„Aj spoločné mlčanie s ním má pre mňa zmysel,“ hovorí obľúbená televízna moderátorka Alena Heribanová (65) o otcovi Vladimírovi (94), ktorý zásadne ovplyvnil jej život.

Pred pár dňami bolo 75. výročie ukončenia 2. svetovej vojny. Ako ste si tento deň s rodinou pripomenuli vzhľadom na to, že váš otec Vladimír (94) je vojnový veterán?

Tento rok prežívame akékoľvek výročia vrátane rodinných sviatkov, ako aj výročí celospoločenských udalostí v duchu zvláštnej tichej existencie v izolácii pandémie. Každý sviatok má v týchto mesiacoch komorný meditatívny charakter, sme doma, sme zodpovední... A tým sú poznačené aj naše oslavy a výročia. Náš otec žije s pribúdajúcimi rokmi viac v spomienkach. Je zaujímavé, ako sa mení ľudská pamäť. Ako sa mu vracajú obrazy jeho mladosti, situácie, v ktorých šlo o život, ktoré má dodnes hlboko v srdci, ako vytesňuje z pamäti včerajšok...

Jeho účasť v druhej svetovej vojne, keď sa ako mladík zúčastnil bojov v SNP, má asi najsilnejší rozmer jeho života. Nedávno sme cestovali z Ružomberka spolu cez obce Biely Potok, Liptovská Osada, Donovaly, Motyčky a on si spomínal na situácie, keď jeho majster Lichardus prenechal svoju vilu štábu na účely príprav SNP, ako ich tam privítal a vydával materiál, spomínal na stretnutia s veliteľom ružomberskej vojenskej posádky, neskôr povstaleckým generálmajorom Milošom Veselom, spomínal na boje a pamätá si aj miesta, kde sa odohrali prestrelky a kde prišiel o kamarátov.

FOTOGRAFIE OBĽÚBENEJ MODERÁTORKY NÁJDETE V GALÉRII

Vojna poznačí každého. Ako však ovplyvnil otec váš život?

Zásadne. Svojím charakterom, pracovitosťou, zodpovednosťou, disciplínou aj láskavosťou. Rána s ním si nepamätám – v Leteckých opravovniach v Trenčíne, kde pracoval, začínali o 6. ráno, z domu odchádzal na bicykli polhodinu pred tým a vracal sa neskoro večer. Nikdy sa nesťažoval a vždy si našiel čas pomôcť nám s bratom s učivom. Až potom sme si sadli spolu k večeri. Učil nás športovať, lyžovať, plávať, byť odvážnymi... Jeden letný deň mi ako päťročnej na piešťanskej Eve ukázal, ako sa splýva vo vode, ako sa mám udržať na hladine a potom ma jednoducho šupol do hĺbky.

Považovala som to vtedy za dostatočnú inštruktáž, chvíľu som sa topila, občas som začula jeho povzbudzovanie a potom sa mi to akosi podarilo. Hrabala som sa o život vo vode a udržala som sa chvíľu na hladine, potom ma vytiahol a povedal – fajn, už vieš plávať. Život bol vtedy trochu jednoduchší, rodič mal vždy pravdu. Je letecký inžinier a lietadlám zostal od mladosti verný po celý život, doslova ich miloval. Doma sme mali celé ročníky odborných časopisov o letectve a kozmonautike, v našom malom trenčianskom byte desiatky malých aj väčších modelov lietadiel a jeho ruky mi dodnes symbolicky voňajú motorovým olejom.

Čo sa vám a vášmu bratovi otec snažil odovzdať pri výchove?

Je to človek, ktorý nám svojím životom prirodzene odovzdával skúsenosti. S rodičmi sme chodili veľa po Slovensku na výlety, na miesta spojené s našou históriou. Bavilo nás objavovať ruiny hradov a počúvať od maminky, ktorá bola učiteľka, povesti o ich dávnych pánoch. Našimi celebritami boli osobnosti dejín. Ako deti sme boli s rodičmi v roku 1968 na spomienkovej slávnosti M. R. Štefánika na Bradle. Spomínam si na dojímavú scénu s jeho snúbenicou, talianskou markízou Giullianou Benzoni.

Sedela tam na stoličke pod mohylou, chudučká striebrovlasá starenka v čiernych čipkovaných rukavičkách a jemným závojom na tvári, v smútku a piete, v spomienkach na svoju celoživotnú lásku. Spomínam si aj na ušľachtilé tváre legionárov, generála Kristína... Fotku Štefánika sme mali v detskej izbe na stolíku a už vtedy bol pre nás hrdinom, o ktorom sme veľa vedeli. V rámci svojej profesie aj vďaka aktivitám v medzinárodných organizáciách pracoval otec veľa v zahraničí, najmä v krajinách Afriky a Stredného východu, v Iraku, Egypte, Líbyi, v Sýrii. Dnes je to nepredstaviteľné, ale pred pár desiatkami rokov malo vtedajšie Československo celkom iný vzťah k týmto štátom. A otec, tým, čím žil, a svojím rozprávaním o tom, ako a kde pracoval, bol pre mňa vzorom odvahy, profesionality, charakteru, ale aj tolerancie a priateľskosti.

Raz mi doniesol z Egypta malý kamienok z Cheopsovej pyramídy. V časoch, keď sa nedalo cestovať po svete a ja som okrem Balatonu nikde nebola, som mala doma hotový poklad. Na knihách o histórii Vojtecha Zamarovského som prakticky vyrástla. A naraz som bola „ich veličenstvám pyramídam“ s kamienkom v ruke tak blízko. Zatúžila som byť archeologičkou. Kopať a objavovať. Rovnako som po ňom zdedila aj vzťah k lietadlám. Cesty v oblakoch si doslova užívam.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.

Ilustračná snímka

Dovolenkujeme na Slovensku: Tieto TECHNICKÉ A KULTÚRNE PAMIATKY musíte vidieť

Populárne články
Ilustračná snímka

Aj známe osobnosti sa ocitli v MILOSTNÝCH TROJUHOLNÍKOCH. Kto (ne)dokázal odpustiť neveru?

Ilustračná snímka

Dovolenkujeme na Slovensku: Tieto TECHNICKÉ A KULTÚRNE PAMIATKY musíte vidieť

Ilustračná snímka

Vo sne som videla ako otec havaroval. Ráno som mu napísala list, no prečítať si ho už nestihol

Ilustračná snímka

Dvanásť horoskopov pre všetky znamenia. Čo vás čaká a neminie od 3. do 9. júla?

Brooke Shields

Extrémne tesné džínsy a pod nimi... Kam až boli dievčatá ochotné kvôli BROOKE SHIELDS zájsť?

Zápalkové hlavičky obsahujú fosfor. Je to pravda?

Zápalkové hlavičky obsahujú fosfor. Je to pravda?

Zobraziť viac
Diskusia