V nemocnici pracujete už takmer 42 rokov. Je to hodné poklony. Spomínate si ešte na svoje začiatky?

Samozrejme, 1. augusta v roku 1980, po skončení strednej zdravotníckej školy, som nastúpila do takzvanej starej nemocnice v Galante, po roku dostavali Nemocnicu s poliklinikou v Galante, presťahovali sme sa, som tu dodnes. Celé tie roky pracujem na internom oddelení. Moji blízki sa divili, prečo som nenastúpila pracovať na detské oddelenie.

Vždy som totiž mala rada deti, všetkým susedom som kočíkovala bábätká. Lenže, nedokázala by som sa pozerať, ako trpia choré deti. Už ako 15-ročná som vedela, že nechcem každý deň osem hodín sedieť za stolom a vykonávať stereotypnú prácu, mám rada ľudí, práca zdravotnej sestry sa mi preto zdala pre mňa ako vyšitá. Hoci je to náročné povolanie, neľutujem svoje rozhodnutie.

Máte v pamäti nejaký silný zážitok z vašich začiatkov? Mnohí zdravotníci a zdravotníčky spomínajú, ako odpadli pri prvej pitve.

Z našej triedy pri pitve neodpadol nikto. Myslím si, že ani ten pohľad nebol taký strašný, ako pach v pitevni. Ten sa nedá nijako zmyť, žiadnym dezinfekčným prostriedkom. Ja skôr s humorom a rada spomínam na to, ako som v rámci maturitnej skúšky musela pichať injekciu. Dnes je to oveľa jednoduchšie, pretože používame jednorazové striekačky. Vtedy sme však na to, aby sme pacientovi pichli injekciu, potrebovali celý stôl pomôcok. Napríklad pomocou pinzety sme si najprv museli zložiť injekčnú striekačku. Pri maturitnej skúške sa mi od trémy tak triasli ruky, že som jedinú striekačku pustila na tácku, musela som si priniesť novú dózu.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane