Práca novinára ma fascinovala už v mladosti. Do sveta médií som sa dostal v roku 2012, kedy som začal spovedať známe osobnosti zo slovenského a českého šoubiznisu. V týždenníku Život sa sústreďujem práve na rozhovory s celebritami. Tam to však nekončí. Veľmi rád píšem aj o silných príbehoch bežných ľudí, ktoré nielen mňa, ale aj našich čitateľov chytia za srdcia. Chcem a snažím sa, aby moje rozhovory o živote do Života nikdy nestratili ľudskosť.

Roman Wesserle

<h3>Na Slovensku ste sa stali akýmsi „šéfom“ počasia, pozná vás celá krajina. Mali ste pred mnohými rokmi ambíciu byť na obrazovkách a&nbsp;prihovárať sa divákom?</h3>
<p>Keď som ako študent pozeral na internáte v&nbsp;novembri 1956 prvé vysielanie vtedajšej Československej televízie, netušil som, že raz sa na obrazovke objaví moja tvár. Nemal som takúto ambíciu ani počas štúdia meteorológie.</p>
<h3>Ako ste sa teda dostali do televízie?</h3>
<p>Po skončení štúdia som dostal umiestenku – vtedy sa dostávali umiestenky – na pracovisko hydrometeorologického ústavu na odbor predpovedí počasia. Mal som tento zámer, že budem robiť predpovede počasia. A&nbsp;týmto som sa dostal aj do kontaktu s&nbsp;publikačnou činnosťou, pretože súčasťou práce meteorológa bolo aj to, že pripravoval vtedy pravidelné správy pre rozhlasové vysielanie. Meteorológ musel urobiť správu v&nbsp;rozsahu asi jednej strany, ktorú potom diktoval hlásateľke a&nbsp;tá ju čítala pred hlavnými správami. Malo to názov Počasie u&nbsp;nás a&nbsp;v&nbsp;Európe.</p>
<h3>Vaša kariéra v&nbsp;televízii sa začala v&nbsp;roku 1982. Opravte ma, ak sa mýlim.</h3>
<p>Ten rok je správny. To som sa prvýkrát objavil na televíznej obrazovke. Bolo to v&nbsp;rozhovore pre večerné Aktuality, bola to spravodajská relácia. Rozprával som tam o&nbsp;práci meteorológa, spovedal ma vtedy moderátor Juraj Paška. Potom došlo k&nbsp;tomu, že som sa na pracovisku stal vedúcim odboru predpovedí počasia a&nbsp;jednou z&nbsp;úloh bola aj príprava koncepcie televíznych relácií. Takto som sa dostal k&nbsp;spolupráci s&nbsp;redakciou spravodajstva a&nbsp;pri tejto práci mi ponúkli prezentovanie večernej relácie. V&nbsp;roku 1983 som začal pripravovať a&nbsp;prezentovať počasie na televíznej obrazovke.</p>

<h3>Pamätáte si na svoje úplné začiatky? Ako to vtedy vyzeralo a&nbsp;čo sa za tie roky zmenilo?</h3>
<p>Relácie boli v&nbsp;tom čase limitované okrem iného technickými možnosťami, pri výrobe relácie sa využívali len možnosti kamery, čiže sme všetko museli priniesť pred kameru. Teraz sa strihajú aj iné zábery, vtedy to nebolo možné. Všetko muselo byť pripravené v&nbsp;papierovej forme, kreslili sme mapy, ktoré sa vyvesili na stenu, a&nbsp;na nich sme vysvetľovali poveternostnú situáciu. A&nbsp;musela tam byť mapa Slovenska, na ňu sme prikladali pomocou magnetiek také ikony a&nbsp;teploty. Všetko sa muselo robiť ručne. Používali sme pritom veľké ukazovadlo. Neskôr sa to začalo zdokonaľovať. Prišli zábery z&nbsp;družice. Ďalší pokrok priniesla počítačová technika. A&nbsp;tým najvýznamnejším bol moment, keď prišiel internet. Samozrejme, už sa to nedá porovnať s&nbsp;obdobím, keď som začínal. (Úsmev.)</p>

<p><strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong></p>

<h3>Od roku 1999 ste súčasťou markizáckeho Telerána. Čo vás na tejto práci baví? Je to kontakt s&nbsp;divákmi, ktorí vám volávali a&nbsp;pýtali sa na počasie vo svete, keď mali ísť na dovolenku?</h3>
<p>Baví ma, že to diváci sledujú, že potrebujú vedieť, aké bude počasie, a&nbsp;využijú to. Síce teraz počas pandémie kontakt s&nbsp;divákmi nemám, pretože sa menej cestuje, takže bolo menej otázok a&nbsp;dohodli sme sa, že sa to počas pandémie nebude robiť. Kým však neboli obmedzenia na cestovanie, skutočne ma bavilo, že som mal kontakt s&nbsp;divákmi. Vedel som, že to, čo robím, má zmysel. Veľmi ma tešilo, keď mi diváci z&nbsp;jednotlivých destinácií, kam vycestovali a&nbsp;odkiaľ sa pýtali na počasie, posielali pohľadnice. Mám ich naozaj veľa.</p>

<h3>Koľko ich teda je a&nbsp;z&nbsp;ktorých krajín sú pre vás najcennejšie?</h3>
<p>Mám to pekne uložené v&nbsp;albumoch. Rozdelil som to tak, že som osobitne uložil pohľadnice, ktoré sú mimoeurópske, pretože si myslím, že sú vzácnejšie, atraktívnejšie a&nbsp;sú zo všetkých končín sveta. Od Tahiti až po Japonsko, z&nbsp;takých atraktívnych oblastí, ako sú ostrovy Maldivy, Madagaskar. Mimoeurópskych pohľadníc mám asi 150 a&nbsp;spolu s&nbsp;európskymi dokopy vyše 400. Vždy mi napíšu na tej pohľadnici, či tá predpoveď počasia vyšla alebo nevyšla. Väčšinou boli naši turisti spokojní s&nbsp;informáciou, ktorú odo mňa vo veci počasia dostali. (Úsmev.)</p>
<h3>Je jednoduché urobiť predpoveď na takom Madagaskare či Maldivách?</h3>
<p>Musel som si ďalšie veci doštudovať. Musel som tie lokality poznať nielen z&nbsp;geografického hľadiska, aby som vedel, kde sa dané miesto nachádza, ale potreboval som sa oboznámiť s&nbsp;tým, ako sa v&nbsp;tej oblasti počasie správa, čo všetko sa dá čakať. Dôležité je to, že som mal a&nbsp;mám k&nbsp;dispozícii podklady, aby som mohol takúto predpoveď urobiť. To je zásluha internetu.</p>
<h3>Prekvapili vás diváci nejakou otázkou?</h3>
<p>Prekvapujú ma otázky, na ktoré neviem odpovedať. Napríklad keď išla nejaká pani do Turecka a&nbsp;pýtala sa, či tam nebude zemetrasenie. Ďalšia diváčka išla do Talianska na ostrov Elba a&nbsp;tú zaujímalo, či pri pobreží nebudú chobotnice. Alebo keď diváci cestovali na Sicíliu, boli zvedaví, či tam nebude erupcia Etny, lebo by to chceli vidieť. Potom mi odtiaľ poslali pohľadnicu a&nbsp;napísali mi, že cesta sa vydarila a&nbsp;Etna len fajčila. (Smiech.) Asi len dym vychádzal z&nbsp;tej sopky. Jeden divák sa pýtal, aká je hustota vody v&nbsp;Mŕtvom mori v&nbsp;Izraeli a&nbsp;napísal mi: Som totiž dosť ťažký, chcem vedieť, či ma tá voda udrží. (Smiech.) Zhodou okolností som túto informáciu mal, pretože som sa dočítal, že voda obsahuje 28&nbsp;percent soli. To určitým spôsobom tú hustotu vyjadruje. Jedna diváčka bola na Cypre. Bola tam akurát búrka a&nbsp;volala do štúdia s&nbsp;otázkou, či nepríde tornádo, lebo chcela ísť na pláž. Diváci telefonovali aj z Českej republiky, zo Spojeného kráľovstva, aj z Ameriky.</p>
<h3>Iní ľudia vo vašom veku si užívajú dôchodok, vy ste však mimoriadne aktívny.</h3>
<p>Mám takú povahu, že potrebujem stále niečo robiť. Každému hovorím, že ak nemám čo robiť, som trochu nervózny. Nerád odpočívam alebo leňoším, či inak márnim čas, potrebujem stále nejakú činnosť. Fyzickú alebo duševnú. V&nbsp;mojom veku je nevyhnutná – nazval som to komplexná bioúdržba. Musím zaťažovať aj svaly, aj sivú mozgovú kôru, teda pamäť. A&nbsp;svoju prácu považujem za koníček.</p>
<p><strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong></p>

<h3>Ako vyzerá taký „obyčajný“ deň pána doktora Iľka?</h3>
<p>Ak nezačínam v&nbsp;Markíze – pretože každé ráno nechodím –, pripravím si raňajky, doobeda robím nejaké domáce práce, môžem povedať, že ovládam všetky potrebné. Nemám problém niečo uvariť, vyprať a&nbsp;vyžehliť si košeľu. Dopoludnia pripravujem aj pravidelné podklady pre internetový portál Meteo.sk, kde aktualizujeme informácie o&nbsp;počasí aj&nbsp;&nbsp; v&nbsp;sobotu, aj v&nbsp;nedeľu. Popoludní je to najmä relax, v&nbsp;mojom prípade pohyb, takže ak nehrám tenis, idem každý deň chodiť – je to rýchla chôdza, nie rekreačná, aj do kopca. V&nbsp;lete chodím aj s&nbsp;paličkami do blízkeho lesa na nordic walking, čiže praktizujem severskú chôdzu. V&nbsp;čase, keď necvičím, trénujem sivú mozgovú kôru –&nbsp;lúštim sudoku, na počítači nejaké hry alebo hlavolamy, šach. Večer sledujem správy, rozhlas alebo si pripravujem podklady na ranné vysielanie Markízy.</p>
<h3>A&nbsp;keď idete do Telerána, o&nbsp;koľkej vstávate?</h3>
<p>Je to o&nbsp;5.30. O&nbsp;šiestej už sadám do auta a&nbsp;za desať minút som v&nbsp;Markíze, pretože to mám veľmi blízko z&nbsp;Lamača do Záhorskej Bystrice. Mnohí sa ma pýtajú, či sa mi chce tak skoro vstávať, ale ja im vždy poviem, že nie som spachtoš a&nbsp;teraz som nastavený tak, že sa v&nbsp;tom čase zobudím aj cez víkend. Momentálne chodím do Telerána v&nbsp;pondelok, v&nbsp;stredu a&nbsp;v&nbsp;piatok. Kedysi som chodil každý deň.</p>
<h3>Podarilo sa vám niekedy aj zaspať?</h3>
<p>Stalo sa to iba raz. Ale neprišiel som neskoro. (Smiech.) Stihol som vstup do vysielania. Vypol som si budík, a&nbsp;keď som sa zobudil, našťastie prešlo iba pätnásť minút. Bolo to iba jediný raz. Používam dva budíky – mám klasický a&nbsp;potom ešte jeden si nastavím na mobile. Takto to mám zaistené, aby som nezmeškal vysielanie.</p>

<h3>Počul som, že si robíte štatistiku, koľko ste za tie roky minuli lepiacej pásky, ktorú používate na prilepenie grafu na dosky počas rannej prípravy do Telerána. Viete, koľko je to teraz?</h3>
<p>(Smiech.) Je to tak, že som študoval matematiku a&nbsp;k&nbsp;štatistike mám vzťah. Nie je to iba štatistika o&nbsp;páske, mám tých čísel viac. (Úsmev.) Počkajte, mám to tu zapísané… V&nbsp;mojom archíve je záznam, že v&nbsp;STV som pôsobil pätnásť rokov. Napríklad v&nbsp;Teleráne som bol za 22 rokov vyše 4500-krát a&nbsp;odpovedal som na vyše 15-tisíc telefonických otázok. Aj toto som si značil a&nbsp;rovnako tie destinácie, na ktoré sa diváci pýtali. Diváci sa pýtali na počasie v&nbsp;112 destináciách na celom svete. A&nbsp;k&nbsp;tej páske, čo ste sa pýtali vy... Samozrejme, musím prilepiť papier na tvrdšiu dosku, aby sa mi s&nbsp;tým lepšie manipulovalo. A&nbsp;na to potrebujem 40 centimetrov lepiacej pásky. Spočítal som, že za tie roky je celková dĺžka pásky vyše 1,5 kilometra. (Smiech.)</p>
<p><strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong></p>

<h3>Máte výhodu, že vďaka svojej práci vždy viete, ako sa ráno obliecť. Boli aj dni, keď ste sa zmýlili, a&nbsp;ako sa hovorí, zmokli ste do nitky alebo ste sa triasli od zimy?</h3>
<p>Samozrejme, niekedy situácia nedovoľuje jednoznačne povedať, aké bude počasie, a&nbsp;ja vidím aj iné možnosti vývoja. Keď som napríklad išiel von, konkrétne na tenis, vedel som, že by malo byť slnečno, pekne, teplo, ale búrka predsa len prišla a&nbsp;nedokázal som sa tomu vyhnúť, tak som jednoducho zmokol. Aj to sa stalo. (Úsmev.)</p>
<h3>Pred pár rokmi ste mali zdravotné problémy. Je momentálne všetko v&nbsp;poriadku? Ako sa máte zo zdravotnej stránky?</h3>
<p>Jasné, všetko je v&nbsp;poriadku. Samozrejme, sú – ja to nazývam zdravotné poruchy, no keď niečo mám, dá sa to riešiť, beriem nejaké lieky, ale držím sa. Nijako ma to neobmedzuje. Keď môžem chodiť a&nbsp;hrať tenis, tak si myslím, že je to dobré. Keď v&nbsp;tomto veku niečo bolí, považujem to za normálne. Keby ma nič nebolelo, bol by som prekvapený. (Smiech.)</p>
<h3>Ste otec dvoch dcér. Aký máte s&nbsp;nimi vzťah? Žijú v&nbsp;Bratislave?</h3>
<p>Žijú v&nbsp;širšom okolí Bratislavy. Tá mladšia je detská lekárka a&nbsp;má syna Samka, ktorý študuje právo, a&nbsp;dcérku Olíviu, ktorá chodí do ôsmej triedy. Staršia dcéra pracuje v&nbsp;počítačovej firme a&nbsp;má dcéru Hanku. Tá študovala v&nbsp;Anglicku. Pracuje v&nbsp;Európskej komisii v&nbsp;Bruseli. A&nbsp;práve tam sa vydala a&nbsp;už má aj dcéru. Takže mám pravnučku Lily. (Úsmev.) To je moja rodina.</p>
<h3>Aký to bol pocit, keď ste sa stali pradedom?</h3>
<p>Zakaždým som príchod vnúčat prijal s&nbsp;veľkou radosťou. Teším sa, že som sa dožil pravnučky. Lily sa narodila 23. októbra, ešte som ju nevidel, keďže žijú v&nbsp;Belgicku. Dúfam, že ju uvidím. Zatiaľ iba na fotografiách.</p>
<h3>Už dlhé roky ste vdovec. Sú práve deti a&nbsp;vnúčatá pre vás symbolom lásky? Čo pre vás rodina znamená?</h3>
<p>Samozrejme, znamená pre mňa veľa, pretože som sám... Najmä v&nbsp;tomto veku, keď už nechodím do zamestnania, je to veľké zázemie a&nbsp;veľká opora aj zo strany jednej, aj zo strany druhej dcéry.</p>
<h3>Aké aktivity máte s&nbsp;nimi najradšej?</h3>
<p>Chodím k&nbsp;nim väčšinou ja na návštevu. Mám viac času, chodím autom, je to šikovnejšie. Prídem k&nbsp;jednej rodine, prídem k&nbsp;druhej rodine. Stretneme sa pri nejakej príležitosti alebo sa prídem na obed porozprávať. Dcéra má záhradu, takže aj tam rád chodím.</p>
<p><strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...</strong></p>

<h3>Ste rodený východniar. Chodíte ešte do tejto časti Slovenska? Máte tam nejakých príbuzných?</h3>
<p>Mám tam ešte príbuzných, ale už tam nechodím, pretože cesta je skutočne ďaleká. Mám sestru, ktorá žije v&nbsp;Humennom, neviem, ako by som takú cestu zvládol. Radšej sa kontaktujeme len telefonicky.</p>
<h3>Chceli by ste niečo zmeniť vo svojom živote?</h3>
<p>Vychádzam z&nbsp;toho, že nič, čo sa udialo, sa už zmeniť nedá. Beriem to tak, ako to je. A&nbsp;mám takú zásadu, že keď sa niečo udeje – to, čo nemôžem ovplyvniť, musím sa s&nbsp;tým vyrovnať. A&nbsp;bolo to tak, aj keď som mal zdravotné problémy a&nbsp;bol som v&nbsp;nemocnici. Povedal som si, že sa nesmiem na to hnevať. Pomáha mi tento môj postoj.</p>
<h3>Čo vám spríjemňuje dni?</h3>
<p>Najmä to, že mi zdravie dovolí robiť to, čo robím. Že môžem chodiť, športovať, pracovať. Byť aspoň v&nbsp;niečom užitočný, že ma televízni diváci sledujú. To ma naozaj teší.</p>

<h3>Vy ste taký milý sympatický „rosničiak“. Ako dlho bude ešte pán Iľko spríjemňovať Slovákom rána a&nbsp;informovať o&nbsp;počasí?</h3>
<p>Budem tam dovtedy, kým mi budú diváci dôverovať, kým to, čo prezentujem, bude mať nejaký zmysel, nejaký úžitok. Samozrejme, pokiaľ budem zdravý.</p>
<h3>Ako u vás vyzerajú Vianoce?</h3>
<p>Svoju domácnosť mam okyptenú, keďže som sám. Na sviatky chodím vždy k&nbsp;jednej alebo k&nbsp;druhej dcére. Tam slávim Vianoce so stromčekom a&nbsp;s&nbsp;darčekmi. Nemám to doma vo svojom byte, ale u&nbsp;dcér.</p>
<h3>Dodržiavate aj tradície?</h3>
<p>Áno, pokiaľ bola doma rodina kompletná, dodržiavali sme tradície. Teraz to dodržuje aj mladšia, aj staršia dcéra. Nechýbajú oblátky s&nbsp;cesnakom a&nbsp;medom, kapustnica, kapor so zemiakovým šalátom. Dcéra to pripravuje tak, ako sme to pripravovali kedysi my doma, a&nbsp;ja sa z&nbsp;toho teším.</p>
<h3>Čo by ste zaželali Slovákom v&nbsp;tomto náročnom období?</h3>
<p>Je to trošku aj také meteorologické želanie. Aby mali stále počasie také, aké si želajú… Aby mali slniečko na oblohe, ale aj slniečko v&nbsp;duši… Aby boli dobrí a&nbsp;správali sa k&nbsp;sebe empaticky.</p>