Jana Homolová

Keďže máte známe priezvisko museli ste často v&nbsp;minulosti odpovedať, čo máte spoločné s&nbsp;pánom Oldom Hlaváčkom (88) alebo aj vaším otcom Ivom Hlaváčkom (56) alebo to bolo skôr výnimočné?

Sem-tam sa ma niekto opýtal, či poznám Olda Hlaváčka. Niekedy som zo žartu odpovedala, že nie.

Takéto otázky vás obťažovali alebo naopak?

Ako-kedy. Po zistení, že som jeho vnučka, boli reakcie rôzne. Ľudia sa z&nbsp;toho tešili, čo bolo milé. Nie­ktorí mali uštipačné reči, na ktoré som ako dieťa nevedela reagovať.

Vďaka otcovi a&nbsp;dedkovi ste sa dostali do zákulisia divadla aj vtedajšej Slovenskej televízie. Ako toto prostredie na vás pôsobilo?

Pri dobrom divadelnom predstavení odjakživa zažívam príval pozitívnej energie. Ako dieťa som si predstavovala všeličo, aj to, že raz budem stáť na divadelných doskách. Keď ma otec zobral do práce, bol to pre mňa sviatok. Priestory televízie ma vždy fascinovali. Súdiac podľa mojej profesie, asi sa mi to dostalo pod kožu.

Okrem toho, že máte známeho otca, starého otca, dokonca aj strýka, lebo ten tiež veľa hrával, vaša sestra Michaela (33) je veľmi úspešná modelka. Aký máte vzťah?

Silný. Aj keď sme v&nbsp;mnohom odlišné nezaprieme, že sme sestry. Rozumieme si. Náš vzťah utužila aj jej kariéra. Od 14 rokov cestovala po svete a&nbsp;nebola dlhé mesiace doma. Vtedy sme si podľa mňa obe uvedomili, aké sme si vzácne a&nbsp;naše puto to ešte viac upevnilo.

Aj sestra ma zobrala do práce. Odhliadnuc od predpokladov, ktoré človek musí mať, aby sa mohol venovať modelingu, je to veľmi náročná práca. Byť neustále na cestách v&nbsp;lietadle, striedať časové pásma a&nbsp;potom od štvrtej rána 15 hodín fotiť a tak dokola. Asi by ma porazilo. (Smiech.)

Ako čelí narážkam typu, že prácu v Markíze jej niekto vybavil? Čítajte na ďalšej strane!

Bol od detstva váš sen pracovať v&nbsp;televízii alebo to prišlo postupne?

Bolo to na programe, ale podľa období a&nbsp;diania okolo mňa som snívala o&nbsp;rôznych profesiách. Chcela som byť právnička, archeologička, špiónka, novinárka… všeličo.

Aké je vyrastať v&nbsp;rodine so známym priezviskom a&nbsp;čeliť narážkam typu, že prácu v&nbsp;Markíze vám niekto vybavil?

Nemám pocit, že som pre priezvisko vyrastala inak ako moji kamaráti. Kedysi sa mi do uší dostalo všeličo. Aktuálne netuším, či tému „protekčná Hlaváčková“ niekto rieši. Veľmi dlho ma s&nbsp;tým nikto priamo nekonfrontoval.

Trápilo vás to alebo ste sa nad to vedeli povzniesť?

Ach, mňa trápia iné veci. Aby som nebola záhadná, napríklad keď mi hapruje zdravie.

Myslíte si, že to majú deti známych rodičov ťažšie? Musia akoby viac dokazovať okoliu, že tam, kde sú, si zaslúžia byť, lebo na seba pracovali a&nbsp;nespadlo im to samo do lona?

Rozumiem, že zrejme narážate na otca, ktorý pracuje v&nbsp;Slovenskej televízii. No z&nbsp;môjho pohľadu nemám známych rodičov. Ani v&nbsp;brandži si nás hneď každý nepospájal. Vo všeobecnosti a&nbsp;z&nbsp;pozorovania si myslím, že tak ako všetko to má svoje výhody a&nbsp;naopak. Ľudia vedia súdiť druhých bez toho, aby ich poznali.

Keďže pán Oldo Hlaváček bol mimoriadne populárny v&nbsp;rôznych zábavných programoch a&nbsp;ľudia ho poznajú ako veselého človeka a&nbsp;zabávača, prezraďte, je taký aj v&nbsp;súkromí?

Za mňa je to jeden z&nbsp;najvtipnejších ľudí, čo poznám. Mám rada sarkazmus aj iróniu. Nestalo sa, že by som sa u&nbsp;dedka nezasmiala.

Aké bolo vaše detstvo pri starých rodičoch? Na čo z&nbsp;tých čias si vy osobne najradšej spomínate?

Babina s&nbsp;dedom brávali v&nbsp;lete všetky svoje vnúčatá na dovolenku k&nbsp;moru. Najčastejšie do Talianska. Poviem vám, spätne ich za to veľmi obdivujem. Zostava dvaja „živí“ chalani a&nbsp;dve „živé“ baby, ďakujem pekne. S&nbsp;babinou si to museli podeliť. Dedko vyfasoval úlohu „prísňaka“. V&nbsp;nevyhnutných situáciách ju zahral výborne a&nbsp;hneď sme poslúchali.

Aký to bol pre Luciu pocit dostať ponuku moderátorky Telerána? Dozviete sa na ďalšej strane...

Maroš Kramár (63) mi v&nbsp;minulosti spomínal, že pre známe priezvisko mali jeho deti veľmi prísnu výchovu, lebo všade, kde sa s&nbsp;nimi objavil, ľudia sledovali, čo robia a&nbsp;ako sa správajú. Bolo to podobné aj u&nbsp;vás doma?

Neboli sme nikdy ostro sledovaná rodina. Či už mediálne alebo ľuďmi na verejnosti. Myslím si, že výchova by bola u&nbsp;nás rovnaká, aj keby sme boli Mrkvičkovci. Nikto na ňu nemá patent. Tú našu však určite nereklamujem, som spokojná a&nbsp;mnohé aplikujem aj na vlastných deťoch, ak ich budem mať.

Pýtali ste si v&nbsp;začiatkoch televíznej kariéry od otca aj nejaké rady? Prípadne teraz, keď sa vaše pracovné zameranie zmenilo, prišli ste za ním s&nbsp;tým, aby vám poradil?

Áno. Keď potrebujem prebrať čokoľvek pracovné, je prvý na rane. Pohybuje sa v&nbsp;rovnakom prostredí, takže mi rozumie.

Kto je vaším najväčším kritikom a&nbsp;koho kritiku (rady) si beriete k&nbsp;srdcu?

Čo sa práce týka asi tatino. Všeobecne však nemáme v&nbsp;rodine s&nbsp;kritikou problém. S&nbsp;niečím súhlasím okamžite, niečo sa prijíma a&nbsp;počúva ťažšie, ale som za ňu vďačná.

Vaša televízna cesta bola postupná, začínali ste ako 22-ročná a&nbsp;dostali ste sa do redakcie spravodajstva, čo nebol úplne váš sen. Aký to bol pocit dostať ponuku moderátorky Telerána?

Bol to šok, pretože ponuka moderovať Teleráno prišla nečakane. V tom čase prebiehali kamerové skúšky na Televízne noviny 12, ktoré som mala možnosť aj odmoderovať. Moderovala som Ranné televízne noviny a chodila ako redaktorka do terénu nakrúcať reportáže. Do toho mi zatelefonoval pán riaditeľ Henrich Krejča (48), aby som prišla na kamerovú skúšku do Telerána. Nemala som čas premýšľať nad tým, čo sa deje. Keď mi po „kamerovkách“ zatelefonoval s ponukou postu moderátorky Telerána, ostala som obarená, no s radosťou som ju prijala. Chcela som si vyskúšať aj túto polohu. V&nbsp;spravodajskom „newsroome“ som však pôsobila 7 rokov. Už som sa tam cítila ako doma, mala som super kolegov. Pri rozlúčke sa mi vtisli aj slzy do očí.

Dá sa povedať, že ste sa už s&nbsp;touto prácou zžili alebo si to žiada ešte čas?

Práca v&nbsp;Teleráne sa mi páči a&nbsp;baví ma. Mojou výhodou je, že som neprišla do neznámeho kolektívu a&nbsp;ako bonus sú všetci na mňa milí a&nbsp;dobrí. Je to ešte krátky čas. Odvysielala som zatiaľ asi 10 Telerán. Má to určite z&nbsp;mojej strany muchy, no budem robiť všetko preto, aby som ich vychytala.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane...

Máte v&nbsp;tomto smere aj nejakú obavu? Predsa len ide o&nbsp;živé 2,5-hodinové vysielanie…

Určite budem mať vždy re­špekt voči celému vysielaniu a&nbsp;kolegom, ktorí ho pripravujú. A&nbsp;pri úvodnej zvučke aj miernu nervozitku. Snažím sa nevytvárať si obavy z&nbsp;konkrétnych vecí, pretože keď sa na niečo so strachom sústredím, just to pokazím. Mám rada takzvané čaro živého vysielania a&nbsp;páči sa mi aj nečakané.

Čo hovoríte na moderátorského kolegu Matúša Krnčoka (37)?

Nemohla som „vyfasovať“ lepšieho parťáka. Veľmi dobre sa mi s&nbsp;ním pracuje aj komunikuje. Obaja sme za každú zábavu, nemáme problém sa podpichnúť. Ak je čas, po vysielaní zájdeme aj s&nbsp;ostatnými teleráňakmi do bufetu na kávu. Panuje tam príjemná atmosféra.

Spomínam si, ako mi šéfredaktorka Zuzka Štelbaská (43) hovorila, že kým sa Matúš so Zuzkou Čimovou (25) dostali na obraz, trvalo to. Mali veľa skúšobných nakrúcaní. Absolvovali ste niečo podobné aj vy?

Pred ostrou sme absolvovali asi tri skúšky kvôli mne, aby mi vysvetlili všetky technikálie okolo. Kde stáť, ako sa pohybovať v&nbsp;priestore, ako funguje snímanie kamier.

Aký je váš vzťah k&nbsp;Teleránu od­hliadnuc od toho, že ste jeho súčasťou?

Pozerávala som ho už ako dieťa. Páčila sa mi jeho pestrosť. Keď som prišla do televízie na stáž, dostala som otázku, na ktorom oddelení: Reflex, Teleráno, Spravodajstvo, by som chcela pracovať. Moja odpoveď bola v&nbsp;Teleráne. To sa síce vtedy nestalo, no prišlo to teraz.

Pre mnohých moderátorov je Teleráno sen, niektorí to berú ako odrazový mostík. Je ešte skoro, ale predsa len, máte v&nbsp;rámci tejto práce vysnívanú métu?

Nechávam tomu voľný priebeh. Aktuálne sa sústredím na Teleráno a&nbsp;nad iným nepremýšľam.