Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Aké boli vaše športové začiatky?

Pochádzam z&nbsp;piatich detí, rodičia vždy dbali na to, aby sme lyžovali, korčuľovali. Celé leto sme s&nbsp;otcom plávali, ale nie na kúpalisku. Peši sme štyri kilometre chodili k&nbsp;rieke. Mladších súrodencov sme tlačili na vozíku. Mama bola na sklonku života nevidiaca, napriek tomuto zdravotnému hendikepu plávala, otužovala sa. Na jej počesť sa v&nbsp;mojom rodnom meste Rimavská Sobota koná memoriál. Keď zomrela, priala si, aby sme ju dali spopolniť a&nbsp;jej popol vysypali do rieky. Otec mal podobné prianie, jeho popol sme mali rozsypať na lyžiarsky svah.

Kedy prišiel na rad beh?

Študovala som v&nbsp;Bratislave na vysokej ekonomickej škole, už počas štúdia sa mi narodili obidve deti. Chvíľu sme bývali a&nbsp;pracovali s&nbsp;manželom v&nbsp;Košiciach, potom sme sa presťahovali do mesta Tlmače pri Leviciach. Doštudovala som, zvládli sme to, neviem, s&nbsp;akou pomocou, ale manželovou určite. (Úsmev.) Potom prišiel na rad beh. Mama váš­ho redakčného fotografa Ivana Kováča, ktorý pochádza z&nbsp;Tlmáč, viedla v&nbsp;telocvični cvičenie pre ženy. V&nbsp;tom čase sa to ešte nevolalo aerobik, ešte sme ani nevedeli, čo to znamená. Hrávali sme spolu aj basketbal či iné loptové hry. Ostatné ženy cvičili aj spartakiádu, mňa nezobrali pre výšku. Kazila by som priemer. (Smiech.) Práve medzi týmito ženami skrsla myšlienka zorganizovať Beh oslobodenia v&nbsp;našom meste. Išlo o&nbsp;preteky s&nbsp;dĺžkou 2,5&nbsp;kilometra. Od toho dňa som začala túto trasu behávať každý deň a&nbsp;stále som pridávala a&nbsp;pridávala kilometre. Beh si ma našiel.

Behávali ste a&nbsp;športovali v&nbsp;období, keď to ženy nerobievali. Chodili do práce, doma ich čakali ďalšie povinnosti, rodina, domácnosť. Ako reagovalo okolie na vaše športovanie?

Je pravda, že deti boli malé, ale časy boli iné. Nevozili sme ich do školy, hrávali sa vonku. Na dôvažok moje deti boli veľmi samostatné. Dnes dokonca ako dospelí takisto behávajú maratóny. Ale je pravda, že reakcie okolia boli rôzne. Manžel čelil netaktným poznámkam, že asi mi niečo chýba, keď musím behávať. Bývali sme vtedy v&nbsp;činžiaku, susedky sedeli na lavičke pred domom a&nbsp;ja som išla behať. Priamo sa ma pýtali, či nemám čo robiť, že idem behať. A&nbsp;pritom ony len tak vysedávali. Teraz kto nebehá a&nbsp;nešportuje, je čudný. Vtedy to bolo naopak. Niekedy bolo cítiť napätie aj doma. Bola sobota, bolo treba ísť pracovať do vinice a&nbsp;ja som sa vybrala na bežecké preteky. Stávalo sa, že som odbehla maratón, vystúpila som z&nbsp;autobusu a&nbsp;išla som pracovať rovno do vinice. Okrem behu tu boli aj moje pravidelné služobné cesty. V&nbsp;Turecku sme mali zákazku, mala som vycestovať na jeden týždeň. Manželovi a&nbsp;deťom som vždy pripravila „komíny“ so šatstvom, zoznam, čo treba nakúpiť, podobne to bolo pri tejto služobnej ceste. Lenže v&nbsp;Turecku došlo k&nbsp;vojenskému prevratu, musela som tam ostať dva mesiace, nedalo sa cestovať domov. Na rodičovskom združení mi potom učiteľka povedala, že syn chodil do školy v&nbsp;tričku, hoci sa ochladilo. „Komín“ doma sa totiž minul.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Behávate iba maratóny. Ako k&nbsp;tomu došlo?

Po krátkom čase som vhupla na trasy dlhé dvadsať kilometrov. Obľúbila som si ich. S&nbsp;miestnymi nadšencami sme založili bežecký klub. Časom som úplne ostala verná maratónom. Nemám totiž rada rýchlosť. Dostala som sa do partie slovenských zberateľov maratónov. Aktuálne mám odbehnutých 518&nbsp;maratónov. Môj najlepší čas bol 3:07. Rodina mi nedávno dala príkaz, že môžem behať iba desať maratónov ročne. Tak uvidíme, pretože ešte je len júl a&nbsp;ja mám odbehnutých už deväť maratónov. (Smiech.)

Boli aj krízy a&nbsp;úvahy o&nbsp;konci?

Boli. Nikdy som však s&nbsp;behom neplánovala prestať. Iba som spomalila. Nikdy sa nestalo, že by som nedobehla do cieľa. To by bola hanba.

Nad čím premýšľate napríklad na takom tridsiatom kilometri?

Koho môžem ešte predbehnúť, koho už určite nie. Ako sa dostanem domov. Alebo ako doma poviem manželovi a&nbsp;deťom, že aj o&nbsp;týždeň chcem ísť behať maratón. (Smiech.)

Vekom patríte medzi najstaršie slovenské a&nbsp;české aktívne bežkyne.

Vo svete sú aj staršie bežkyne, preto rada behávam v&nbsp;zahraničí. Čo sa týka mojej generácie, boli sme veľmi silná bežecká komunita. Dnes je nás už veľmi málo. Tých, ktorí majú viac ako 70&nbsp;rokov, je na Slovensku možno iba desať. Rada behávam aj s&nbsp;mladými, hovoria mi, že som pre nich legenda. A&nbsp;čo je hlavné, nie som posledná.

Spomínate si ešte na svoj prvý maratón?

Bol to košický maratón. Konal sa presne pred štyridsiatimi rokmi. Lialo ako z&nbsp;krhly, fúkal vietor, bola zima. Štadión bol pod vodou. Bola som zdeptaná. V&nbsp;cieli nás čakali vojaci s&nbsp;dekami. Každý bežec, bežkyňa mal svojho vojaka, ktorý ho zabalil do deky a&nbsp;odprevadil do šatne.

A&nbsp;na ktorý maratón máte najkrajšie spomienky?

Zo slovenských maratónov mám najradšej košický. Jednak to bol môj prvý maratón, jednak ich mám na svojom konte najviac. Zo zahraničných mám zase rada maratón v&nbsp;Berlíne. Prídu tam bežci a&nbsp;bežkyne rôzneho veku a&nbsp;nikto nič nerieši. Vo svete je teraz pri maratónoch taká vychytávka, top šesť maratónov: Chicago, Boston, New York, Londýn, Tokio a&nbsp;Berlín. Za to sa dostáva jedna veľká medaila a&nbsp;každý, kto túto šesticu odbehol, sa tým hrdí. Som medzi nimi. Na Slovensku je nás iba zopár, asi dvadsať. Dokonca sú takí, ktorí ani iné maratóny nebežali, iba túto šesticu.

A&nbsp;taký najzábavnejší maratón?

Veľmi sa mi páčilo vo Washing­tone, kde sa behá takzvaný mariňácky maratón. V&nbsp;propozíciách bolo napísané, že prednostné právo prihlásiť sa majú námorníci, až potom ostatná verejnosť. V&nbsp;noci som nemohla spať, vyskočila som z&nbsp;postele s&nbsp;tým, že je čas poslať prihlášku. Zabudla som na časový posun. Keď sme tam prišli, postavili ma do radu s&nbsp;námorníkmi –&nbsp;kamaráti sa smiali a&nbsp;čakali, ako tam so mnou zatočia. Keď si pýtali preukaz, ukázala som im svoj slovenský občiansky. Nič sa nedialo, všetko v&nbsp;poriadku. Takže som bežala ako námorníčka a&nbsp;skončila som prvá. Po mesiaci mi domov prišla obrovská krabica z&nbsp;Washingtonu a&nbsp;v&nbsp;nej obraz. Na ňom skrížená americká vlajka s&nbsp;tou „mariňáckou“ a&nbsp;gratulácia k&nbsp;prvému miestu. Odvtedy som teda aj námorníčka. (Úsmev.)

Ako vyzerajú vaše bežné bežecké dni?

Každé ráno odbehnem tých desať až pätnásť kilometrov. Mám svoje trasy alebo behávam na školskom dvore. Potom nasledujú bežné povinnosti.

Ostáva vám ešte čas aj na iné záľuby?

Knihy, knihy a&nbsp;zase knihy, záhrada a&nbsp;vinica. Na iné už naozaj nemám čas.

Nosievate extrémne krátky účes. Prispôsobujete teda behu aj svoj imidž?

Už som mala aj kratší účes, dávala som sa strihať aj strojčekom na vlasy. Kedysi som nosila vlasy až po pás. Boli sme tri sestry, nosili sme vrkoče, také boli časy. Ako deviatačka na základnej škole som sa dala ostrihať nakrátko. Manžel, keď sme spolu chodili, túžil po tom, aby som mala dlhé vlasy, tak som mu vyhovela. Dorástli mi až po pás. Keď sa narodil syn, dala som sa ostrihať, doma bola dva týždne tichá domácnosť. (Smiech.)

A&nbsp;čo váš šatník? Našli by sa tam aj elegantné kostýmy?

Nosila som topánky na vysokom podpätku a&nbsp;pekné kostýmy, keď som pracovala. Vyžadovala si to moja pracovná pozícia, ale aj som sa chcela parádiť. Keď som išla do dôchodku, všetko som zabalila a&nbsp;darovala. Odvtedy som poväčšine v&nbsp;rifliach, tričku a&nbsp;športových topánkach. Keď som bola voliť, vo volebnej miestnosti sa všetci na mňa usmievali a&nbsp;divili sa, pretože sú na mňa zvyknutí iba v&nbsp;teniskách. Mala som totiž na nohách lodičky.

Šport má veľa benefitov, jeden z&nbsp;nich je aj zdravie. Väčšina vašich rovesníčok bojuje aspoň s&nbsp;jednou diagnózou. Ako ste na tom vy?

Som zdravá, iba som po mame zdedila zelený zákal očí. K&nbsp;lekárom nechodím, nič mi nie je, moja zdravotná karta má iba jeden list. Po manželovi mi lekárka stále odkazuje, aby som absolvovala preventívne prehliadky. Myslím si, že čo sa týka zdravia, pomáha mi beh a&nbsp;otužovanie. Ocitla som sa iba raz na pohotovosti, keď som spadla do priekopy na tlmačskom polmaratóne. Podpísala som reverz, pustili ma domov. Ráno som bola u&nbsp;svojej obvodnej lekárky, tak som absolvovala všetky možné prehliadky a&nbsp;vyšetrenia. Nič mi nenašli. Chvalabohu. Som presvedčená, že je to aj vďaka môjmu životnému štýlu. Keď nebehám, stále sa hýbem, zdravo sa stravujem.

Asi je zbytočné položiť vám otázku, dokedy plánujete behať.

Behať budem, aj keby som už nevládala zdolávať maratóny. Keď budem veľmi pomalá, odídem so cťou, nech neutŕžim hanbu. Nechcem sa vliecť na konci. Ale len tak pre radosť si zabehám vždy. Veď tu pri dome máme pole, tí, ktorí tam pracujú, mi vždy zamávajú, verím, že keby som spadla, pomôžu mi vstať. (Smiech.)

Najstaršia slovenská maratónkyňa má 76 rokov: Počúvala aj reči, či nemá nič na práci, že beháva

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Najstaršia slovenská maratónkyňa má 76 rokov: Počúvala aj reči, či nemá nič na práci, že beháva

Erika Szalayová

Súvisiace články

Choroba mu postupne berie život, ale on to nevzdal: Norbert dnes podniká a má zdravú rodinu

Spomienky 81-ročného maratónca: S vážnymi problémami bojoval s pomocou behu

Legenda: Pelé si želal, aby futbal hrali aj v nebi

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás