Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>V&nbsp;nemocnici pracujete už takmer 42 rokov. Je to hodné poklony. Spomínate si ešte na svoje začiatky?</h3>
<p>Samozrejme, 1. augusta v&nbsp;roku 1980, po skončení strednej zdravotníckej školy, som nastúpila do takzvanej starej nemocnice v&nbsp;Galante, po roku dostavali Nemocnicu s&nbsp;poliklinikou v&nbsp;Galante, presťahovali sme sa, som tu dodnes. Celé tie roky pracujem na internom oddelení. Moji blízki sa divili, prečo som nenastúpila pracovať na detské oddelenie.</p>
<p>Vždy som totiž mala rada deti, všetkým susedom som kočíkovala bábätká. Lenže, nedokázala by som sa pozerať, ako trpia choré deti. Už ako 15-ročná som vedela, že nechcem každý deň osem hodín sedieť za stolom a&nbsp;vykonávať stereotypnú prácu, mám rada ľudí, práca zdravotnej sestry sa mi preto zdala pre mňa ako vyšitá. Hoci je to náročné povolanie, neľutujem svoje rozhodnutie.</p>

<h3>Máte v&nbsp;pamäti nejaký silný zážitok z&nbsp;vašich začiatkov? Mnohí zdravotníci a&nbsp;zdravotníčky spomínajú, ako odpadli pri prvej pitve.</h3>
<p>Z&nbsp;našej triedy pri pitve neodpadol nikto. Myslím si, že ani ten pohľad nebol taký strašný, ako pach v&nbsp;pitevni. Ten sa nedá nijako zmyť, žiadnym dezinfekčným prostriedkom. Ja skôr s&nbsp;humorom a&nbsp;rada spomínam na to, ako som v&nbsp;rámci maturitnej skúšky musela pichať injekciu. Dnes je to oveľa jednoduchšie, pretože používame jednorazové striekačky. Vtedy sme však na to, aby sme pacientovi pichli injekciu, potrebovali celý stôl pomôcok. Napríklad pomocou pinzety sme si najprv museli zložiť injekčnú striekačku. Pri maturitnej skúške sa mi od trémy tak triasli ruky, že som jedinú striekačku pustila na tácku, musela som si priniesť novú dózu.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Vládzete v takomto veku vykonávať takúto náročnú prácu? Hovorí vám niečo syndróm vyhorenia?</h3>
<p>Do dôchodku mi chýbajú ešte dva roky. Aj to nie je isté, keďže zákony sa každú chvíľu menia. Takže či chcem, či nechcem, pracovať musím. Chvalabohu vládzem a&nbsp;práca ma baví. A&nbsp;to som sa ešte pred piatimi rokmi, na staré kolená, (smiech) musela naučiť pracovať s&nbsp;počítačom. A&nbsp;tie heslá! Musím ich ovládať niekoľko a&nbsp;na dôvažok každé tri mesiace sa menia. Našťastie, pamäť mi slúži, nemusím si heslá písať na papieriky či do telefónu. Syndrómu vyhorenia veľmi nerozumiem. Naša práca je rozmanitá, stále pracujem s&nbsp;inými pacientmi.</p>
<p>A&nbsp;sú to nároční pacienti. Na internom končia napríklad ľudia v&nbsp;poslednom štádiu rakoviny, pretože už im zlyhávajú orgány. Potom sú to aj geriatrickí pacienti, ktorí neraz trpia demenciou. Keď k&nbsp;nám prídu z&nbsp;domáceho prostredia, sú dezorientovaní, nevedia, kde sú, blúdia nám po oddelení. Vždy si však poviem, že som tu pre ľudí. Neviem si ani len predstaviť, že by som si povedala: na to kašlem, nejdem do roboty, nezaujíma ma to, pretože sú tam horší pacienti… Ale je pravda, že v&nbsp;radoch zdravotníkov a&nbsp;zdravotníčok vidím únavu, hlavne teraz, keď bojujeme s&nbsp;kovidom.</p>

<h3>Galantská nemocnica bola nie tak dávno takzvaná červená, na všetkých oddeleniach boli hospitalizovaní len kovidoví pacienti. Muselo to byť pre vás a&nbsp;ostatný personál náročné.</h3>
<p>Bolo to pre nás náročné fyzicky, pretože všetci títo pacienti nemohli vstať z&nbsp;postele, boli úplne odkázaní na našu pomoc, počnúc rannou toaletou. Potom to bola pravidelná kontrola prístrojov. Stávalo sa veľmi často, že bolo pol desiatej a&nbsp;my sme ešte neraňajkovali. Trápili sme sa aj psychicky, pretože sme im nevedeli úplne pomôcť. Cítili sme bezradnosť, dali sme im totiž všetko, čo bolo dostupné, napríklad kyslíkové masky, aj tak to nestačilo. Denne v&nbsp;našej nemocnici zomrelo päť, šesť ľudí. Zomierali aj manželské páry.</p>
<p>Napríklad na jednom z&nbsp;oddelení v&nbsp;našej nemocnici zomrela na kovid pacientka, ako najbližšieho príbuzného uviedla manžela plus jeho telefónne číslo. On bol hospitalizovaný na našom oddelení. Keď dostal telefonát, čo sa stalo, psychicky sa mu priťažilo, na dôvažok bol onkologický pacient, krátko nato zomrel aj on. Poväčšine zomierali ľudia v&nbsp;seniorskom veku, potom to boli päťdesiatnici a&nbsp;šesťdesiatnici, ale boli medzi nimi aj mladší. Išlo o&nbsp;pacientov s&nbsp;pridruženými diagnózami, boli to hlavne diabetici, kardiologickí pacienti.</p>
<p>Napríklad v&nbsp;čase služby okolo 18. hodiny podvečer som prehodila pár slov s&nbsp;35-ročnou veľmi príjemnou pacientkou, sedela na posteli a&nbsp;večerala. Keď som prišla do služby na druhý deň, už som ju na izbe nenašla. Kolegyne mi povedali, že zomrela hodinu po tom, ako som sa s&nbsp;ňou rozprávala. A&nbsp;to bolo na dennom poriadku. Jeden deň pôsobil pacient či pacientka relatívne dobre, komunikovali s&nbsp;nami, na druhý deň zomreli. Alebo večer zaspali, ráno bolo mŕtvi. Musím však povedať, že ľudia chorí na kovid boli oveľa trpezlivejší ako ostatní, nesťažovali sa, nejojkali. A,&nbsp;bohužiaľ, boli paralyzovaní strachom.</p>
<h3>Zrejme ste sa aj báli, že sa nakazíte.</h3>
<p>Aj som sa nakazila. Celé naše oddelenie postupne ochorelo na kovid. Nosievali sme síce v&nbsp;práci ochranné odevy, boli sme v&nbsp;tak­zvaných skafandroch od hlavy po päty. Nakazili sme sa však v&nbsp;časoch, keď pacientov netestovali. Našťastie, choroba mala u&nbsp;mňa ľahký priebeh. Nemala som ani zvýšenú telesnú teplotu, iba nádchu a&nbsp;bolelo ma celé telo. Celá naša rodina, manžel, dcéry aj 79-ročná svokra boli doma spolu so mnou v&nbsp;karanténe, našťastie, nikoho som nenakazila.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Čím si to vysvetľujete, že vaši blízki neochoreli? A&nbsp;to žijete v&nbsp;jednej domácnosti so seniorkou.</h3>
<p>So svokrou síce žijeme v&nbsp;jednom dome, ale má svoju domácnosť. Povedali sme jej, aby sa ku mne veľmi nepribližovala. Pristupovali sme k&nbsp;tomu s&nbsp;takým zdravým rešpektom. Nepanikárili sme. Nezatvorila som sa v&nbsp;jednej izbe a&nbsp;moja rodina nechodila po dome v&nbsp;rukaviciach. Hoci je pravda, že som si dávala pozor. Brali sme to tak, že je to tu, každý tým raz musí prejsť. Doma som bola od 15. decembra, spolu desať dní. A&nbsp;hoci to znie paradoxne, boli to pre nás jedny z&nbsp;najkrajších Vianoc. Všetci sme boli doma a&nbsp;boli sme v&nbsp;poriadku, vyhli sme sa zbytočným stresom s&nbsp;upratovaním, nakupovaním a&nbsp;pečením koláčov.</p>

<h3>Čo hovoríte na antivaxerské nálady v&nbsp;spoločnosti?</h3>
<p>Jedna z&nbsp;našich kolegýň odmietala očkovanie, angažovala sa na sociálnych sieťach ako antivaxerka, dnes je chorá na kovid a&nbsp;je hospitalizovaná na oddelení ARO. Dve moje kolegyne sú očkované, tiež dostali kovid, ale majú iba nádchu, nič iné. Verím medicíne, a&nbsp;preto keď som videla, v&nbsp;akom stave sú pacienti, neváhala som s&nbsp;očkovaním. Na oddelení sme skoro všetci očkovaní s&nbsp;výnimkou dvoch kolegýň.</p>
<h3>Pôsobíte pragmaticky, máte aj racionálny slovník. Je takáto „výbava“ dôležitá pre zdravotnú sestru?</h3>
<p>Určite. Musíme byť empatické, ale na druhej strane, v&nbsp;každej situácii si zachovať zdravý rozum. V&nbsp;nemocnici dochádza k&nbsp;situáciám, keď ide o&nbsp;život, vtedy treba mať chladnú hlavu. Dokážem si udržať, ako sa povie, zdravý rozum aj preto, že prácu si nenosím domov. Doma sa venujem rodine, pracujem na záhrade, oddychujem pri čítaní kníh.</p>
<h3>Nedávno vás ocenili za vašu prácu Bielym srdcom. Dostali ste spätný ohlas zo svojho okolia? Prejavuje zdravotníckemu personálu spoločnosť dostatočnú úctu?</h3>
<p>Potešilo ma, že ľudia, ktorých ani poriadne nepoznám, mi posielali cez moje dcéry blahoželania k&nbsp;oceneniu. Čo sa týka spoločenskej úcty, tá je, myslím si, na ústupe. Niekedy to bolo iné. Dnes si príbuzní hospitalizovaných dovolia na nás kričať. Ne­uvedomujú si, že oni majú jednu starú mamu, my ich máme na oddelení tridsať. Podávajú sa sťažnosti za malichernosti. Ľudia dokonca podávajú na nemocnice, pre nič za nič, trestné oznámenia mysliac si, že prídu k&nbsp;veľkým peniazom.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Ešte by som sa rada vrátila k&nbsp;vášmu veku. Máte vo svojom pracovnom okolí aj rovesníčky?</h3>
<p>Je ich väčšina, mladých je málo. Stále sme na oddelení aj také, ktoré sme spolu začínali. Dokonca mám kolegyňu, ktorá odišla do dôchodku, ale po krátkom čase sa vrátila na oddelenie, pracuje na pol úväzku. Nevedela byť doma len tak a&nbsp;nič nerobiť.</p>
<h3>Zdravotné sestry na prahu seniorského veku nie sú v&nbsp;slovenských nemocniciach ničím zvláštnym, skôr naopak. Mladé odchádzajú do zahraničia.</h3>
<p>Ja si myslím, že na vine je vzdelávací systém. V&nbsp;minulosti zdravotné sestry študovali štyri roky. Dnes musia diplomované zdravotné sestry absolvovať sedemročné štúdium, to už potom radšej volia medicínu.</p>
<h3>Na Slovensku chýba zdravotný personál. Cítite to aj vy?</h3>
<p>Áno. Nočnú službu mám sama, iba s&nbsp;jednou sanitárkou, a&nbsp;to mám na starosti tridsať pacientov. Interné oddelenie je veľmi rušné. Pacienti v&nbsp;noci trpia bolesťami, dusia sa. Sme oddelenie, kde pacienti zomierajú, či v&nbsp;noci, či vo dne. A&nbsp;potom musíme rátať aj s&nbsp;nočnými príjmami pacientov. Najnáročnejšie je to, keď dostaneme psychiatrického pacienta, ktorý sa predávkuje alebo pokúsi o&nbsp;samovraždu. Na psychiatrickom oddelení ho prijmú, až keď je pri vedomí a&nbsp;pominie akútny stav. Podávame mu infúzie, musíme dávať pozor, aby neupadol do bezvedomia...</p>
<h3>Zmenil sa za tie dlhé roky slovenský pacient, jeho diagnózy?</h3>
<p>Určite áno. Sme zamestnaní veľmi dlho, veď to vidíte aj na mojom prípade. Nemáme preto možnosť starať sa o&nbsp;svojich blízkych seniorov, pretože musíme pracovať aj po šesťdesiatke. Preto je bežné, že keď stará mama, starý otec dokážu sami chodiť, tak to neriešime, pretože nemáme na to čas. A&nbsp;pritom už potrebujú pravidelnú pomoc svojich blízkych. Máme pacientov, seniorov a&nbsp;seniorky, ktorí sa k&nbsp;nám pravidelne vracajú, jedna diagnóza sa pridružuje k&nbsp;druhej. Zdravotný stav dnešných pacientov je komplikovanejší ako pred rokmi, pribúdajú hlavne chorí, ktorí sú odkázaní na dialýzu, pretože im zlyhávajú ľadviny.</p>