Jana Homolová

Pôvodne si mal David Bako z&nbsp;Galanty odpykať dvojročné väzenie za to, že v&nbsp;septembri 2017 zabil vlastného otca. Spolu s&nbsp;matkou Frederikou bol dlhodobo vystavovaný extrémnemu stresu a&nbsp;hrubému domácemu násiliu z&nbsp;jeho strany. Nedokázal sa viac prizerať, ako mama trpí.Jeho príbeh je ukážkovým príkladom zlyhania kompetentných orgánov a&nbsp;zúfalej snahy týranej obete vyriešiť problém „na vlastnú päsť“.
&nbsp;
Slovenská verejnosť však v&nbsp;ostro sledovanom prípade vyjadrila chlapcovi podporu a&nbsp;do prezidentskej kancelárie posielala žiadosti o&nbsp;jeho omilostenie. Pri ich posudzovaní Zuzana Čaputová zohľadnila okrem právnych aspektov aj mimoriadne okolnosti prípadu a&nbsp;dňa 9. apríla 2020 udelila Davidovi podmienečnú milosť.

          

Dennodenne ste s&nbsp;mamou Frederikou zažívali fyzické a&nbsp;psychické týranie, ktoré sa skončilo v&nbsp;roku 2017. Ako sa vám za toto obdobie zmenil život?

Zmenil sa mi zásadne. Prišiel som o&nbsp;veľké množstvo ľudí. Od mnohých som to napríklad vôbec nečakal, a&nbsp;ak, tak som si myslel, že ma opustia hneď na začiatku, nie v&nbsp;priebehu súdneho procesu. Samozrejme, z&nbsp;ich správania som bol smutný, sklamaný, ale s&nbsp;odstupom času to vnímam tak, že ľudia, ktorí mali odísť z&nbsp;môjho života, odišli.

Na druhej strane mi pribudli noví ľudia. Stretnutia s&nbsp;nimi boli rôzne, pozitívne aj negatívne. Našťastie prevládali skôr pozitívne. Mnohí sa povzniesli nad odsudzovanie. To, čo sa stalo, a&nbsp;okolnosti s&nbsp;tým spojené vnímali ako celok. Nebrali to ako informáciu vytrhnutú z&nbsp;kontextu. Neviem, možno som mal šťastie. Napriek tomu verím, že dobrých ľudí je na Slovensku stále veľa.

Viete prečo sa vám blízki v&nbsp;priebehu súdneho procesu rozhodli otočiť chrbtom?

Na toto odpoveď nemám. Ak mám byť úprimný, ani po tom nepátram. Asi to tak chceli. Nie som ochotný robiť vo vzťahu k&nbsp;nim krok vpred. Pokiaľ neberiem do úvahy čin, ktorý som spravil, nikdy predtým ani potom som nikomu z&nbsp;nich nijako neublížil. Ľudí, o&nbsp;ktorých som prišiel, som si zaradil do dvoch kategórií. Prvá ma opustila preto, čo sa stalo, a&nbsp;druhá možno ani sama nevie, prečo sa tak rozhodla.

Prvú kategóriu plne rešpektujem, druhú, ktorá ma opustila takmer na konci celého procesu, celkom dobre nechápem. Veľmi ma to trápilo, ale aj mama mi povedala, aby som to hodil za hlavu. Je ľahké odsúdiť človeka, ťažké je však pozrieť sa na seba a&nbsp;svoje chyby. Napríklad jedna vetva rodiny ma úplne odvrhla, paradoxne, práve tá má veľký podiel viny na tom, čo sa u&nbsp;nás doma dialo... Nechcem to však zbytočne negativizovať ani bližšie špecifikovať. Opakujem: rešpektujem ich rozhodnutie.

Okrem mamy ste mali oporu v&nbsp;priateľke, ktorá pri vás doteraz pevne stojí.

Pre mňa je tento vzťah veľmi vzácny. Vďaka nemu som napríklad naplno pochopil podstatu slov „v&nbsp;dobrom aj v&nbsp;zlom“. Neviem si predstaviť, čo horšie sa ešte môže vo vzťahu stať. Myslím, že keď sme prekonali toto, prekonáme čokoľvek. Veľmi si ju vážim, pretože veľa dievčat by na jej mieste zobralo nohy na plecia a&nbsp;utekalo kade-ľahšie. Ona však pri mne stála a&nbsp;stále stojí. Spolu s&nbsp;mojou mamou mi dodávali silu a&nbsp;energiu v&nbsp;najťažších chvíľach života.

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane.

Priateľku ste spoznali v&nbsp;šestnástich, keď bolo fyzické násilie doma veľmi intenzívne a&nbsp;vzťahovalo sa práve na vás. Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že rodina, v&nbsp;ktorej žijete, nie je štandardná a&nbsp;spôsob, akým sa k&nbsp;vám otec správa, normálny?

Odmalička som bol veľmi vnímavý a&nbsp;zvedavý chlapec. Mal som vždy rád svoju rodinu, najviac mamu a&nbsp;navždy to tak aj ostane. Uvedomil som si to asi v&nbsp;šiestich-siedmich rokoch. Chodieval som veľmi skoro spať. O&nbsp;piatej alebo šiestej večer som už musel ležať v&nbsp;posteli. Kým som bol menší, fungovalo to a&nbsp;nemal som problém zaspať, ale s&nbsp;pribúdajúcim vekom mi stúpala energia a&nbsp;časom som si uvedomil, že v&nbsp;iných rodinách to takto nefunguje a&nbsp;deti rozhodne neležia v&nbsp;posteli o&nbsp;piatej.

Mama si začala uvedomovať, že mi niektoré veci dochádzajú a&nbsp;viac ma nemôže uchrániť od toho, aby som videl, aký je otec v&nbsp;skutočnosti. To bol dôvod, prečo som musel byť v&nbsp;posteli tak zavčasu. Nemal som vidieť a&nbsp;počuť nadávky, krik a&nbsp;bitky, ktoré sa u&nbsp;nás doma pravidelne odohrávali. Celá situácia mi úplne „docvakla“ asi v&nbsp;štrnástich rokoch. Mám kamaráta, síce s&nbsp;odlišnými záujmami, než mám ja, ale vždy sa vieme veľmi dobre porozprávať.

U&nbsp;nich doma sa, napríklad, nič také nedialo. Keď som to zistil, najskôr som sa cítil zvláštne. Potom som mal pocit menejcennosti, pýtal som sa sám seba, prečo to tak je. Ani od zvyšku spolužiakov som nikdy nepočul čo i&nbsp;len zmienku o&nbsp;násilí v&nbsp;rodine. Vôbec som tomu nerozumel. Bolo to pre mňa nepochopiteľné, ale teraz, keď som už dospelý, chápem všetky súvislosti.

Kedy ste zistili, že váš otec je v&nbsp;podstate úplne iný človek, než sa prezentuje?

Už v prvom ročníku na základnej škole som si plne uvedomil, že to, čo sa u nás deje, je „prúser jak hovado“, že z tohto nie je cesta von. Vo vyššom veku som sa utešoval tým, že som starší, ešte vyčkám pár rokov a potom ujdem z domu. Lenže vždy ma pri týchto plánoch zadržala myšlienka na mamu. Čo s ňou? Nechám ju tam? Toto ma zastavilo a rozhodol som sa znášať všetko kvôli nej. Vtedy sa začali objavovať prvé facky, ktoré mi otec uštedril.

Nie. Do jedenástich rokov som mal spôsob, ako otca obmäkčiť. Bolo to detským plačom. Veľakrát som plakal nasilu a&nbsp;vedome, aby som uchránil nielen seba, ale najmä mamu. On však vedel čítať v&nbsp;ľuďoch. Až s&nbsp;odstupom rokov mi priznal, že môj fingovaný plač rozpoznal. Bol o&nbsp;tom schopný mlčať roky a&nbsp;v&nbsp;správnom čase informáciu vytiahnuť a&nbsp;použiť. Veľmi ma to zaskočilo. Uvedomil som si, že mamu a&nbsp;mňa poznal lepšie než my jeho.

Takže okrem fyzického násilia vami psychicky manipuloval.

Áno, presne tak. Prvýkrát som sa pokúšal ujsť z&nbsp;domu, keď som mal dvanásť, potom asi v&nbsp;štrnástich rokoch. Prvýkrát sa to nejakým spôsobom utriaslo, druhýkrát sa môj útek riešil cez políciu. Vtedy sa však nič nevyriešilo, pretože keď prišlo na otázky týkajúce sa týrania, mama všetko zamietla pod koberec. Nepovedala nič, lebo sa bála otca. Vulgárne jej nadával, vyhrážal sa jej smrťou.

Ona sa v&nbsp;podstate bála všetkého, čo sa okolo nej mihlo. Žila pod permanentným tlakom, čo sa začalo ešte pred mojím narodením. Z&nbsp;jej rozprávania viem, že keď otcovi oznámila správu o&nbsp;tehotenstve, povedal jej: „To dieťa nie je moje!“ Oznámenie takej správy je – aspoň z&nbsp;môjho pohľadu – najšťastnejšia novina na svete. U&nbsp;nás doma to tak vôbec nebolo.

O&nbsp;mame hovoríte veľmi pekne, napriek tomu ste jej nikdy nevyčítali, v&nbsp;akej situácii ste sa obaja ocitli?

Nie, nikdy som jej nevyčítal, koho si našla, koho si zobrala za muža, do akej rodiny som sa narodil alebo prečo som sa vlastne narodil. Toto som nikdy nerobil, nechcel som jej spôsobovať ešte väčšiu bolesť, pretože za to, čo sa dialo, nemohla. Navyše som o&nbsp;ňu mal obrovský strach, pokúsila sa siahnuť si na život, ale ani to som jej nevyčítal. Naopak, plne som chápal, prečo to chcela urobiť. Padla na to najspodnejšie dno, pod ktorým už nebolo nič, len cintorín...

Útoky z&nbsp;otcovej strany prichádzali, keď bol pod vplyvom alkoholu, alebo si vedel nájsť zámienku, aby vám ublížil, aj za triezva?

Vždy si vedel nájsť dôvod, ako nám znepríjemniť život. Veľakrát som dokonca mal pocit, že si útoky na nás doslova užíval. Ako otec sa o&nbsp;mňa takmer vôbec nezaujímal. Keď som bol mladší, samozrejme, túžil som sa s&nbsp;ním zblížiť, viackrát som ho prosil o&nbsp;rozhovor. Najskôr mi to prisľúbil, ale vždy sa z&nbsp;toho vedel vykrútiť. Keď som potreboval niečo vyriešiť alebo ma niečo trápilo, išiel som za mamou. S&nbsp;otcom to nemalo význam. Vopred som vedel, čo mi povie, veľakrát mi dokonca ani neodpovedal. Vôbec sa o&nbsp;mňa nezaujímal.

Spomenuli ste, že váš druhý odchod z&nbsp;domu riešila polícia. Po medializovaní prípadu sa dokonca vyjadrovali aj vaši susedia, ktorí vedeli, čo sa u&nbsp;vás doma deje. Napriek tomu sa nenašiel nikto, kto by vám pomohol?

Pomoc typu „poďte, zbaľte sa, odsťahujte sa odtiaľto“ nebola a&nbsp;viem, že by ani nikdy neprišla. Určitá forma psychickej pomoci prichádzala napríklad vtedy, keď otec nebol doma alebo bol opitý a&nbsp;spal. Občas mama dostala pozvanie na kávu, aby sa trošku odreagovala. Samozrejme, musela vedieť, kedy sa môže z&nbsp;domu vytratiť. Otec ju v&nbsp;triezvom stave nikdy nikam nepustil.

Osudnému dňu vášho skratového konania predchádzalo aj „výročie“ bitky, ktorá na vašej mame zanechala následky.

Na tú bitku nikdy nezabudnem. Mama mala narodeniny a&nbsp;dostala lístky na koncert od kolegýň. Keďže tie s&nbsp;ňou pracovali takmer pätnásť rokov a&nbsp;vedeli, že otec ju z&nbsp;domu nepustí, lístky kúpili aj jemu a&nbsp;mne, lebo chceli, aby na ten koncert s&nbsp;nimi určite išla. Keďže sa oslavovalo a&nbsp;pripíjalo alkoholom, nastal problém. Mama sa radšej vychytila a&nbsp;otca zobrala domov. Po príchode domov ju veľmi zbil. Bol som svedkom toho, ako jej zlomil ruku na dve časti, trieskal ju o&nbsp;zem, škrtil a&nbsp;tak nešťastne ju kopol, že jej tú ruku zlomil.

V&nbsp;obrovských bolestiach prečkala celú noc, nespala a&nbsp;až ráno odišla na pohotovosť. Šiel som s&nbsp;ňou. Keďže sme otcovi neoznámili, kde sme, volal mame. Ona to zodvihnúť nechcela. Dala mi do ruky telefón, oznámil som mu, čo sa stalo. Povedal: „Dúfam, že povedala, že dôvodom zranenia je pád z&nbsp;bicykla!“ To bola len jedna z&nbsp;mnohých nešťastných situácií. Mal veľmi veľa príležitostí na to, aby mamin život ukončil. V&nbsp;šestnástich sa však zameral na mňa. Opakovane som sa mu totiž vzoprel. Chcel som mamu ochrániť. Povedal som si, že raz predsa zomrieť musím, tak bude mať moja smrť aspoň zmysel.

Ochrana mamy bola priorita. Na ničom inom mi nezáležalo, nebál som sa smrti ani toho, že skončím na vozíčku. Vyhrážal sa mi. Nôž som mal opakovane na krku a&nbsp;takmer aj v&nbsp;chrbte. Posledné dva mesiace neustále riešil len mňa. Krik, bitky, vulgárne nadávky. Veľakrát dokonca povedal, že po mne ide. Bol som pre neho pomyselným terčom. Akoby si uvedomil, že mama je úplne hotová, viac toho neunesie, tak svoju pozornosť zameral na mňa. Bolo to niečo strašné, pretože to neprestávalo a&nbsp;napokon sa to skončilo tak, ako sa to skončilo...

Nesiete v&nbsp;sebe aj časť otcových génov. Nemáte občas obavu, že by sa toto správanie mohlo u&nbsp;vás časom prejaviť, prípadne že to prenesiete na svojich potomkov?

Z&nbsp;tohto mám strach, samozrejme. Človek sa nevidí z&nbsp;odstupu, ako ho vidí jeho okolie, a&nbsp;v&nbsp;našej rodine násilnícke sklony sú. Keby to mal zdediť aj môj syn, bolo by to pre mňa strašné zistenie. To by som sa asi išiel rovno zahrabať. Mám obavu aj z&nbsp;toho, aby som tým pokračovateľom nebol neskôr ja. Myslím si však, že mám v&nbsp;sebe viac z&nbsp;maminej povahy než z&nbsp;otcovej.

Mám po ňom veľa čŕt, fyzicky sa na seba podobáme, rozdiel je však v&nbsp;tom, že ja mám ľudí rád a&nbsp;rád im pomáham. On taký nebol. Keď som prvýkrát zverejnil svoj príbeh, bolo to preto, aby som pomohol mladým ľuďom. Chcel by som, aby pochopili a&nbsp;najmä aby si nevyčítali, že príčinou hádok a&nbsp;násilia v&nbsp;rodine sú oni, lebo to nie je pravda. Nikdy som nikoho nepresviedčal o&nbsp;svojej vnútornej podstate, o&nbsp;tom, že nie som taký, ako bol otec.

Keby mi niekto povedal do očí: „Mám na teba tento názor a&nbsp;navždy pre mňa ostaneš vrahom,“ rešpektoval by som to, rovnako, ako som rešpektoval všetky podporné reakcie. Nesnažil som sa z&nbsp;toho, čo sa stalo, vyťažiť alebo obhájiť svoj čin, či ho dokonca ospravedlniť a&nbsp;zbierať si ľudí na svoju stranu. Išlo o&nbsp;skratovú situáciu. Bol som na pokraji zúfalstva a&nbsp;nevedel som ako ďalej.

Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo to váš otec robil? Snažili ste sa vcítiť a&nbsp;zistiť, čo ho k&nbsp;tomu viedlo?

Nad tým som premýšľal často, ale nikdy som v&nbsp;sebe na túto otázku nenašiel odpoveď. Musím povedať, že ma toto poznanie v&nbsp;podstate potešilo, lebo keby som mal po otcovi viac povahových čŕt, asi by som to vedel rozkódovať. Do dnešných dní však tomu nerozumiem. Neviem, čo sa mu muselo v živote stať alebo čo sme mu my s&nbsp;mamou urobili, že sa na nás takto vyvršoval. Nepochopil som ho a ani sa ho už nesnažím chápať. Správanie, ktoré na nás praktizoval, mal takto v&nbsp;hlave nastavené. Pre mňa osobne je podstatné, že viem, čo je správne. Osobne si vôbec neviem predstaviť, že by som raz niečo podobné robil svojej rodine.

Začínate novú etapu života. Nedávno vám prezidentka udelila podmienečnú milosť. Ako ste túto informáciu prijali?

Pred Veľkou nocou som dostal telefonát z&nbsp;Kancelárie prezidentky SR. Odtiaľ ma prepojili na oddelenie milostí. Nebol to dlhý rozhovor. Dotyčný pán mi vysvetlil, že na základe mnohých podnetov od ľudí sa začal môj prípad riešiť. Po zvážení všetkých okolností mi odpustili dvojročný trest odňatia slobody a&nbsp;udelili mi podmienečnú milosť. To znamená, že trest sa mi odpustí, ale odo dňa udelenia milosti mi plynie päťročná podmienka.

Ak dovtedy nebudem mať žiaden trestný čin, bude mi odpustené všetko, dokonca o&nbsp;tom nebudem mať ani záznam v&nbsp;trestnom registri. Nateraz z&nbsp;neho mám trošku obavu, pretože práve trestný register mi môže pokaziť možnosť nájsť si slušnú prácu. Napriek tomu, že som so všetkým vyrovnaný, sú ľudia, ktorí taký záznam nevnímajú ako problém a&nbsp;vedia dať človeku šancu. No potom sú takí, ktorí vás môžu úplne odpísať. Predpokladám, že tento typ sklamania sa v&nbsp;mojom živote ešte objaví...

Váš prípad medializovala aj TV Joj prostredníctvom Siedmeho neba s&nbsp;Vilom Rozborilom.

Áno, celé to vymyslela moja priateľka, ktorá Vilovi napísala. Chcela nám s&nbsp;mamou dopriať aspoň trošku oddychu v&nbsp;Tatrách. Podarilo sa jej prekvapiť ma, pretože som vôbec netušil, že niečo také chystá. Keď sa u&nbsp;nás doma zrazu objavil Vilo a&nbsp;kamery, bol som jednak veľmi prekvapený, ale aj vďačný za mamu, ktorá mohla aspoň na pár dní uniknúť od stresu a&nbsp;problémov. Boli to úžasné tri dni, počas ktorých som stretol veľmi veľa dobrých ľudí. Celé nakrúcanie bolo spontánne, uvoľnené. Štáb bol nesmierne ľudský. Mám na to krásne spomienky.

Už ste priznali, že ste boli prekvapený. Napriek tomu, tušili ste, že vám toto prekvapenie pripravila priateľka?

Tušil som, že to bude ona, lebo mi dlhší čas nechcela dať do ruky svoj telefón. Dokonca som sa ani nemohol pozrieť, koľko je hodín. (Smiech.) Televízia Joj s&nbsp;ňou komunikovala prostredníctvom e-mailov a&nbsp;ona sa bála, aby som na to neprišiel. Skrátka nechcela pokaziť prekvapenie.

Začínate doslova od začiatku. Čo máte v&nbsp;pláne?

Verím, že čoskoro sa upokojí situácia okolo koronavírusu. Potrebujem ukončiť posledný ročník štúdia. Bude zo mňa kaderník, ale prácu si túžim nájsť v&nbsp;inom odbore. Hlavne si chcem zabezpečiť stály príjem, požiadať o&nbsp;hypotéku, kúpiť si malý domček. Postupne by som rád rozbehol vlastné podnikanie so psami. Možno to bude chov, ale zatiaľ ešte neviem. Psy mám veľmi rád a&nbsp;rád sa im venujem. Hlavne som rád, že sa pre mňa skončila jedna etapa života. Pre čakanie na rozhodnutie pani prezidentky som bol dlho v&nbsp;napätí. Nebál som sa jeho výsledku, skôr ma zožierala neistota a&nbsp;to, že neviem, čo bude ďalej. Teraz sa už môžem slobodne nadýchnuť a&nbsp;naplánovať si novú budúcnosť.

Nikdy som ho nepochopil: David, ktorý zabil otca tyrana začína nový život, ROZHOVOR

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Nikdy som ho nepochopil: David, ktorý zabil otca tyrana začína nový život, ROZHOVOR

Jana Homolová

Súvisiace články

Prírodné liečebné kúpele sú vyľudnené, môžu sa okamžite premeniť na nemocnice: Na ťahu je štát

Nevydarený semester: Žilinčan sa na univerzite v čínskom Kantone cíti ako Robinson

Epidémia je ako bitka na ľade: Vladimír Krčméry tvrdí, že táto je jedna z tých lepších

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás