Na Slovensku ste sa stali akýmsi „šéfom“ počasia, pozná vás celá krajina. Mali ste pred mnohými rokmi ambíciu byť na obrazovkách a prihovárať sa divákom?

Keď som ako študent pozeral na internáte v novembri 1956 prvé vysielanie vtedajšej Československej televízie, netušil som, že raz sa na obrazovke objaví moja tvár. Nemal som takúto ambíciu ani počas štúdia meteorológie.

Ako ste sa teda dostali do televízie?

Po skončení štúdia som dostal umiestenku – vtedy sa dostávali umiestenky – na pracovisko hydrometeorologického ústavu na odbor predpovedí počasia. Mal som tento zámer, že budem robiť predpovede počasia. A týmto som sa dostal aj do kontaktu s publikačnou činnosťou, pretože súčasťou práce meteorológa bolo aj to, že pripravoval vtedy pravidelné správy pre rozhlasové vysielanie. Meteorológ musel urobiť správu v rozsahu asi jednej strany, ktorú potom diktoval hlásateľke a tá ju čítala pred hlavnými správami. Malo to názov Počasie u nás a v Európe.

Vaša kariéra v televízii sa začala v roku 1982. Opravte ma, ak sa mýlim.

Ten rok je správny. To som sa prvýkrát objavil na televíznej obrazovke. Bolo to v rozhovore pre večerné Aktuality, bola to spravodajská relácia. Rozprával som tam o práci meteorológa, spovedal ma vtedy moderátor Juraj Paška. Potom došlo k tomu, že som sa na pracovisku stal vedúcim odboru predpovedí počasia a jednou z úloh bola aj príprava koncepcie televíznych relácií. Takto som sa dostal k spolupráci s redakciou spravodajstva a pri tejto práci mi ponúkli prezentovanie večernej relácie. V roku 1983 som začal pripravovať a prezentovať počasie na televíznej obrazovke.

Pamätáte si na svoje úplné začiatky? Ako to vtedy vyzeralo a čo sa za tie roky zmenilo?

Relácie boli v tom čase limitované okrem iného technickými možnosťami, pri výrobe relácie sa využívali len možnosti kamery, čiže sme všetko museli priniesť pred kameru. Teraz sa strihajú aj iné zábery, vtedy to nebolo možné. Všetko muselo byť pripravené v papierovej forme, kreslili sme mapy, ktoré sa vyvesili na stenu, a na nich sme vysvetľovali poveternostnú situáciu. A musela tam byť mapa Slovenska, na ňu sme prikladali pomocou magnetiek také ikony a teploty. Všetko sa muselo robiť ručne. Používali sme pritom veľké ukazovadlo. Neskôr sa to začalo zdokonaľovať. Prišli zábery z družice. Ďalší pokrok priniesla počítačová technika. A tým najvýznamnejším bol moment, keď prišiel internet. Samozrejme, už sa to nedá porovnať s obdobím, keď som začínal. (Úsmev.)

POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE...