišiel podľa prísľubu triezvy a keď ho tam rodina uvidela, a triezveho, začali mu poriadne slovne nakladať. Mali možno pravdu, no my sme si vážili, že vôbec prišiel a chcel sa zúčastniť na riešení problému. Je však dobré, ak si rodina navzájom povie svoje stanoviská a emócie sa vyplavia.

Chcú sa deti vôbec vrátiť do pôvodnej rodiny?

Väčšinou áno, stále sú to ich rodičia, nech sú akíkoľvek. Aj keď s nimi možno prežili niečo veľmi ťažké, stále ich nosia v srdci a túžia sa s nimi stretnúť i znovu žiť. A myslím, že aj vyriešiť si vzťahy s nimi. Každý príbeh je iný.

Najmä dievčatá po odchode z centier pre deti a rodiny, bývalých detských domovov, často vo svojich partneroch hľadajú náhradu otca. Zvyčajne rýchlo otehotnejú, partner ich často opúšťa alebo od neho utečú, zostávajú samy v krízových centrách, stretnú iných partnerov, majú ďalšie deti a nezvládajú to. Stane sa im možno to isté, čo ich mame. Toto funguje aj v rozvrátených rodinách, kde deti vidia striedanie partnerov ako bežnú vec.

Jediným spôsobom, ako preťať tento začarovaný kruh, je odpustenie. To je cesta, na ktorej si deti môžu uvedomiť dar a hodnotu života, aj napriek tomu, koľko ťažkostí prežili v rodine. My sa s nimi stretávame už ako s dospelými ľuďmi, ktorí majú svoje tri, štyri deti a snažíme sa im pomôcť, aby začali žiť plnohodnotný život. Človek môže totiž odovzdať len to, čo dostane.

Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Populárne články
Volocopter by mohol slúžiť ako taxík budúcnosti.

V Singapure predstavili taxík budúcnosti: Poradí si so vzdialenosťou aj zápchami

Polákovci síce ako manželia prežili spolu iba rok, no ľúbili sa a schádzali dlhých 35 rokov.

Vdova po Karolovi Polákovi: Na sklonku života oľutoval, že ma neposlúchol

Samovyšetrenie prsníkov si pravidelne robí len desať percent žien.

Prípadov rakoviny prsníka stále rastie: 300 žien zomiera zbytočne

Natalie Portman

Natalie Portman v odvážnom outfite: Aj pred štyridsiatkou má stále čo ukázať!

Aj zemiakové brigády patrili k socializmu.

Život za socializmu: Spomínate si ešte na rady na banány a toaletný papier?

Vedeli ste

Vedia aj slony skákať?

Zobraziť viac
Diskusia