Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Učiteľstvo je síce práca, ale aj poslanie. Aká bola vaša cesta do školstva?

Študoval som na strednej elektrotechnickej škole. Bola práve éra začiatku výpočtovej techniky, neskutočne ma to lákalo. Štúdium bolo náročné, ale bavilo ma. Moje blízke okolie ma motivovalo, aby som študoval učiteľstvo, vraj sa vcelku hodím na učiteľskú prácu. Vyštudoval som vysokú školu pedagogickú, odbor geografia a&nbsp;etika. Neskôr aj odbor špeciálna pedagogika. Najprv som učil v&nbsp;Lipanoch v&nbsp;okrese Sabinov v&nbsp;špeciálnej škole čisto rómske deti s&nbsp;ľahkým a&nbsp;so stredným postihnutím. Pracoval som aj v&nbsp;iných školách v&nbsp;dedinách v&nbsp;okolí Prešova, dokonca aj v&nbsp;Jarovniciach, ktoré sú známe na Slovensku práve pre vysoké zastúpenie rómskej komunity. Tam som učil deti s&nbsp;ťažkým postihnutím. Boli to deti s&nbsp;autizmom, detskou mozgovou obrnou, so svalovou dystrofiou a&nbsp;podobne. Na východe Slovenska si myslíme, že poznáme dobre rómsku komunitu. Pravda je však opakom. Rómska komunita je veľmi uzavretá a&nbsp;najprv si treba na prácu s&nbsp;takými deťmi zvyknúť. Napríklad že tieto deti prídu do školy biedne oblečené, sú špinavé a,&nbsp;bohužiaľ, aj zapáchajú. V&nbsp;chatrčiach si ťažko môžete predstaviť nejaký hygienický štandard. Najväčší hendikep je však neznalosť slovenského jazyka. Deti sa doma rozprávajú iba po rómsky. Keď v&nbsp;triede nie je rómsky asistent, asistentka, neurobíte ako učiteľ, učiteľka žiadny pokrok.

V&nbsp;čom je rómska komunita iná?

Napríklad ich životný štýl. Oproti majorite je veľmi jednoduchý. My stále niečo riešime, hľadáme, sme nespokojní, stále niečo potrebujeme. Oni neriešia a&nbsp;nepotrebujú nič. Rómska komunita sa delí na takzvané kasty. Tí, čo sú v&nbsp;hierarchii najnižšie, to sú doslova tuláci, ktorí sa potulujú po rómskej osade. Kde môžu, tam prespia. Keby ich ostatní vyčlenili, títo odpadlíci by mimo osady neprežili. Najvyššia vrstva, to sú takzvaní Angličania, ktorí po tom, ako nám Veľká Británia otvorila pracovný trh, migrovali do tejto krajiny za prácou. Vrátili sa domov, priniesli akú-takú kultúru a&nbsp;kupujú si murované domy od majority. Vzdelanie nie je veľmi ich prioritou. Šokoval ma napríklad prípad 14-ročného chlapca, ktorý nikdy nechodil do školy. A&nbsp;to sme krajina, kde je školská dochádzka povinná zo zákona. Alebo boli aj dni, keď nikto z&nbsp;mojich žiakov a&nbsp;žiačok, bolo ich spolu osem, neprišiel do školy. Ráno som skrátka našiel prázdnu triedu. Neostávalo mi nič iné, iba chodiť s&nbsp;kolegami a&nbsp;kolegyňami z&nbsp;domu do domu a&nbsp;zisťovať príčinu ich neprítomnosti. Niektoré som aj priviedol na vyučovanie. Našťastie nikdy som sa zo strany rodičov nestretol s&nbsp;agresiou či nevhodným správaním. Rómovia sú vcelku priateľskí. V&nbsp;jednej zo škôl, kde som učil, pracovala ako upratovačka práve Rómka, pozvala nás k&nbsp;sebe domov na rodinnú oslavu priamo do osady. V&nbsp;mnohých domácnostiach, hoci boli chudobné, mali poriadok a&nbsp;čisto.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

V&nbsp;čom bola vaša práca iná napríklad v&nbsp;porovnaní s&nbsp;prácou v&nbsp;bežnej mestskej škole?

Nedostával som ako učiteľ spätnú väzbu. To ma mrzelo najviac. Inak to však boli veľmi srdečné deti. Na konci a&nbsp;začiatku roka mi nosili umelé kvety. Dievčatá mali vo zvyku učiteľov mužov pomenovať podľa postáv z&nbsp;telenoviel. Vďaka nim som napríklad spoznal seriál Skrytá vášeň. Dokonca nám písali vrúcne listy, dodnes ich mám odložené. Bol to prejav takej úprimnej detskej lásky. Vyrastali v&nbsp;drsných podmienkach, ak sa k&nbsp;nim niekto správal milo a&nbsp;vľúdne, okamžite dali najavo dobrú náladu, napríklad formou úsmevu. Boli vďačné za všetko. V&nbsp;jednej zo škôl, kde som pracoval, sme založili kapelu, nakúpili sme vyradené hudobné nástroje, skrátka, obrazne povedané, nič moc. Ony však možnosť zahrať si a&nbsp;verejne vystúpiť prijali s&nbsp;veľkou vďakou a&nbsp;nadšením. Muzikálnosť majú v&nbsp;sebe, vedia udržať rytmus bez toho, aby navštevovali základnú umeleckú školu.

Vy ste však úplne opustili školstvo a&nbsp;dnes si obliekate montérky.

Práca v&nbsp;školstve je únavná, vyčerpá to človeka, keď to robí na sto percent. A&nbsp;v&nbsp;školstve to niekedy vyzerá ako v&nbsp;armáde. Prešiel som na živnosť, absolvoval som zváračský kurz, zriadil som si svoju dielňu. Okrem toho pracujem na stavbách. Živím sa manuálnou prácou a&nbsp;mám flexibilný pracovný čas. Baví ma to, vždy som bol manuálne zručný. Zváranie ma fascinovalo už v&nbsp;detstve. Narodila sa nám dcéra, ktorá trpí epileptickou encefalopatiou, autizmus je sekundárna diagnóza. Ostáva mi viac energie a&nbsp;času venovať sa dcére, hoci je pravda, že hlavná ťarcha spočíva na manželke. Dcéra nemôže byť ani chvíľu sama. Máme šťastie, že hoci je autistka, v&nbsp;jej prípade to nie je najťažšia forma postihnutia. Treba ju však neustále kontrolovať a&nbsp;byť v&nbsp;strehu. Stalo sa nám, že takmer na seba stiahla hrniec s&nbsp;horúcou vodou. Hrozilo, že nebude chodiť, manželka ju však doslova postavila na nohy, absolvovala s&nbsp;ňou množstvo terapií, ktoré jej pomohli. A&nbsp;to, že nie som cez deň elegantne oblečený? Je jedno, či máte montérky alebo oblek, stále je to pracovný odev. Minule sme na túto tému trocha filozofovali s&nbsp;bratrancom, ktorý je bankár. Pracujem fyzicky, je to pravda, ale mám flexibilný pracovný čas. Mentálne som v&nbsp;pohode, na rozdiel od práce v&nbsp;škole. Som iba po práci fyzický unavený, ale vedzte, že je to príjemný pocit.

Aká je vaša dcéra Stellka?

Dcéra má päť rokov, máme ešte šesťročného syna, ktorý je zdravý. Je živel, inteligentný, všetko ho zaujíma. Podľa mňa trpí tým, že mama sa musí venovať hlavne Stellke, preto sa snažím vynahradiť mu to. Svoj pracovný čas prispôsobujem rodine. Manželka prvá postrehla, že niečo nie je s&nbsp;dcérou v&nbsp;poriadku. Porovnávala to so synom, všimla si, že dcéra zaostáva, nastal potom kolotoč vyšetrení. Stellka nerozpráva, nekomunikuje. Formou posunkovej reči sa naučila oznámiť nám, že je hladná, smädná. Má svoje obľúbené pesničky, ktoré rada počúva. Najnovšie kreslí, ale sú to z&nbsp;pohľadu nás zdravých ľudí machule. Má rada blikajúce a&nbsp;svetielkujúce veci. O&nbsp;autistických deťoch sa hovorí, že sú akoby za oponou. My to doma prežívame na vlastnej koži. Stellka nedáva najavo emócie, no predsa len niekedy chytí záchvat radosti a&nbsp;len tak si behá po dome. Vojdeme do miestnosti, držíme ju za ruku, máme určitý cieľ. Ona sa však pustí, príde ku kľučke na dverách a&nbsp;skúša ju, ako funguje, nič iné ju v&nbsp;tej chvíli nezaujíma. Máva aj epileptické záchvaty.

Vy ste podobné deti ako Stellka učili. Pomohlo vám to ako otcovi?

Áno, som odolnejší. Postihnuté dieťa v&nbsp;rodine je veľká zaťažkávacia skúška. Je to dlhý proces, počnúc oznámením diagnózy. Nasleduje čas, keď to potrebujete vstrebať, pochopiť. Potom prichádza uvedomenie, že je to problém nastálo, ktorý nikdy nepominie. Bolo pre nás ťažké, trvalo nám to asi jeden rok, kým sme si –&nbsp;hľadám vhodné slovo –&nbsp;zvykli. Na rozdiel od iných rodičov som mal poznatky a&nbsp;prax zo školy, možno mi to trocha pomohlo pochopiť celú situáciu pragmatickejšie. Lenže treba mať na zreteli, že každé autistické dieťa je iné. V&nbsp;škole som videl žiaka, ktorý si ráno sadol do lavice, celé vyučovanie si kreslil, ani raz sa neotočil, a&nbsp;keď bol nejaký pokus manipulovať s&nbsp;ním, začal kričať. Iné dievča sa chcelo vždy iba objímať.

Spomínate manželku, povedzte nám niečo viac o&nbsp;nej.

Manželka žila dlhší čas v&nbsp;Austrálii, odišla tam hneď po strednej škole. Potom pracovala v&nbsp;nadnárodných korporáciách v&nbsp;Bratislave. Nakoniec sa vrátila domov do Prešova. Je zdatná svetobežníčka, teraz je s&nbsp;dcérou doma. Bola naučená žiť sama a&nbsp;spoliehať sa v&nbsp;prvom rade iba na seba. Je skrátka silná osobnosť. Zoznámili sme sa, keď mala 35&nbsp;rokov. Keď má čas, venuje sa dizajnu, je to jej koníček. Ostáva jej na to priestor iba po večeroch. V&nbsp;porovnaní s&nbsp;inými rodinami, ktoré majú autistické deti, máme šťastie v&nbsp;tom, že Stellka celé noci obvykle prespí.

Mať v&nbsp;rodine akokoľvek choré dieťa je veľmi náročné pre všetkých. Čo je pre vás najťažšie?

Celý deň aj noc sa treba prispôsobovať Stellke a&nbsp;byť v&nbsp;pohotovosti. Poznajú to všetky rodiny, ktoré majú hendikepované deti. Nevedieme štandardný život. Hoci Stellka zvyčajne prespí celú noc, vždy sme v&nbsp;strehu pre jej záchvaty. Iba vydá nejaký zvuk, pomrví sa a&nbsp;my sme v&nbsp;pozore. Mávam ľahký spánok, spávam len štyri-päť hodín, vždy som akoby v&nbsp;strehu. Trpím Crohnovou chorobou a&nbsp;práve pre túto diagnózu je prospešný kvalitný spánok. A&nbsp;potom, chýba mi prejav emócií od dcéry, také „obyčajné“ objatie.

O&nbsp;dcérinej diagnóze hovoríte ako o&nbsp;záležitosti navždy. Veríte v&nbsp;zázraky?

Verím na pokroky vo vede a&nbsp;výskume. Len v&nbsp;našich slovenských podmienkach…

Obliekam si montérky: Kvôli chorej dcére opustil prácu v školstve a pracuje na stavbách

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Obliekam si montérky: Kvôli chorej dcére opustil prácu v školstve a pracuje na stavbách

Erika Szalayová

Súvisiace články

Vysoko funkčná autistka Kamila: Snažila som sa nebyť sama sebou, bola som smutné dieťa

Autizmus jej diagnostikovali až v 19 rokoch, keď už bola mamička: Dcéra mi zachránila život

Stefi a jej boj s rakovinou: Keď ju mala druhýkrát, bola v poslednom štádiu! Ako ju odhalili?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás